Ako to bolo pred rokom a ako je to dnes

Tie dni potom som na ňu veľa myslela. Keď bola v ten deň naša cesta vlakom u konca, ja s kamarátkou sme sa pobrali na koncert a ona s Jarkou smerom do mesta. Mohla som si myslieť, že ju vidím prvý a posledný krát v živote. Ona bola niekto koho som videla prvý krát v živote . Študentka medicíny, abstinujúca anorektička... a ďalej tri bodky. Dokonca ani jej meno som nevedela. A moja reakcia na jej chorobu znela asi nejak takto : "Ona je anorektička? To vážne? Veď tak vôbec nevyzerá!" . Priznám sa , v tých časoch som o anorexii vedela pomerne málo, niečo z blogov a iba tak všeobecne. Je to choroba pri ktorej dievčatá hladujú a všetky musia byť zásadne vychudnuté s tridsiatimi kilami , asi taká bola moja predstava, dokonca aj vzhľadom na to, že aj ja som v tých časoch chcela byť o niečo chudšia. Anorexia bola pre mňa niečo ako tabu. Zakázaná téma o ktorej sa v mojom okolí nehovorilo a keď som niečo počula, tak iba z TV , z časopisov, jednoducho a stručne- z médií.Nevedela som ani len to, že môže existovať vyliečená anorektička-abstinujúca anorektička. V ten deň som sa však na to pozerala z iného uhla pohladu. V hlave mi bliklo červené svetielko, že by som ju chcela spoznať a dozvedieť sa jej príbeh , keďže som vedela, že má za sebou aj liečenie na psychiatrii...Medzitým však ubehli dva roky , takže to mohlo vyzerať tak, že som mala pravdu a nebolo to nič iné ako bezvýznamné stretnutie. Veď čo , takých ešte bude.. No nie ? NIE! Takéto bolo iba jedno, neopakovateľné, nezabudnuteľné, nezmazateľné... Nastal čas kedy som sa rozhodla napísať jej. Prihlásila som sa na FB a pozerala som si priateľov osoby, ktorá ju dôvrene poznala, je to predsa jej dlhoročná priateľka. Hneď som klikla na správu a šup niečo pekné jej treba napísať. Odvtedy som okrem iného začala čítať jej blogy a začali sme si normálne písať. Na začiatku som jej dosť dôverovala a nič mi nebránilo napísať jej ako sa cítim, čo prežívam . Ona bola jediná, ktorá mi vedela pomôcť. Patrí medzi tých ľudí, ktorí vám dokážu zmeniť život , dať vám nádej, pochopiť vás, ktorí vás poznajú krátko a dovolia vám aby ste sa stali súčasťou ich života. Stále som mala v hlave : "Ona je jediná osoba , ktorá ma chápe , tak to cítim a inak ako to cítim to ani byť nemôže ". Riadim sa predsa svojim srdcom a moje srdce mi od začiatku naznačovalo- Choď za ňou, vyhľadaj ju ak je to potrebné.Vyhladať akože znamenalo, nájsť ju na Facebooku, ale čo už, keď žijeme v dobe sociálnych sietí. Ona mi prisľúbila , že sa stretneme, že keď bude ten správny čas tak to vyjde. Náš správny čas nastal práve pred rokom 1.4.2012. Stretli sme sa v priestoroch trnavskej nemocnice na psychiatrickom oddelení, kde sme obe prišli pozrieť Jarku. Kým mala prísť, počítala som minúty, mala som zmiešané pocity. Otvorili sa však dvere a... stála tam ona... Privítala ma s otvorenou náručou, s priateľským objatím. Objatie, ktoré zmenilo môj život. V mojom živote nie som zvyknutá na objatia , nemám okolo seba ani ľudí, ktorý ma týmto gestom privítajú.Dnes už vôbec nie. O mesiac neskôr som od nej dostala pozvánku na koncert jej kapely. Splnil sa mi sen. Dobre, nedá sa hovoriť o skupine svetového fomátu ( :D ) ale pre mňa boli geniálny.Čo tam po tom , že ich nepozná celý svet, dokonca ani celé Slovensko, iba malý okruh ľudí, veď to je na tom to pekné, potom má k ich hudbe človek bližšie a viac si to vychutná a je to niečo iné ako keď snívaš o niečom nedosiahnuteľom. Treba si plniť najprv reálne sny. V máji som išla na prednes s názvom Psychóza. 