Stručne zopakovali ich príbeh a reportéri z Jojky sa rozhodli, že ho priblížia televíznym divákom. Mal to byť príbeh plný dobrodružstva a zážitkov z trojdňového putovania malých chlapcov po Slovensku. No nestalo sa. Ak sa aj televízny divák tešil, že sa dozvie niečo viac o príčinách a okolnostiach ich konania, dúfal márne. A tak reportéri z črepín spravili aspoň reportáž o tom, prečo sa reportáž nekonala. Celé by to bolo na smiech, keby to nebolo rozprávané tak smrteľne vážnym hlasom a keby nešlo o deti.
Na čom to stroskotalo
Stalo sa niečo neuveriteľné. Jojka nepristúpila na finančné požiadavky malých chlapcov. Tí mali tú drzosť, že si zapýtali za svoju spoluprácu „vecné dary“, ktorých hodnota v miestnych bazároch by mohla dosahovať až 20.000 Sk. To máme teda mládež. A tak divák namiesto pútavého príbehu musel počúvať celé minúty, ako sa na hlavu týchto „detských nespratníkov“ znášali z úst reportéra hromy, blesky. Kto to kedy videl. Pýtať si odmenu za účinkovanie v tak slávnej televízii. Však ani v rómskych osadách, kde natáčajú ľudí v sociálnej biede, ani rodič plačúci nad telom svojho dieťaťa, ktoré zahynulo pri autonehode, či zúfalí ľudia, ktorým povodeň odniesla strechu nad hlavou a dokonca ani prekrásne, šantiace šteniatka, tak oživujúce záver televíznych správ - si odmenu nepýtajú. Čo sú to za chlapci, že si kladú požiadavky a túžia, aby im televízia kúpila v bazári mobily? Či tí chlapci nevedia, že taký mobil môže stáť aj niekoľko tisíc korún a kde by na to televízia vzala? Aká je to doba, v ktorej deti za účinkovanie v televízii chcú odmenu a ešte tvrdia, že nič zlé nerobia a len sa správajú komerčne? To oni nevedia, že len televízie môžu byť komerčné a bežní ľudia sú tu len od toho, aby ich mohli natáčať v neočakávaných životných situáciách a ukazovať ostatným ich biedu a chudobu? Že honoráre sa v televízii vyplácajú len celebritám a bohatým ľuďom a zákon, že na malú kopu sa pes nevyserie, tu platí rovnako ako všade?
Ako to bolo kedysi
Za mojich učiteľských čias mi raz vtrhla televízia na hodinu. Bolo to neohlásené a zrejme to zariadil zástupca, lebo u mojich starších kolegov by mu to tak ľahko neprešlo. Nebol som tomu dva krát nadšený, no odučil som si hodinu ako obyčajne a o pár dní to bežalo v jednej detskej relácii – Lastovička. Nevidel som ju, lebo to dávali v dopoludňajších hodinách, ale honorár som videl. Bolo to síce iba 500 korún, ale aj takéto malé prilepšenie k učiteľskému platu bolo vítané.
A tak ma napadlo, ešte šťastie, že to vtedy netočila Jojka a že som si za tých 500 korún nekúpil mobil v bazári. To už by bol pre nich námet na reportáž.
A pýtam sa
Páni redaktori, majú vaše deti mobily? A ak nemajú a chceli by, tiež by ste ich očiernili pred celým národom?
