Pondelok
Drahý Boris
Pred hodinou, keď si odo mňa odišiel, by tomu už bolo 24 hodín, keď si celý uponáhľaný zazvonil pri mojich dverách a žiadal ma len o 10 minút môjho vzácneho času. Však si mal toľko povinností. Návšteva lekára a suma, ktorá Ti chýbala a ktorú som Ti síce neochotne, ale predsa poskytol.Nie nečakal som, že mi ich niekedy vrátiš, ale že Tvoja vďaka bude taká nesmierna, že si počas Tvojho uponáhľaného dňa, už pár minút po návšteve lekára nájdeš, medzi vyzdvihnutím objednanej torty a návštevou pošty, znova čas aj na mňa, ma priam dojalo. Dúfam, že Ti tá torta neskysla, lebo si síce celý deň rozprával len o tom, koľko máš toho na práci a že za 10 minút musíš pre ňu ísť. No nešiel si. A v nočných hodinách sa Ti už nechcelo, však mestská doprava v noci už nejazdí a kto by už dnes chodil pešo (pre tortu a domov na rodinnú oslavu). Ďakujem, že si ma nepožiadal, aby som Ti ju upiekol. Síce mám doma vajcia, no sú spočítané a na ne si siahnuť nenechám. Dúfam len, že Tvoji najbližší netrpeli Tvojou neprítomnosťou (a neprítomnosťou torty) na rodinnej oslave a veľmi si cením, ako vysoko stojím na rebríčku Tvojich priorít.Cením si aj to, že som Ti musel zasponzorovať cigarety, lebo máš pred výplatou a už sa celý trasiem šťastím, že na svätého „Berouse“ sa mi chceš revanšovať pozvaním na pivo. (Dúfam, že Tvoja krčma tým neskrachuje a že mi zase nedonesieš „zlievky“ ako naposledy.)
Utorok
Drahý Miro
Prežívam Tvoje problémy s alkoholom veľmi citlivo, ale to, že nemám na Teba čas nie je dôvod aby si sa ožieral. A za to, že nemám na Teba čas si môžeš sám. Zvykol som si, že mi hodiny denne telefonuješ a neustále ma zásobuješ novými správami z Tvojho jedinečného života. Však bez informácií, koho si zase zbil a kto zase zbil Teba, by som snáď už ani nezaspal. Nekupujem bulvár a ani mi nechýba, však mám všetko z prvej ruky. Nesledujem ani telenovely, lebo tam stále plačú kvôli každej somarine a nerobí mi to dobre. Takisto ako mi nerobí dobre počúvať o Tvojich vyhrážkach samovraždou.Pôjdem s Tebou za tou psychiatričkou a aj ja budem ten, ktorý ju požiada o radu. Objavil sa u mňa totiž Pavlovou reflex. Pri zvuku esemesky alebo zvonení telefónu ma začína triasť od bezmocnosti a som neschopný rozprávať v 1. osobe jednotného čísla. Nech Ti však slúži ku cti, že jediné o čo ma oberáš je „len“ môj čas.
Streda
Drahý Jaro
Akou poctou je to pre mňa, že raz za rok, keď Ti ten hnoj, čo nosíš v hlave, lezie už aj ušami, si spomenieš aj na mňa. Cením si aj Tvoje bravúrne triky, ktoré používaš na to, aby si si vynútil stretnutie so mnou. Nenadarmo si neštudoval psychológiu a viem, že aj psychológ potrebuje svojho psychológa a bútľavú vŕbu, ktorej sa vyžaluje. To všetko je normálne. To čo nie je normálne, je to, že žiarliš aj na mojich kamarátov a snažíš sa rozbiť akýkoľvek vzťah, čo som si vybudoval. (Ak si myslíš, že znevažovaním ľudí v mojom okolí a znevažovaním mňa pred týmito ľuďmi si získaš moje priateľstvo, si na omyle.)Cením si toho, že som zmenil Tvoj život, ale ver mi, že to nebolo úmyselne. Ja nie som psychológ a netušil som, že vyviesť niekoho z omylu môže súčasne znamenať aj zničenie jeho pocitu šťastia. Snažíš sa mi nahovoriť, že som Tvojim celoživotným morálnym dlžníkom, pretože som Ti pred veľa rokmi otvoril oči. Ja však ten pocit nemám.Takto by to asi vyzeralo, keby som uvažoval podobne ako Ty:
Napr. Chystám sa dnes navštíviť moju učiteľku z jasličiek. Ostala mi totiž niečo dlžná. Veľmi si ju vážim, no naučila ma používať toaletný papier a ja som tak celoživotne prišiel o pocit šťastia, keď som mohol slobodne srať do plienok. Pani učiteľka teš sa! Ešte netušíš koľko pív mi budeš musieť zaplatiť a aké fekálie sa znesú na tvoju hlavu. Budeš plienky prať!
