Detstvo som prežil v pokojnej časti mesta, na jeho samom okraji, kedy stačilo prejsť len pár krokov a človek sa ocitol v krajine, ktorá ponúkala nespočetné príležitosti na výlety za dobrodružstvom. To sme ako chlapci aj využívali a každý deň sme sa rozhodovali kam sa pôjdeme hrať a ktorú časť v našom okolí preskúmame. Vtedy vyzeralo nielen mesto ale aj jeho okolie inak ako dnes. Aj ľudia boli iní a v spomienkach mi ostali len ako karikatúry niektoré postavičky z tých čias. Nám deťom sa vtedy veľmi páčil Ďuribáči, ktorý niekoľko krát za deň prechádzal mestom na svojom povoze ťahaného koňom a vozil pomyje pre prasatá. Bol vždy špinavý, v montérkach a bežali sme za jeho vozom. No on nikdy nedovolil, aby sme pohladkali koňa. Rokmi sa ozývalo mestom škrípanie jeho povozu a klopot konských kopýt až raz jedného dňa zmizol z našich ulíc aj posledný kôň. Možno si niekto aj položil otázku, čo sa stalo s Ďuribáčim a možno aj niekomu chýbal klopot konských kopýt, škripot a smrad pomyjového vozu, tak ako si človek dokáže zvyknúť na pravidelné zvuky kostolných zvonov. Vidieť koňa bolo pre nás deti jedno z našich každodenných dobrodružstiev.
No najväčšie dobrodružstvo sme prežívali hneď za našou štvrťou. Bola tam chalúpka v ktorej bývala stará žena a takmer nevychádzala von. Pred chalúpkou bola psia búda a v nej býval veľký biely pes. Ten pes už vtedy bol veľmi starý a chýbali mu zuby. Aj jeho silný štekot vyznieval smiešne a odvtedy si nespomínam, žeby som počul psa šušlavo brechať. Domček bol obkolesený veľkou záhradou v ktorej rástlo veľa stromov a kvetou. Záhrada bola veľmi zanedbaná a skrývala množstvo takmer strašidelných zákutí.
Bolo to tajomné miesto a ľudia sa mu vyhýbali.
Za starenkou chodievala na bicykli Darina, zrejme jej dcéra. Bola to vysoká energická žena, bola ostrihaná nakrátko a vždy oblečená z mužských šatách. Ľudia ju nemali radi a vraveli o nej, že sa dala preoperovať na muža. Občas kričali za ňou chlapčiská zo štvrte "Darina, čo má medzi nohami šulína", no málokedy sa táto uzavretá a hrdá žena nechala vyprovokovať. Bola si toho vedomá že je iná ako ostatní ľudia a nevyhľadávala zámienky na konflikty s nimi.
Najmä deti vedia byť veľmi kruté, no málokto si uvedomuje, že deti sú obrazom svojich rodičov. Vidia svet čierno-bielo a v ich očiach môže byť niečo len absolútne dobré alebo zlé a práve rodičia sú tí, ktorí im v tomto triedení pomáhajú. Tragédiou a doslova pohromou pre ostatných sú však ľudia, ktorí ani v dospelosti neprehodnotia svoje názory a nevedia si logicky zdôvodniť svoju nenávisť a skrývajú ju za ideológiu alebo náboženstvo.
Ako dieťa som chodil do materskej škôlky aj s deťmi nemeckej národnosti. Vznikol medzi nami taký slovensko-nemecký dialekt a keď nejaké dieťa zbadalo niečo pekné a skríklo "Schau mal!", pozreli sme sa všetci bez ohľadu na národnosť, ako to už u zvedavých detí býva. Vtedy som prvý krát v živote počul nadávku "Jude". Bol som zvedavý čo to znamená a dostalo sa mi odpovede, že je to žid. No ani táto odpoveď ma však neuspokojila a chcel som vedieť, čo je žid a ostatné deti mi vysvetlili, že je to niečo veľmi zlé. Časom sa k týmto nadávkam pridružili ostatné, ako buzerant, teploš a pod. bez toho, aby niektoré z detí vedelo ich význam.
Viem, bola to vraj iná doba. Generácia našich rodičov vyrastali v nenávisti k židom a potom sa za komunistov stalo nadávkou nielen slovo buržuj, kulak ale aj inteligent. Nenávisť bola národu podávaná ako jed z novín, rozhlasu a televízie a útočila na primitívnu podstatu jednotlivca, bojaceho sa inakosti. Primitívneho strachu človiečika vkročiť do tajomnej záhrady plnej neznámych zákutí a vidiacim v každej chalúpke bosorku.
