V posteli sa dá robiť čokoľvek. Hoci aj čítať.

Ale keď skúsim - spomeň si na desiatich, ktorí ťa naozaj zaujali, hra končí. A pritom je na svete spisovateľov a ich diel veľmi veľa. Vlastne, dnes už vraj môže byť spisovateľom každý. Stačí počítač, hlava a čas. Ale podľa mňa nestačí len písať. Pre mňa je spisovateľ ten, čo napísal aspoň tri knihy (prvá je náhoda, druhou len pokračuje v náhodnom úspechu, alebo sa pokúša napraviť neúspech a až tretia sa naozaj počíta), a ten, čo si svojimi knihami získal skutočných čitateľov (nadšení rodinní príslušníci sa nerátajú). A nedávno som rozmýšľala, akí rozdielni a zaujímaví svojím spôsobom a štýlom tí všetci spisovatelia sú.
Sú takí, ktorí majú odhodlanie a obrovskú fantáziu, vďaka ktorej si dokážu navymýšľať neskutočné príbehy. Je to druh, ktorý možno žije v nejakom malom meste, nikdy nič poriadne nezažil, ale v jeho knihách sa odohráva všetko. Vášne, dobrodružstvá, nebezpečenstvá. Nemusí ísť len o úžasné fantasy rozprávky, či sci-fi príbehy, za akými stojí Tolkien, alebo aké sa prisnili Stephenie Meyerovej. Môže isť o uveriteľné čítanie zážitkov, ktoré sa autorovi nikdy neprihodili a ani neprihodia, ale o to s väčšou chuťou o nich píše. Predstavte si, že by trebárs Chuck Palahniuk zažil všetko, o čom píše. To by bolo aj na chlapa jeho kalibru veľa. Jemu stačí bohatá fantázia a keď sa nápady minú, skočí si vraj na dvor zarúbať dreva a doplniť ďalšie.
Ďalšou kategóriou sú autori, ktorí dokážu expresívne zobraziť práve to, čo prežívajú. Opisujú, čo vidia, čo sa odohráva v ich okolí, živote, hlave, pod pokrievkou ich duše. Sú to tzv. kronikári vlastného sveta. Keď si otvoríte ich knihu, akoby ste si otvorili ich samých. Na tento druh písania treba predovšetkým odvahu a schopnosť vidieť veci inými očami, ako obyčajný literárne nenadaný smrteľník. Keď však niekto opisuje to, čo vidí okolo seba, hrozí riziko, že sa zrazu stane literárnou postavou niekto, kto o to vôbec nestojí. Sú totiž spisovatelia, ktorí neváhajú použiť do svojich kníh tajomstvá, ktoré ľudia z ich okolia nikdy neplánovali zverejniť (a už vôbec nie v knihe), odhaľujú zákulisie a vyťahujú špinavosti. Niečo podobné sa podarilo spisovateľovi menom Truman Capote. Napísal provokatívnu knižku o svojich celebritných priateľoch - a bolo po priateľstvách, aj po kariére, ktorú si našliapol celkom dobre, keď sa venoval trochu inému štýlu písania.
Tým bolo čosi medzi dokumentaristikou a románom. Svoju prelomovú knihu tvoril šesť rokov! Získaval materiály o skutočnej udalosti, trávil čas rozhovormi so svedkami a ľuďmi z okolia činu, zbieral poznámky. Až nakoniec zo šiestich tisícok rukopisných strán vytvoril dielo, ktoré sa stalo bestsellerom. Podobne vymakaný je aj Arthur Hailey. Svojim knihám venoval celé mesiace, boli to jeho projekty, ktoré si dokonale pripravil. Vždy sa snažil úplne do najmenších podrobností spoznať tému, o ktorej chcel písať. A darilo sa mu to. Čitateľa dokázal presvedčiť, že je macher na farmaceutický priemysel, autá aj vyšetrovanie vrážd. Čo sa však týka timingu, sú spisovatelia, ktoré svoje diela vytvárajú nie roky, ale celé desaťročia. Napríklad taký Neil Gaiman pracoval na finálnej verzii svojho diela The Graveyard Book dvadsať rokov. Ten musí mať neuveriteľnú trpezlivosť.