Štvrtok
Drahý ženatý „priateľ“
Tvoje meno neuvediem. Áno, prežíval som pred týždňom nejaké súkromné problémy a potreboval som si „resetovať“ hlavu. To však, že sme boli spolu dva krát na pive ma ešte k ničomu nezaväzuje. Skutočne ide v Tvojom prípade o výnimočný typ úspešného človeka. Si bohatý, mal si v živote veľa šťastia a máš robotu, ktorá Ťa baví. No predsa len máš pocit, že ešte niečo v Tvojom živote chýba. Ja.Som dobrý poslucháč. Síce som zabudol Tvoje priezvisko na náš rozhovor som nezabudol. O úraze Tvojej dcéry si mi rozprával 3x. O sebe si mi rozprával neustále a skutočne musím konštatovať, že je len málo ľudí tak spokojných so sebou. Aj o svojej manželke si mi veľa vravel. O tom ako k nej nič necítiš a ani nevieš prečo s ňou žiješ. Aj o tom, ako to máš celé premyslené a ona Ťa bude každý deň púšťať so mnou na pivo a Ty pôjdeš za mnou a budeme stále spolu. Nevadí, že ja nepijem pivo každý deň, však Ty len chceš byť u mňa na návšteve a nemusíme piť, lebo Ty si vlastne abstinent (ktorého som triezveho ešte nevidel.) Celé to však malo jednu chybičku krásy. Zabudol si sa ma spýtať, či mám záujem vysedávať s Tebou každý deň v krčme a počúvať o Tvojich životných úspechoch. Či mám vôbec čas, venovať Ti denne niekoľko hodín svojho času. Aká bola reakcia, keď som Tvoju „veľkorysú“ ponuku odmietol?Označil si ma za neokrôchanca, pretože som Ti povedal, že trepeš dve na tri a nedá sa to počúvať. Urazil si sa, keď som si presadol k inému stolu a len my dvaja vieme, že medzi návrhmi, ktoré si mi urobil, bol aj jeden neslušný. Vypisuješ mi esemesky, ako si sa vo mne sklamal a označuješ ma za klamára. To však, že nemám na takých ľudí, ako si ty, čas, nie je klamstvo. Rozmýšľal si niekedy o tom, aké je to veľké klamstvo, čo si sa chystal urobiť vlastnej žene?Posielaš mi každý deň hysterické správy, kde my vyčítaš aj nos medzi očami a snažíš sa ma presvedčiť, aký som zanedbateľný a hlúpy oproti Tebe. No ja som sa nikdy nad nikoho nevyvyšoval, len som „neokrôchane“ odmietol Tvoju ponuku. Nič viac, ani menej. Ak s tým nevieš žiť, tak neži!
Piatok
Drahá sestra
Moja milovaná, povinnosťami zaneprázdnená sestra. Vždy prídeš len na skok a dokážeš celé hodiny rozprávať o tom, čo všetko musíš ešte postíhať. Máš toho naozaj veľa. Ako správny hostiteľ Ti dám najesť a nevieš si moje jedlá vynachváliť. Ak Ti ponúknem recept, rýchlo to však zahovoríš, lebo Ty na také babračky nemáš čas. Však musíš ísť na poštu, lebo Ti prišla nejaká dobierka, alebo ku kamarátke, ktorá má ozaj vážne problémy. (Všetky Tvoje kamarátky majú problémy.) Ste všetky trendové. Ste také „in“. Len v tom sexuálnom živote máte smolu.Napríklad taká Janka. No, má už 50 a ešte nemala v posteli chlapa, ktorý by ju uspokojil. Ale nielen Janka, ani Vierka nie je spokojná a Zuzka! Tej zaspal chlap priamo pri súloži. Tomu sa hovorí smola. A pritom robíte všetko, čo sa dá. Kaderníčky, pedikúra, manikúra, móda, trendy bielizeň. Cele hodiny presedíte pri kávičke a vínku, vypaľujete zobáky a rozprávate sa iba o samých trendových veciach, aby ste náhodou nevypadli z kurzu. A tí zlí chlapi, nie a nie vás uspokojiť. Namiesto toho, aby ocenili vašu snahu, tak varia, žehlia, perú. Lietajú v dodávkach s tovarom, aby ste mali vo firmách, v ktorých názve je vaše meno, vôbec čo predávať. Ešteže existujú milenci. No taký milenec je dnes úzky profil. Koľko nadržaných vydatých paničiek musí jeden obslúžiť a to tiež vyčerpáva. Ani milenci už nie sú to, čo bývali. Ťažký život, veľmi ťažký. (Jeden by sa z toho aj zbláznil a tú Vierku som ozaj uraziť nemusel.Na jej otázku som jej odpovedal, že je ozaj veľmi udržiavaná. Skutočne vyzerá ako 18 ročná a to aj po rozumovej stránke, ale že ja už s 18-ročnými buchtami nespávam. Mám svoj vek.)