Jedného dňa sa pominula stará žena, čo bývala v dome, no Darina neprestávala do záhrady chodiť. Nikto nevedel, čo v tej záhrade robí, ale každý si predstavoval, že to nemôže byť nič dobré. Snáď aj nakŕmila starého psa a nasekala trávu pre zajace, no život tejto ženy bol stále obklopený tajomstvom. Záhrada už dávno nebola oplotená a dokonca bola zbúraná aj chalúpka čo tam stála a z celej stavby ostala len psia búda a nevládnym psom, no Darina tam chodila každý deň na bicykli a vracala sa s naplneným vrecom. Síce aj niektorí vraveli, že v tom vreci je tráva pre zajace, no väčšina ľudí, keď ju zbadali len precedili medzi zuby "Bohvie čo v tom vreci vláči.". Starý pes už nevládal ani brechať a len občas vychádzal z búdy a z detí sa stali dospelí ľudia. Určite to nebol strach z tohto najstaršieho psa na svete, prečo sa ľudia tomuto miestu vyhýbali.
Raz sa stala vražda a pred domom našli mŕtveho suseda. Všetky tetky z domu si spomenuli, že videli v ten deň Darinu ako vychádza z tajomnej záhrady a cez bicykel mala ako vždy prehodené vrece. Ľuďom zaplo a spriadali teórie, ako asi vraždu vykonala a aký mohla mať dôvod. Veď bola takmer prichytená pri čine. V to ráno, keď sa skutok stal, mala cez bicykel prehodené veľké vrece. Čo iné v ňom asi mohlo byť, ak nie mŕtvola? Konečne dojte aj na túto tajomnú ženu a jej záhada bude objasnená. Však kto iný sa môže skrývať za jej neprístupnosťou ak nie vrahyňa?
No senzácia sa nekonala. K vražde suseda sa už po pár dňoch priznal jeho nevlastný brat a Darina sa vracala naďalej so svojim každodenným vrecom trávy.
Ľudia jej dali načas pokoj a asi tak, ako boli kedysi navyknutý na klopot kopýt kobyly pomyjového voza, zvykli si aj na túto tajomnú ženu v mužských šatách s jej veľkým vrecom. No raz spravila niečo, čo jej nemohli odpustiť. Opatrovala staručkého farára a keď sa pominul aj ten, zistilo sa, že na ňu prepísal svoj dom. V očiach tetiek to bola veľká nespravodlivosť. Prečo práve jej? Takej obyčajnej Darine, čo možno ani nebola žena. Mala strapaté krátke vlasy, zostrihnuté ako to nosia muži. Nebola k ľuďom milá, úplne ich ignorovala. Každá z tetiek si predstavovala, že to práve ona a nie Darina, bola tá vhodná, na ktorú sa mal farárov majetok prepísať.
Časom sa pominul aj staručký pes. Nikto nevie ako sa to stalo, ale k zbúraným staveniam pribudlo posledné - psia búda.
Je to už veľa rokov, čo do záhrady nechodieva ani Darina. Nikto nevie, čo sa s ňou stalo a ako žije a či vôbec žije. Z tajomnej záhrady majú ľudia doteraz strach a len na samom okraji, hneď v kríkoch pri ceste, dávajú rozhádzané matrace a prázdne fľaše od vína tušiť, že tam prespávajú bezdomovci. Je to dobrý nocľah. Vzduch vonia rozkvitnutými kvetmi stromov a ozýva sa štebot vtákov.
Dnes som sa prechádzal Darininou záhradou a mal som pocit, že som v raji. Nie je to udržiavaná záhrada a všetko v nej rastie nadivoko. Nikdy neviete, kde nájdete aký kvietok, aký strom a aké vtáky lietajú v korunách stromov. Záhrada nie je obrovská, no dá sa v nej ľahko stratiť. Bol som v nej s mojim priateľom a mojou matkou. Matka mi zmizla z dohľadu a zapískal som na ňu jednoduchú melódiu v nádeji, že sa mi ozve. Neozvala sa a z koruny stromu nado mnou mi odpovedal rovnakou melódiou nejaký spevavý vták. Bolo to ako zázrak. Na zemi kvitli kolesá fialiek a zaplavovali vzduch omamnou vôňou. Narcisy, tulipány a konvalinky už majú veľké listy a prezrádzajú, že za pár týždňov bude záhrada ešte krajšia. Aj tráva, čo v záhrade rastie nie je obyčajná. Je to miestami zdivená pažítka a miestami nejaký zvláštny druh trávy, ktorá má cesnakovú chuť, vôňu a nikde inde som ju v prírode nevidel.
Možno toto bolo Darininým tajomstvom. Tajomstvom, ktoré ľudia nechápali a sa ho báli. Chcela stvoriť raj na zemi. Nejaké miesto, v ktorom by človek nezažil ubližovanie a žil v harmónii s prírodou.
