Predtým než začneme miešať jablká z hruškami, povedzme si niečo o hruškách. Poďme na to logicky. Ak chceme robiť ekvivalenciu medzi M a Ž, potom množina M a množina Ž musia byť vnútorne súrodé. Jednoducho povedané, ak chceme tvrdiť že muž a žena sú si rovní, potom si musia byť rovní aj muž s mužom a žena so ženou.
Tak schválne:
Stretnete na autobusovej stanici 30 ročného mladíka v peknom obleku, upravený, učesaný a povie vám, že mu ukradli peňaženku a mobil a že sa potrebuje dostať domov k rodine a nemá ako, lebo nemá ani mobil ani peniaze.
Stretnete na autobusovej stanici 30 ročného mladíka, otrhaného, smradľavého, špinavého, neupraveného, tiahne z neho strašne silný zápach z lacného vína a potu, pretože sa asi 2 roky nesprchoval. Dopočul sa o nejakom miesto kde mu vedia pomôcť „postaviť sa na vlastné nohy“, ale potrebuje na cestu peniaze, lebo sám žiadne nemá.
Ktorému z týchto mužov by ste dali na cestu aspoň nejaké peniaze? Ak ste bez váhania vybrali prvého, alebo ste začali váhať, ktorému skôr, v oboch prípadoch ste tým intuitívne dali najavo, že títo dvaja muži si nie sú vo vašich očiach rovní.
A takto to je v našej spoločnosti. Ako rovných nevnímame riaditeľa s robotníkom, bezdomovca s miliardárom, občana s poslancom v parlamente, ani policajt s policajtom, vojak s vojakom, Keď riaditeľ mešká do práce, tak mal povinnosti, keď robotník má padáka. Miliardára v luxusnom hoteli ubytujú, ale bezdomovca nie. Jeden poslanec prehlasuje tisíc občanov. Policajt, ktorý ma vyššiu hodnosť, je nadriadený policajtovi s nižšou hodnosťou a rovnako u vojakov.
Vlastne si nie je rovný nikto s nikým (v spoločnosti) a je to dobre! Keby sme si naozaj boli všetci rovní, tak by nefungovalo vôbec nič. Predstavte si, že ste riaditeľom továrne na spracovanie železa. Príde za Vami Váš robotník a povie Vám, nech vezmete jeho šichtu, že on si posedí vo Vašom kresle a kukne si nejaký film. Robotník uvidí, že Vy ako robotník ste neschopný tak Vás vyhodí, alebo sa vyhodíte navzájom? Ak by hociktorý občan mal práva prezidenta a vyhlásil by niekomu vojnu, a druhý občan ďalšiemu štátu a ďalší ďalšiemu, bol by to rozhodne neuveriteľný chaos a naše krásne Slovensko by ľahlo popolom.
Hierarchické usporiadanie spoločnosti bolo nielen spontánne, ale aj nevyhnutné pre prežitie ľudí. Každý človek má svoju rolu, ktorá mu určuje čo sa od neho očakáva. Niektorí sa voči svojej role búria a často to skončí menšou či väčšou katastrofou. Takmer každá vzbura proti svojej sociálnej role má, resp. bude mať negatívny dopad na človeka. Týmto vzburám sme denno-denne vystavovaní ľuďmi z nášho okolia, alebo i nami samými. Od tehotnej ženy sa očakáva, že sa bude zdržiavať istých jedál, fajčenia, alkoholu, drog a iných látok. A predsa, koľko tehotných žien aspoň niečo z toho viac či menej porušuje. Takáto vzbura proti sociálnej role má zničujúci vplyv jednak na ženu samotnú a ešte horší vplyv na dieťa, ktoré čaká.
Od žiaka sa očakáva, že sa bude učiť, pretože vedomosti sú to, čo človek potrebuje na to, aby zvýšil svoj potenciál pre budúce uplatnenie sa. Napriek tomu je bežným javom, že miesto toho, aby sa človek zveľaďoval výchovou a vzdelávaním, upadá pri alkohole, drogách, cigaretách, záškoláctve a iných patologických a sociálno-patologických javoch.
Každá rola je súčasťou hierarchicky usporiadaného systému a každý článok má v ňom presne vyhradené miesto. A teda každý človek má isté práva a povinnosti na základe svojej sociálnej role. Rebelovanie proti vlastnej sociálnej role spravidla na život jednotlivca i spoločnosti dopadá negatívne. Napriek tomu sa ľudia usilujú o to niečo vo svojom živote zmeniť a žiaľ častejšie to robia rebelovaním proti svojej role, než snaha o zvýšenie svojej sociálnej roly, resp. sociálneho statusu. Aj ten, kto je prezidentom nejakej asociácie, je človek, ktorý mal istú rolu predtým, (napríklad riaditeľ nejakého závodu) a teraz ju v hierarchií posunul na vyššie miesto. Získal teda ďalšie práva a ďalšie povinnosti. K ďalším právam je najlepšie sa dostať cez plnenie svojich aktuálnych povinností. Najusilovnejší a najambicióznejší žiaci (ľudia v o všeobecnosti), to najčastejšie dotiahnu najďalej (ak nie v živote spoločnosti, aspoň k vlastnej spokojnosti so životom a svojim uplatnením).
Ale my sme ľudia, chceme všetky práva a žiadne povinnosti. Chceme robiť naše zlozvyky, ale nechceme, aby mali nejaký negatívny dopad na naše zdravie, na naše vzťahy či na náš život. Avšak čo šľachtí človeka najviac? Láska, ktorá je spojená s obetou, tá je spojená s pokorou a tá zasa s oberaním sa o vlastné pohodlie v prospech druhých.
Chceš, aby boli ženy rovnoprávne mužom? Tak sa vo svojom vnútri zrovnoprávni sám/a s našimi politikmi, s našimi menšinami, s teroristickými skupinami, s väzňami, s vrahmi, s prostitútkami, s bezdomovcami, alkoholikmi s matkami v Afrike, ktoré nemajú ako nakŕmiť vlastné deti. Keď sa zrovnoprávniš so všetkými týmito ľuďmi, zrovnoprávniš aj ženy s mužmi. Pred Bohom sme si všetci rovní, ale v očiach spoločnosti si rovný nikto s nikým nebude, lebo každý človek je originál a má rozdielne ako ekonomické podmienky, tak fyziologické faktory, duševné a duchovné predispozície a vlastný sociálny i ľudský kapitál.
Spoločnosť, kde by si boli všetci rovní je utopická a vzhľadom k ľudskej egocentrickej prirodzenosti sa k tejto utopickej spoločnosti takmer s istotou nikdy nedopracujeme. Môžeme sa však dopracovať k ľuďom, ktorí budú dobrým vzorom pre nás, a ktorí nám pomôžu na našej ceste za naším lepším ja.
P.S. K miešaniu jabĺk a hrušiek sa teda dostanem pravdepodobne v nasledujúcom článku.