Po piatich hodinách, keď sa dozviem všetko nové, čo ma nezaujíma, sa ma len tak medzi rečou opýtaš, ako sa mám. Mal by som chuť ti povedať, že kým si neprišla tak dobre, no až taký neokrôchanec nie som. Niečo ti prezradím o zákazkách vo firme, ale nie veľa (čím menej vieš, tým lepšie) a ty sa ma spýtaš: „A inak?“
Ja na to: "Myslíš orgazmus? Tiež dobre, nesťažujem si. Už som to mal."
Sobota
Drahá mama
Len my dvaja sa vieme tak krásne porozprávať. Však nenadarmo sa hovorí, že materinská láska je tá najkrajšia na svete. Už len keď ku tebe prídem z diaľky kričíš:
- Áá! Prišiel môj cukríček! To je milá návšteva!
- Hej, mama. Som to ja. Tvoj sladký pampúšik; - a vykladám nákup.
- A kávičku si dáš?
- Nie mama. Ja kávu nepijem a ani nikdy v živote som ju nepil.
- Jáj, tak to babka pije kávu. A mne sa to stále pletie.
- Nie mama, ani babka už nepije kávu. Kávu pijú všetci, len babka a ja nie.
- Ivko, ale keby som Ti spravila takú slabučkú. Takú by si si nedal?
- Nie mama, ja nepijem žiadnu kávu, ani slabučkú.
Urazí sa. Ja si čítam noviny a ona sa niekde motá po byte.
- A Ivko, keby som Ti urobila viedenskú.
- Nie mama. Ja ani viedenskú nepijem.
Urazí sa a chvíľu sa motá po byte.
- Ivko a parížsku si nedáš?
- Nie mama, ja nepijem žiadnu kávu, ani parížsku ani viedenskú a ani žiadnu.
Urazí sa a chvíľu sa motá po byte.
- Ivko a keby som Ti naliala do pohárika. Niečo mám, tuším je to slivovica.
- Nie mama, však vieš, ja ani alkohol nepijem.
- Ale iba za náprstok. Ku kávičke.
- Nie mama. Mne to nechutí, ani káva ani pálené.
- Máš recht. Však ja to držím tiež len pre návštevy a poštárku.
- Mama. Už musím ísť. Mám rozrobenú robotu.
- A kam chceš ísť? Ešte si si kávu nedopil.
- Vylej ju do umývadla, ale vážne sa už ponáhľam. Kde mám topánky?
- Boli špinavé. Umyla som ich. Aj zvnútra. Však si len chvíľu so mnou poseď, kým neuschnú. Pri kávičke.
- No dobre mama. Hovor!
Šťastne sa usmievaš a s láskou pokračuješ:
- To keď som bola ešte mladá...
Nedeľa
Uslintané počasie neskorej jesene. Príliš krátky deň, aby mohol človek niečo podniknúť a príliš dlhá noc, aby mohol byť človek sám. Deň, v ktorom ešte nie je cítiť mrazivý dych prichádzajúcej zimy, len sychravosť a smútok zo šedého asfaltu a z holých stromov. Zbavený emócii, len so zvyškom niečoho, čo sa dá nazvať chuťou do života kráčam smerom do najbližšej krčmičky a so smädom nie tak po víne ale po ľudských osudoch. Počuť aspoň jeden príbeh so šťastným koncom, alebo len vnímať atmosféru podniku a pozorovať mlčky ľudí.
Pozorovať tú prapôvodnú silu prírody, ten neznámy zdroj energie, ktorý nám dáva silu robiť, to čo robíme. Takú istú silu akú má aj pes s amputovanými nohami, že sa dokáže radovať zo života a len človek ako jediný tvor na tejto zemi je schopný týmto darom pohŕdať a ničiť ho v sebe a v ostatných.
V krčme si sadám za svoj obľúbený stôl a som vďačný náhode, že nikoho známeho nestretám a môžem ostať sám so svojimi myšlienkami. Z reproduktorov hrá odporná ľudová hudba s gýčovými pesničkami. Zaujme ma hlavne pieseň, v ktorej spieval spevák sladkým vtieravým hlasom o vlastnej smrti. Malo to celé vyznieť vtipne, no pri predstave ako málo života spevákovi ostávalo, keď ju nahrával to celé vyznelo paradoxne, dokonca rúhačsky. Je to tak. Žijeme s pocitom, že sme nesmrteľný a pritom nikto nevie, kedy príde tá jeho hodina. So smiechom spievame ako nás vezú v rakve a ako sa budú všetci na našom pohrebe veseliť. Však náš odkaz bude žiť večne, aj keď tým odkazom bude len pár gýčových rýmovačiek. Plytké ako zmysel života krčmových štamgastov nalievajúcich sa každý deň pivom, čo za zvuku vtieravej hudby zažívajú pocit eufórie a pridávajú sa svojimi falošnými pripitými hlasmi k tónom protivne otrepanej melódie.
