Nikdy som netvrdil, že len sladkosti sú vinné za nadváhu. Chuť na sladké je prirodzená, rovnako ako jedenie sladkého.
Prečo
Čitateľka ďalej písala, aké je to nespravodlivé, že jej štíhli kolegovia sa v práci celý deň napchávajú sladkosťami a ona nesmie.
Prečo väčšina ľudí, čo milujú sladkosti a nemusia si ich odriekať, sú štíhli? Však jedia „zakázané ovocie“ a napriek všetkým pravidlám nepriberú?
Prečo americká štúdia spred pár rokov zistila, že medzi najväčších milovníkov a konzumentov sladkosti patria paradoxne štíhli ľudia, ktorí problémy s nadváhou nemajú?
A prečo môj dobrý kamarát a cukrár Miro Smrtka z Liptovského Mikuláša, ktorý vie robiť tie najfantastickejšie zákusky a torty, nepriberie a aj v skutočnosti vyzerá ako nejaká vychudnutá smrtka?
(Miro, ak to náhodou čítaš, tak sa neuraz a pozvem Ťa za to na pivo.)
Pred pár dňami som bol v Štúrove a stavil som sa aj s kolegami v cukrárni. Zákusky neboli nič moc, ale ak sa tam niekedy ocitnete, odporúčam ochutnať citrónovú kocku. Bola vynikajúca. (Tie ostatné zákusky už neboli také chutné, druhý som zjedol nasilu a tretí som po ochutnaní už nedojedol, chutil podobne zle ako ten druhý.) Poobzeral som sa okolo seba a nevšimol som si, že by boli medzi návštevníkmi cukrárne tuční ľudia. Pár štíhlych, klebetných stareniek, dodržiavajúcich poobedný rituál a popíjajúcich si svoju kávičku s neodmysliteľnou „Mehlspeiskou“. Dokonca tam bola jedna pani, ktorú by som podľa jej zovňajšku priradil skôr k anorektičkám. Povedal by som, taký lepší váhový priemer spoločnosti. Skôr by som súdil, že návštevníkov s nadváhou je v cukrárni pomenej ako medzi návštevníkmi supermarketov.
Aj počas chudnutia som zaradil sladkosti do svojho jedálneho lístka. Neboli to žiadne „kalorické bomby“, no telo sa nechalo ľahko oklamať. Ak som si dal na obed napríklad okarové knedličky plnené jahodami (alebo višňami) so sladkou tvarohovou omáčkou s vanilkou a citrónom a celé to posypal čokoládovým müsli, tak ma takéto jedlo dokázalo zasýtiť podobne, ako hocijaké iné. Vlastne to nebol až taký prehrešok voči zdravej životospráve, lebo čo sa týka obsahu bielkovín, tuku a sacharidov bolo porovnateľné napr. s vyprážanými kuracími prsiami s omáčkou a knedľou. Len jeden malý rozdiel tam bol. Po takomto obede ma výklady cukrární, keď som sa poobede prechádzal cez mesto, už nechávali chladným. Počas chudnutia sa stal zo mňa dokonca milovník čokolády, ktorú som predtým takmer nejedával a sladké jedlá sa stali pevnou súčasťou mojej stravy.
Aj jednej mojej kamarátke sa podarilo zhodiť 26 kíl a na jednom výlete v horách sa napchávala sladkými tyčinkami. Upozornil som ju na to, že z takýchto tyčiniek sa priberá a že 2 a pol tyčinky majú v sebe toľko energie ako veľká porcia ryže s mäsom a zeleninovou oblohou. Rozčúlila sa:
- A to mi vravíš až teraz, po schudnutí, že z müsli tyčiniek sa priberá!? Však som ich počas chudnutia zjedla na kilá! Ešte šťastie, že som o tom nevedela.
Bude to v tom
Štíhli ľudia, čo jedávajú sladkosti nevedia, že zo sladkého sa priberá a preto sú štíhli.
Chudnutie je o niečom inom, ako len o nejedení sladkostí a my milovníci sladkého buďme radi, že je to tak. Buďme radi, že je to také zložité, lebo život bez sladkej odmeny po nejakej fyzickej aktivite by už nebol taký veselý. Alebo také nedeľné popoludnie pri kávičke, no bez keksíku, by bolo vyslovene smutné.