Niekto rád píše dlho, iný veľa. Žijú, alebo žili autori, ktorí dokázali aj úplnú banalitku opisovať na troch stranách. Trebárs Charles Dickens, ten je v tom úplne skvelý. Pri čítaní Kroniky Klubu Pickwickovcov som niekedy pri toľkých slovách úplne zabudla, o čom autor točí. Napriek tomu považujem jeho zmysel pre iróniu za majstrovský. Niekto však vie vtip dostať aj do troch slov a na kráse mu to neuberie. Zoberme si Oscara Wilda. Predpokladám, že väčšina z nás pozná viac jeho aforizmov než literárnych diel. Naproti tomu taký Honoré de Balzac bol neskutočne plodný chlapík, napísal vyše 90 románov (a plánoval vraj napísať až 137 ). V jeho prípade však išlo skôr o remeslo ako poslanie. Niektorí majú totiž písanie ako zárobkovú činnosť. Iní ako terapiu, ďalší sú grafomaní a nájdu sa aj takí, čo majú posolstvo, chcú niečo povedať, zdokumentovať dobu - k takým radím aj ruského Vladimíra Sorokina. Mimochodom, ruskí autori sú veľmi špecifickí, veľmi zaujímaví a osobití. Aj tvorba, tak ako mnohé iné veci, je ovplyvnená prostredím, v ktorom človek žije, krajinou, ľuďmi a určite aj mentalitou. Keď sa na spisovateľov pozriem z tohto hľadiska, zisťujem, že mi nesedia škandinávski autori a vyslovene si užívam britských. Ktovie prečo.
Rovnako si najviac užívam knihy o ľuďských príbehoch, osudoch, o ľudských vzťahoch, do ktorých sa človek prenesie ani nevie ako. Keď o tom píšu ženy, vyslúžia si nelichotivé prívlastky a zaradenie v podradnej kategórii "tzv. ženský román". Keď o tom píšu muži, vyslúžia si väčšinou obdiv. Niekto by povedal, že sa napr. Helen Fielding nemôžem porovnávať s Haruki Murakamim, ale podľa mňa môžem porovnať čokoľvek - a uvidím, čo z toho vzíde. V tomto prípade mám pocit, že Helen možno mala viac šťastia ako talentu, ale šialenstvu okolo útleho Japonca tiež nerozumiem. Možno to bude tiež mentalitou.
O vzťahoch a ľudských túžbach i potrebách písal aj skvelý Alberto Moravia, ktorého vety plynú aj napriek strohosti ako jemná hudba. Tejto téme sa venovala aj Francoise Sagan, ktorej život bol rovnako neviazaný a nekonformný ako jej knihy. Stále sa nájdu literárni vedci, ktorí očami gúľajú, keď počujú slovo spisovateľka, preto vďaka bohu za každú, ktorá dokáže, že ženy do literatúry patria (áno, narážam na slová: „ženská literatúra" dnes predstavuje osobitne štruktúrovaný fenomén, ktorý si určite raz vyžiada exaktnejšiu charakteristiku, no nateraz stačí zaevidovať jeho prítomnosť). Saganová predstavovala slobodu, nezávislosť a pomohla zlepšiť postavenie žien vo Francúzsku. A čo napr. taká Simone de Beauvoir? Slová „Dom, spálňa, špinavá bielizeň, parkety sú veci meravé. Môže z nich donekonečna odstraňovať nedobré prvky, ktoré sa do nich votreli. Prekonáva bitky s prachom, so škvrnami, s blatom a špinou. Bojuje s hriechom, zápasí so satanom. Je však smutným osudom jednostaj odrážať nepriateľa a nesmerovať ku kladným cieľom" boli napísané dávno, ale aj dnes sú stále aktuálne.
