Ďalšiu zaštepili.
Vždy na jeseň.
A
tento rok vraj bolo jabĺk neúrekom,
konáre ako nohy rozvetvené do mužov čo ich majú zbierať.
Vidím ich,
vyšli do ulíc, červeň si nosia v pupkoch
a v lícach, a natriasajú platňami a vôňami pečenia.
Popod okno sa mi vyškierajú.
Všetci kričia :
„ Dobrá úroda!“
Prašivá jeseň..
Dostala som z nej nádchu.
Nos mi očervenel.
Akoby nič iné na mne červenieť nevedelo!
No
niekedy ich musia kyretovať palicami,
s takými vrieckami na koncoch.
Lebo
niekedy nechcú padať,
Niekedy sú zelené do posledného kúsku zimy, a potom červené prečkajú december.
Na jar spadnú
a oni vravia:
„ Pozri aké krásne ! Pozri!“
Vždy na jeseň
ich aj tak zatratia
zo zelene..
Tie červené sa rozchytajú.
Do koláčov,
do pálenky,
do výživy,
zavariť
prevariť
rozvariť
variť.
A variť a variť a variť.
Zvykli sme na záhrade mávať jakubky,
vždy boli zelené. Stará mama ich zbierala, aj tie obité, vraj také do koláča najlepšie.
Jakubky..
Vždy na jeseň ich zaštepia,
a potom zhnijú.
http://i-f-kobjelska.blogspot.sk/2012/09/jablone.html
