Krátke prózy (1) Krátky exkurz do mňa, alebo o pravde

Dnes vstávam a je ticho ako pred búrkou, otupelý pohľad hodím cez okno. Kam vietor, tam plášť, niekto mi raz povedal. Pomaly až potupne kráčam. A hlava sa mi začína vyzliekať z niečoho. Mám pocit, že všetko sa točí, ale ono sa točí, len ja už musím pochopiť, že nie len okolo mňa. Ako stojím pred čajníkom, čakám na kávu. Ach, moja kávička, kávička... V čajníku sa varí voda pre všetko, ale hlavne pre mňa. Pre mňaaaaaaaa, som povedala. Nie som sama, akoby niekto držal moju ruku tam, v posteli, až tak ďaleko. Kto vytrhol ma zo spánku? Ty? Hej ty! Čo čítaš s tebou sa rozprávam. Sa zobuď už konečne, ty si po čaji, po káve, po raňajkách, a mne zostalo iba stáť a čakať. Máš pocit, že to poznáš? Áno? Ja viem, ty máš tiež podobné rána, také, hmm, také plné energie. Nečum tak na mňa, ty tiež nie si krajší po ráne. Ach, aha vodička už vrie. Prečo to tak musí pískať? Ale ten plameň je taký nadherný tam dole, pod. Je vôbec káva zdravá? Len mi tak preletelo, ako holub, čo si sadol tam, aha tak blízko. Tieto holuby sa už vôbec neboja ľudí, je to katastrofa? Veľa bolo napísané, len či pravda, keď raz písali, že káva nezdravá a potom zase zdravá. Strácam sa, opäť. Ale moja kávička, Moja a Moja a Moja. Môj pokladík, také malé zlatíčko, ktoré milujem. Aha, aha, už mi oslepuje chute. Nech ma oslobodí, nech ma len oslobodí, nič viac nechcem. Veď aj tam, v bedni hovoria také, že "káva oslobodzuje vaše zmysly". Dnes som si urobila špeciál, taký arabský špeciál. Veď ty rozumieš, netvár sa tak blbo a hneď ráno. Malá šáločka, veľa kávičky a cukríček... Ale kávu si osladím, chcem. Osloboď ma. Uf dvere, ako otvorím? Otvorím, otvorím, otvorííííím. Dnes malo svietiť slnko, ááále vlastne nie, aj pršať a snežiť malo, tak možno aj svietiť bude. Otvorila som. Vieš kďe som vkročila? Uhádni, presne tam. Teplučko, mokro a vlhko, tak pekne, príjemmne a klzko. Ty vieš kde som, iba sa hráš na slepého.