Väčšina spisovateľov má svoju obľúbenú tému, ktorú dokáže naplniť stále niečím novým. Ako Agatha Christie, či Robin Cook. No sú aj spisovatelia, ktorí prechádzajú z témy do témy, či dokonca menia žánre a stále sú dobrí. Jacka Londona si mnohí spájajú s vlkmi a divočinou, ale keby ste si prečítali jeho Martina Edena, objavili by ste niečo úplne iné. Osobitnou kapitolou sú aj tzv. autori jedného diela. Mnohí napísali knihu, ktorú už neprekonali, alebo napriek bohatej tvorbe si ľudia s ich menom spájajú len jeden titul. Len tak na skúšku - poznáte aj iné diela od autora „Kto chytá v žite?" A ešte chudák Nabokov. Svoj naznámejší román pokladal za najväčšie nedorozumenie vo svojom živote. Niet divu. Mnohí si pri jeho mene doteraz predstavujú nejakého zvrhlého chlípnika, a pritom šlo o mierumilovného lapača motýľov, ktorí žil celý život s jednou ženou.
Špecifické zaradenie majú donkichoti dnešnej doby, autori ako Salman Rushdie, či Roberto Saviano, ktorí si vďaka „nevinným" písmenkám podpísali rozsudok smrti. Čo ich k tomu viedlo? Stálo im to za to? To sa pýtajú mnohí. Ale spisovatelia, tak ako aj investigatívni novinári, či vojnoví dokumentaristi sú zvláštny, niekedy až obdivuhodný druh ľudí so svojimi vlastnými dôvodmi. Keď sme už pri tom - ak by ste chceli niečo z Indie, tak radšej Rushdieho Deti polnoci, ako Indickú princeznú Javiera Mora. Tak ľahkovážne zahodiť úžasnú tému a domrviť príležitosť, ako to dokázal on, sa podarí hádam len málokomu.
Spisovateľov je veľa. Kníh ešte viac. Tisícky, milióny príbehov, ktoré môžete zažiť, svetov, ktoré môžete navštíviť, tajomstiev, ktoré sa môžete dozvedieť - a stále na to ľudia kašlú. Dado Nagy v jednom rozhovore spomenul, že sa ho pri debate ľudia spýtali, aký má čítanie zmysel. Otázka, ktorá mnohým čitateľom nikdy nenapadne.
Podľa mňa čítanie minimálne pomôže človeku naučiť sa trochu lepšie vyjadrovať. Ja osobne mám pocit, že mnohí nielenže nedokážu zosmoliť vetu rozvitú, ale ani vyjadriť svoj pocit, svoj názor, pretaviť svoje myslenie do slov. Veď len taká banalita - spýtam sa známeho, aký má dojem z filmu a dostane sa mi len „Čo ja viem, dalo sa". Alebo pošlem e-mail, v ktorom s nadšením opisujem vtipný zážitok a adresát mi odpíše len "LOL".
Zaprataná knižnica sa podľa niektorých v obývačke nevyníma tak dobre, ako LCD s uhlopriečkou 120 cm, ale knihy majú význam. Nikto nikoho nenúti čítať niečo, čo ho nebaví (možno ak učiteľky na strednej kvôli Čitateľskému denníku, ale existuje to ešte vôbec?). Každý si môže vybrať čo len chce. Nikto sa nemusí hanbiť za svoj vkus. Trebárs ja rada striedam Virginiu Woolf s Halinou Pawlowskou. Nemusíte sa cítiť blbo, keď neviete, kto je John Galsworthy, a tiež sa nemusíte cítiť blbo, keď nehíkate nad Coelhom. Stále sa nájdu ľudia, ktorí si musia rypnúť a ktorí najlepšie vedia, kto je dobrý a kto zlý spisovateľ. Stále budú aj takí, čo milujú viac imidž ako knihy, a radí sa prezentujú Dostojevským, či Joyceom na nočnom stolíku. Ale podľa mňa by bolo najlepšie, keby bolo jednoducho čoraz viac ľudí, ktorí proste „len" radi čítajú.