O mojich názoroch na lásku, priateľstvo, či nejaké životné a ľudské hodnoty viem, že zrejme nie sú veľmi súčasné a trendy, no do kategórie out už asi musím zaradiť aj záľubu v knihách. Akési divné pohľady som registrovala už dávnejšie, keď som v rozhovore náhodou spomenula dielo, spisovateľa, či nedajbože postavu z knihy (asi sa cítiš ako Holden Caulfield, však?). Ale nevenovala som tomu pozornosť. Nezamýšľala som sa ani nad údivom svojho prvého priateľa pri jeho prvej návšteve u mňa doma (to sa ti chcelo všetko čítať?!) a neriešila som, že vetu „fakt dobrá kniha, odporúčam“, som už pre všeobecný verejný nezáujem prestala používať. Veď nevadí, ja som si ju prečítala, ja som spokojná, nemusí mať každý chuť čítať.
No stačila malá poznámka, ktorá ma vyprovokovala. Otázka „Ty si sčítaná, však?“ a odpoveď (nie moja): „Nevadí, však každý sme nejaký.“ Celkom dobrý vtip, aj ja som sa vtedy zasmiala. Ale ono to až také smiešne vlastne nie je.
Som sčítaná, takže som divná. Možno je to vlastne porucha osobnosti, že sa venujem čítaniu. Pozor na mňa, možno som nebezpečná pre svoje okolie. Radšej by som nemala ani vyslovovať slová ako dobrá kniha, antikvariát, večerné čítanie. Sú to jasné príznaky, že som postihnutá niečím zvláštnym, zhubným.
A čo ak by som niekoho náhodou nakazila? A to pritom vôbec nie som knihomoľ, ktorý nevie žiť v realite, len snívať s hlavou strčenou v knihe. Priznávam, mám výhodu, že čítam veľmi rýchlo, takže moja spotreba kníh je vyššia, ale aj tak si knihu vychutnávam ako dobré jedlo, kúsok po kúsku a ak navnadí moje chuťové bunky, dám si aj ďalšiu. A to mám teraz pociťovať ako hendikep? Nemyslím si, že o knihy sa človek zaujíma, pretože ho tak vychovali. Nemám sčítaných rodičov. A nemyslím si ani, že je to školou. Strednú mám síce gympel a to keď poviem, tak reakciu poznám: Aháá, no tak to je jasné (rozumej: jasné postihnutie). Ale výšku mám ekonomickú a tam nás teda k nejakému čítaniu či štúdiu určite neviedli. Príde mi to úplne samozrejmé, že si kúpim knižku, a potom mám radosť z podnetných myšlienok, zaujímavého deja, pútavého autorského rozprávania, alebo jednoducho z dobrého príbehu. Veľmi rada si knižky aj vyberám. Na internete je to síce rýchlejšie, no nie je to ono. No pri dome mám fantastický antikvariát, kde si vždy vyberiem. Vezmem psa, ktorý nasáva tú typickú vôňu starých kníh a ja sa zatiaľ prehrabávam v regáloch.
Neviem si predstaviť, že by to tak nebolo. Že by som čaro kníh nepoznala. Ale napriek tomu nikoho do čítania nenútim a rešpektujem, keď o to záujem nemá. No takisto žiadam o rešpekt aj ja. Nie som lúzerka, ktorá nemá s kým ísť večer von a tak trčí nad knihami, nie som chudera, ktorá nemá na kino a pukance, tak sedí doma, a nie som trapka, ktorá si nevie užívať život. Prečo by som si ho nemohla užívať práve vtedy, keď si čítam? Veď mám výbornú spoločnosť. Prenikavý Henry James, satirický Maupassant, realistický Jack London, vtipný Dickens, oduševnený Dreiser, odvážny Lawrence, romantická Brontëová, naturalistický Zola, citlivý Flaubert, obdivuhodný Hugo, systematický Balzac, excentrický Stendhal, nenásytný Dumas. No nie som len na starúšov. Niekedy sa nechám zviesť „mladším“ Vieweghom, perfektne ma vždy zabaví Pawlowská, páčil sa mi aj Ľubo Dobrovoda a momentálne ma očaril exotický Haruki Murakami.
Ktovie, možno aj napriek high-tech výdobytkom, internetu a všadeprítomnej elektronike ľudia opäť spoznajú ten príjemný pocit, aké je to, listovať v dobrej knihe a tešiť sa, až sa do nej začítaš. No podľa mnohých už kniha nemá čo ponúknuť. Jeden vtipný človek povedal, že si knihu pozrie radšej v telke. Buď ju už sfilmovali, alebo sfilmujú. Alebo potom tá kniha nestojí za to, aby ju vôbec čítal. A tak krásny výrok „Nemiluj knihy, aby si si nimi ozdobil svoj dom, ale preto, aby si nimi vyzdobil srdce i ducha“ bude už len patetickou hláškou nejakého zabudnutého zombíka.