K môjmu stolu si sadá partia mladých chlapcov s rôzne veľkými puzdrami. Otvárajú ich a vyberajú svoje nástroje. Tak, myslím si, ďalšia z hlúpych náhod v tomto týždni. Jedna z takých, ako keď si kúpite bonboniéru a po otvorení zistíte, že v každej čokoláde je fondán, ktorý nemôžete ani cítiť. Je to ľudová kapela a po pár sekundách hudba z reproduktorov stíchne a vzduchom sa ozývajú čisté tóny huslí, podfarbené zvukom basy.
„A ja že to prší a to slzy z tvojich očí do potoka padajú.“
Spevákom kapely je mladý, asi 18 ročný chlapec. Je do hladka oholený a pokožku tváre má takmer detskú, len na mieste, kde sa mu brada dotýka huslí je otlačená do červena. Pri spievaní sa šibalsky usmieva a jeho zaujímavý hlas je podfarbený určitým humorom, ktorý sa však nehodí k každému textu piesní.
Napadá ma, aký je rozdiel medzi touto hudbou a tou, čo predtým hrala z reproduktorov. Títo chlapci naozaj veria tomu čo robia a sú majstrami svojho „umenia“.
Zvlášť zaujímavé je pozorovať mladého speváka. Pri speve sa trochu vlní a tieto pohyby by mi u každého pripadali smiešne. Nie však u neho. Pôsobí príliš prirodzene, sebavedome a zdravo. Nezvyknem iným ľuďom závidieť, ale teraz na chvíľu tento pocit zažívam. To, čo ten chlapec má, by si aj ten najbohatší človek nekúpil ani za všetky peniaze sveta. Nie je to ani tak jeho talent, ako skôr pocit šťastia a zdravia, ktorý z neho vyžaruje. Akoby bol stelesnením tej prapôvodnej sily prírody. Sily, ktorá náš ženie dopredu, pomáha nám prekonávať prekážky a robí náš život šťastným. Takmer ako falický symbol. Ako stoporený úd 16 ročného mladíka, ktorý sa už pri najmenšom dotyku chystá vybuchnúť a kyve sa v neovládateľných pohyboch. Symbol sily prírody.
To čo predtým znelo z reproduktorov bola len paródia toho, čo predvádza teraz táto kapela a aj keď nepatrím k milovníkom ľudoviek, ostávam do konca.
Nočné mesto nie je ideálnym prostredím na prechádzky, no v tento deň sa mi ešte spať nechce. Nedeľa v noci býva obzvlášť smutná. Nikde nie je žiadnej živej duše a len do modra vysvietené okná domov, dávajú tušiť, že je to len falošný dojem neskorej jesene. Nie, to len tma klame a ľudia ešte nespia. V diaľke na chodníku vidím štíhlu postavu nejakého chlapca ako mi ukazuje rukou, že mám prísť k nemu bližšie. Prichádzam a pýtam sa ho ako mu môžem pomôcť. Potrebuje zápalky a ako si pripaľuje vidím v jeho očiach strach. Bolo zvláštne, že ja som musel pristúpiť k nemu a nie on ku mne, akoby mu to plachosť nedovoľovala.
- Ešte niečo? – pýtam sa ho pokojným hlasom.
- Áno, - odpovedá a so strachom si ma premeriava, - chcel by som fajčiť aj niečo iné. – a posledné slová vysloví takmer šeptom.
Kráčame spolu ulicou a on mi podchvíľou kladie otázku, či ho nezbijem, no stále kráča zarovno so mnou. V diaľke vreštia mačky a asfalt je lesklý ako špinavé zrkadlo. Hlavu má sklonenú do zeme a vedľa mňa pravidelný zvuk jeho krokov. Zvoní mi mobil, pozriem na číslo. Je to môj Mirko. Počujem jeho tichý, plačúci hlas:
- Milujem Ťa...
- Áno, ja viem. - odpovedám mu.
- Ja sa chcem zabiť...
- Áno... Aj to viem. – a pokladám mobil.
Spolukráčajúci sa na mňa opatrne pozrie a spýta sa:
- Manželka?
- Nie, niekto ako syn.
Na jeho tvári sú vidieť obavy a opäť vysloví tú vetu:
- Sľúb mi, že ma nezbiješ. Vieš ja som aj na baby.
- Nie, neboj, nezbijem ťa. V tomto meste je každý na ženy.
