Po škole som však nasadla na vlak a modlila sa aby mi zavolala.Stalo sa a zazvonil mi mobil.Moja viera bola veľmi silná. Cestou vlakom som už trochu vyhladla. S kamarátkou sme si chceli sadnúť do McDonaldu , ktorý si pamätám ešte z čias čo som tam chodila do školy. Občas keď sme v škole mali byť neskôr ako na ôsmu, išla som práve tam a pochutila som si na výborných raňajkách. Tento raz sa však MCdonald nekonal a išli sme priamo k Saške . Nemohla som uveriť tomu , že ju vidím. Vtedy mi prebleslo hlavou, že ju vlastne obdivujem. Obdivujem ju lebo aj napriek jej chorobe má ešte dostatok sily ,odvahy vyjsť von, medzi ľudí. Pretože ľudia ktorí nevedia čím si ona prechádza nepochopia to ako sa môže niekto tak ničiť,ako môže tak vyzerať.Ja som sa naučila brať od prvej chvíle Sašku takú aká je , aj keď už nevyzerá tak ako som ju kedysi mala možnosť spoznať prvý krát, stále to bude pre mňa tá istá osoba. Hodnota zostane a nezmení sa ani s ubúdajúcimi kilogramami a preto sa učím hladať krásno , čo skrýva jej vnútro a nevšímať si ako sa zmenila navonok.Po tomto zamyslení som sa vrátila do reality. Takisto ako naposledy,spoznala som jej svet, za dverami útulnej garzónky.U nej je aj neporiadok dokonalý! V jej malom veľkom byte, ponúkla mi pečenú levárovú buchtu.Tá buchta mi vtedy padla vhod, keďže ma už pár hodín trápil hlad. Pre toto jej "vykrmovanie" ju zbožňujem, svojim spôsobom mi nedovolí aby som raz trpela ako ona.Zaujal ma jeden nápis, čo visel na nástenke - ZATNI ZUBY A NEBUĎ SRAB , ktorý som mala možnosť čítať aj v jednom z mailov od nej. Ona je jediná , ktorej slová a rady ma vo veľkom motivujú a posúvajú vpred.Verím jej životným skúsenostiam pretože ona toho prežila za svoj život už dosť.Z vďačnosti a zo srdca som jej darovala tiež knižku s motivačnými citátmi , ktorá má názov "V ťažkých časoch". Dúfam, že trošku pomáha...Naše stretnutie bolo u konca a tak sme nastúpili do výťahu a zviezli sa dole aby nás mohla odprevadiť ku dverám, posledné chvíľe s nou v ten deň. Zapamätala som si pohľad do jej očí.Oči a úsmev , to je to čo zostane navždy a oči sú predsa zrkadlom do duše...Pri dverách som ju ešte na rozlúčku objala...Teší ma tá istota , že ona je osôbka ktorej sa môžem hodiť okolo krku a vyjadriť jej ako ju mám rada lebo to ona ma naučila s láskou objímať..
