všetko bolo také plné ako som to nikdy nechcela.
slnko svietilo samo sebe do tváre
a možno práve preto sa ľudia kuklili
mizli si v dotykoch.
poznala som mená
a poznala som ľudí.
čakala som kedy sa tá jamôčka na bruchu napučí,
a vystrelí ako polnočná sekundová ručička.
hrnček kávy?
jediná prázdna vec v mojom okolí.
tak správne odžitá a zhmotnená.
písmenami..
slovami, ktoré boli prejavom úzkosti
tak silne priviazaným k mojim rukám.
„ kokoti a piče čo naháňajú gíče!"
ešte ráno namontovaná žiarovka
praskla.
chcela som byť chlapom,
aby som mohla urážať, tváriť sa, smiať.
opíjať sa a vyjebávať so životom.
objaviť ženy konečne takými očami, že by som ich chápala!
vyprázdniť telo dôstojne, so vztýčenou hlavou a nie tak pokorne liezť k zemi.
nebyť predurčená ako ostatné. búriť sa.
nemať titul feministky za nohavice s názormi.
Oľga mi povedala:
„Nenadávaj, však si dievča!"
chcela som jej rozbiť hubu tým najškaredším spôsobom.
chvíľka ticha.
len som si úbožiacky odpľula na zem.
celé jej telo, cennejšie a drahšie, ako raz budú stáť moje verše.
začala riešiť to ženské:
„Ona povedala... a on jej na to..."
hanbila som sa aj za podprsenku.
tá krava si len preložila nohu cez nohu
a cigaretu zahodila do trávy.
z úst jej liezlo nekončiace prázdno.