40 minút mi stačilo na to aby som mala z jej prednesu a z prednesu ostatných talentovaných budúcich herečiek zimomriavky.Čakala som , že príde ďalšie neplánované stretnutie a ďalšia pozvánka... Neprišlo.. Prišla iba správa a telefonát ... a jej slová "Odchádzam do nemocnice, už to takto nemôžem ťahať ďalej"... Dúfala som, že je to iba na krátko.. Ten čas bol odvtedy dlhší ako som si predstavovala. Stretli sme sa zase až v auguste.Nemala som z toho dobrý pocit,nedala som jej ani darček, ktorý som pre nu mala .Videla som ju po dlhom čase a keď odišla, veľmi som sa rozplakala. Keby som mala spočítať pre koho som za poslednú dobu najviac plakala. Tak je to jednoznačne ona. Zvláštne na tom je práve to, že ani jednu slzu neľutujem.Ono to tak proste malo byť.Možno tie slzy vidí niekto tam hore a nedovolí ma trápiť sa dlhšie než to sama zvládnem. Jediné čo si prajem je aby prišla ona a objala ma ako po prvý krát. Keď sa má so mnou rozlúčiť tak nech je to spôsobom ako naposledy.... Nádej , že ju uvidím, je stále tu ale je veľmi malinká lebo neviem mesiac,deň,hodinu, čas ani miesto...ale keď ju uvidím.. chcem to bolo podobné ako naposledy... U nej doma, za dverami jej izby, pri čaji , ktorý mi (verím) s láskou pripravila a ktorý som pila z jej obľúbenej šálky, s ochutnávkou niečoho špeciálneho ako bolo jej domáce oreo, s pocitom, že sa jej môžem vyrozprávať a stretnutie pri ktorom som cítila neuveriteľný pokoj . Pokoj, ktorý sa niesol v duchu vianočných sviatkov , deň ktorý bol ešte vcelku pokojný lebo to bol den pred silvestrom a ten pokoj aký som mohla cítiť len v jej prítomnosti .... Toto je to bezvýznamné stretnutie, ktoré tak vyzeralo na začiatku... Poznáte ten pocit keď niekoho stretnete, už ste nanho takmer zabudli a ten človek sa vo vašom živote znovu objaví , pretože tam jednoducho patrí? Myslím , že pri nej cítim práve toto.. Veľmi by som sa jej chcela týmto ospravedlniť.. Napriek tomu, že sa jej držím ako kliešť, som ako pijavica... Minule sa na tomto blogu ocitol komentár, že ma klame, že chcem skončiť ako ona.. ale tak to niekedy jednoducho býva, niekedy máte pochybnosti aj pri osobe o ktorej by ste to nikdy nepovedali ale ona mi znova ukázala , že jej na mne aspon minimálne záleží a tak mi nezostávalo nič iné ako trápny článok a ešte trápnejší komentír zmazať. A to že chcem byť ako ona ...? Priznám sa... Keby išlo o to a bolo by to reálne tak by som si to s nou vymenila len aby ona bola zdravá... Ja len , že ona je človek pre ktorého som ochotná aj niečo spraviť.. nemôžem si s nou vymeniť ten neľahký boj s anorexiou, môžem jej len priať aby ho úspešne vyhrala.. Sú však iné veci.. Chcem sa zmeniť lebo ona mi ukázala cestu ako na to a pomohla svojimi radami , ktoré som si dala aj na dizajn blogu, pretože toto sú slová, ktoré ma motivujú...
A ako to bolo pred rokom? Mala som strach, že medzi jej ozajstnými priateľmi , s povinnosťami , ktoré má a vzhladom na to , že je odo mna staršia to ostane iba pri písaní. Prekvapenie nastalo keď ma chcela spoznať a stretnúť sa so mnou. Ako to je dnes? Žijem zo spomienok a z pocitov, ktoré som mala pri stretnutí s nou a niekde v kútiku duše mám už rok stále to isté želanie. Chýba mi jej objatie a niektoré veci čo sa stali by som chcela zmeniť ...