sme ako oči, cez ktoré vidíš skafandre.

ticho sú klince ktoré sa zasekávajú medzi prsty
keď už nevládzeš počúvať ľudí.
keď ti z nich odpadávajú nechty ako gombíky na hrdzavom klarinete
a ty chrčíš,
obchádzaš pokožky ,mokré pavučiny vyrastené na telách
ktoré už od dávna oblizuješ od ľudí.

v tichu ti obočie vráža priťažké šraubováky do tela
vyrastá do priúzkych potrubí
a prikrátke vlasy mu padajú z očí,
akoby ich chceli obliznúť celkom do prázdna.

ticho sú dva poltóny celkom krehkého poprsia baleríny
zaveseného nad našimi hlavami

necháš ho v dvojpohlavných poliach kysnúť,
vyťahať korienky do šediva a líca do modra,
odkvapkať napriek všetkému vrstveniu informácií priamo
do tela