Sú niektoré veci v živote človeka, ktoré berieme ako samozrejmosť. Jednou z nich je zdravie. Kým ho človek má, tak si ho neuvedomuje a začne sa oň starať, až keď je neskoro a niečo sa v tele "pokazí". Patrím však k prezieravým typom ľudí a nečakal som na najhoršie. Zobral som veci do vlastných rúk.
K tomuto môjmu odhodlaniu značne napomohlo aj poobzeranie sa vo vlastnej rodine a hrozné zistenie, že som jediný predstaviteľ mužskej "vetvy", ktorý bude mať čochvíľa 40 a ešte nemal infarkt alebo porážku. S hroznou vidinou chodenia o paličke, dýchavičnosti a červeného nosa som sa začal stravovať osobitne a venovať aspoň trochu času pohybu.
Nebol to pre mňa až taký veľký problém, lebo som nikdy v živote nepatril k milovníkom mäsa, masti a cukru. Ani som to nevnímal ako odriekanie, lebo konečne som mohol jesť jedlá, ktoré mi chutia a začali sa strácať aj kilá, ktoré som predtým nabral poctivou, domácou stravou.
Bolo to síce nepohodlné si stále variť, ale odkedy súdruhovia z NDR vymysleli mraziak, dalo sa to prežiť.
Nemusím hádam ani písať, že sa zmena v mojom stravovaní nestretla u príbuzných s kladným ohlasom. Kým moji známi mi hovorili, že fajn vyzerám, že som omladol (nikto z nich nevedel, že chudnem, ani ja - však som si len upravil jedálniček), od mojich príbuzných som sa stretol len s poznámkami: „Nie si chorý? Koľko Ty už máš šedivých vlasov.“ (Vďaka bohu aj za tie.)Voči týmto poznámkam som sa však stal časom imúnny. Ale o tom som písať nechcel.
V novembri som bol na preventívnej prehliadke. Povedal som doktorke o genetickej preddispozícii k srdcovo-cievnym ochoreniam a požiadal o vyšetrenia. Dopadli nad moje očakávanie dobre a len ma to utvrdilo v presvedčení, že vplyv zdravej životosprávy na zdravotný stav nie je len výmysel lekárov.
Po pár dňoch mi jeden starší príbuzný ale poslal odkaz od mojej lekárky. (Má tú istú doktorku ako ja.) Vraj sa robí preventívne vyšetrenie na rakovinu a mám doniesť vzorku stolice. Hoci rakovina sa v našej rodine nevyskytuje, bol som rád, že sa tak prehnane stará o môj zdravotný stav a dávalo mi to aj logiku, lebo som si matne spomínal, že sa o týchto vyšetreniach hovorilo aj v televízii, ako o preventívnej akcii u päťdesiatnikov a starších, zameranej proti rakovine hrubého čreva. Len mi vŕtalo v hlave, prečo do toho zahrnula aj mňa, keď ešte nemám štyridsať.
Aby som doniesol vzorky načas, pekne som si ráno privstal a s hrdým heslom "radšej nech to zistia skôr ako neskoro" som sa pustil do odoberania vlastných exkrementov.
No nebolo to vyšetrenie na rakovinu. Bolo to vyšetrenie na prítomnosť črevných parazitov.
Hneď ma napadli príbuzní, pretože udržiavajú s doktorkou dobré vzťahy a pomyslel som si. „Tentokrát zašli priďaleko.“ Pokladal som to za zlý žart.
Mojim príbuzným nebola moja štíhla postava ľahostajná a určite chystajú s prichádzajúcimi vianočnými sviatkami útok na moju „vyziabnutú“ telesnú schránku. Aspoň tak som si to vtedy myslel. Lomcoval mnou hnev. Banoval som, že som tento ich trik neprehliadol, a už zmienenú vzorku, neodobral pri večernej prechádzke parkom z nejakého psieho hovienka.
Keď som si prišiel pre výsledky ani som sa s doktorkou nebavil. Mal som jej za zlé, že sa prepožičala na takúto „podlosť“. Parazity sa samozrejme nepotvrdili.
Medzitým ubehli týždne. Okolie si už na moju novú postavu zvyklo. Nepočujem už žiadny hlúpy dopyt na môj zdravotný stav. Môj hnev už dávno odznel a na celú udalosť som už takmer zabudol.
Aj stravovanie som musel trochu zmeniť a pridať si v strave nejaké kilojouly, inak by chudnutie pokračovalo a to som nechcel. Pár týždňov som sa snažil pribrať jedno – dve kilá, ktoré boli pod váhou, ktorú som chcel. Robil som si pralinky a začal som si pridávať aj viac medu do čaju. Nepomohlo. A tak som pridával do jedla aj viac tukov a občas aj nejaké mastné mäso. A to som nemal. Nastúpili nejaké brušné problémy a zase som musel podstúpiť návštevu u mojej doktorky.
Keď som tam už bol, dal som si znova zopakovať testy krvi a moči, lebo môj strach pred chorobami je veľký. Výsledky som mal opäť ukážkové, ale zase mi chcela zopakovať test na parazity. „Tak Ty s tým neprestaneš.“, pomyslel som si, ale tentokrát som si už žiadal vysvetlenie. Mal som právo byť urazený. Kde by som parazity nabral? Mäso jedávam len zriedka a dokonca bolo dosť dlhé obdobie môjho života, keď som bol vegetarián.
Vysvetlenie mi podala a to veľmi odborné. Mal som v krvi nejakú látku, ktorej hodnota bola síce v norme, ale predsa len bola vyššia ako je priemer. Zabudol som už ako sa tá látka volá, ale mala názov, ktorý som prvý krát v živote počul. Tá zvýšená hodnota mohla znamenať len tri veci. Buď zvýšený cholesterol, a ten som nemal, alebo vysoký krvný tlak a ten takisto nemám alebo tá tretia možnosť, prítomnosť nejakého parazita.
Hanbil som sa ako pes. Mám dobrých príbuzných. Aj doktorku mám dobrú a starostlivú, ktorá nepodcení žiadnu maličkosť.
A tak ideme s doktorkou zase hľadať možného červíka v mojom tele. V tráviacom trakte asi nebude, no už tuším, kde by sme ho mohli nájsť – v mojej hlave.
(Tento článok venujem mojej čitateľke Beáte z Bystrice, aby mi nevyčítala, že píšem málo o sebe.)
