Bola sobota a s mamou sme sa rozhodli, že pôjdeme na huby. Bol krásny, slnečný deň a pekné počasie už trvalo pár dní. Deň, v ktorý by sa na huby nevybral žiadny hubár. My s mamou sme však mali jedno miestečko, kde sa dali nájsť huby aj v tých najväčších horúčavách a suchách. Bol to jeden vlhký les, asi 6 km vzdialený od Martina, kam však žiadna doprava nejazdila a tak sme sa patrične vybavili jedlom a pitím na celodenný výlet.
V podstate všetko prebiehalo hladko. Cesta do „nášho“ lesa viedla priamo cez lúky a za chrbtom sa nám čoraz viac vzďaľovala panoráma mesta, zahaleného do mliečneho, letného oparu. Celou cestou som počúval prednášku o bylinkách, veľkého koníčku mojej mamy. (Aby ste tomu dobre rozumeli. Je lepšie ísť na výlet s malými deťmi ako s mojou mamou.) Nebolo bylinky, čo by mi nechcela na vlastné oči ukázať a kvietku, ktorý by nebol taký nádherný, aby ho človek mohol len tak bez povšimnutia obísť. A tak som, unavený z toľkej krásy a maminých prednášok, bol šťastím celý bez seba, že sme konečne dorazili do lesa.
V lese sa situácia obrátila. Tu už to nebola moja matka, ktorá ma volala ku každej hube, ale ako správny hubár mi zmizla z dohľadu a nechala ma s mojimi chabými vedomosťami o hubách samého, napospas temnému lesu. A ja som pre istotu zbieral všetko čo sa na jedlú hubu čo len trocha podobalo. Po pol hodine hulákania na celý les sa mi podarilo zistiť polohu mojej polohluchej mamy, ktorá mi tie huby riadne pretriedila a poučeného, ktoré to mám vlastne zbierať si šla zase vlastnou cestou.
Bola to ťarcha. Ruksaky boli plné a každý z nás mal v rukách ešte dve tašky. Po pár minútach sme vyšli z lesa a kráčali lúkou smerom k obzoru, kde sa v diaľke týčila nová budova Matice slovenskej a komíny „Stoličkovej“. Bolo to uprostred leta a horúčava bola neúprosná. Nebol to už ten príjemný chládok lesa, ale horúčava prázdneho priestoru, akým polovyschnuté lúky bezpochyby sú. Mama mala už svoje roky a urobili sme si malú prestávku na lúke. Nevládala. Tajne som sa tomu aj tešil a dúfal som, že aspoň na spiatočnej ceste jej únava nedovolí pokračovať v prednáškach o bylinkách. No čakalo ma však niečo oveľa horšie.
Ako som hľadel do diaľky na panorámu mesta, vyslovila tie osudné slová. „Poznám skratku.“
Neveril som vlastným ušiam a začal som jej trpezlivo vysvetľovať: „Mama, pred nami sú len lúky a za nimi je vidieť mesto. My kráčame takmer vzdušnou čiarou a máme šancu byť za hodinu doma. Kratšia cesta neexistuje.“
No to nepoznáte moju mamu. Únava z nej opadla behom okamihu a teraz začala vysvetľovať ona. Ako si pamätá starú cestu, keď ešte nebola asfaltka. Ako sa ňou ako dieťa nachodila, a či vôbec viem, že tam máme aj lesy, ktoré som ešte ani nevidel a aká je tá cesta dôležitá, lebo na nej zahynul otec jej starej mamy, keď ho na nej prepadli, keď išiel na volskom povoze s tovarom do mesta a ako sa potom mojej prastarkej ujala iná rodina a vôbec, ako si dovolím vôbec pochybovať o takej obyčajnej veci ako je skratka do mesta.
Rezignoval som. Kráčali sme celé hodiny a nakoniec sme tú poľnú cestu našli. Dozvedel som sa, ako sa tie naše hory volajú, ale ukázať mi ich nevedela. Určite sa nejakým spôsobom dozvedeli o našej návšteve a zrejme zo strachu, aby neboli sprivatizované sa bežali niekam schovať. Dozvedel som sa veľa o osude mojej prastarej matere, ktorá zomrela 10 rokov pred mojim narodením a o jej statočnosti počas vojny, keď po nemecky nadávala vojakom a vyháňala ich z dediny. Rodina, v ktorej osirela, teda ešte predtým ako si ju adoptovala iná evanjelická rodina, bola vraj židovská a preto mala nemecké školy. Inak v našej rodine sa nemecky nerozprávalo i keď nárečie mojich starých rodičov bolo viac ako prešpikované nemeckými výrazmi a bolo veľmi pekné. Učiteľka na základnej škole ma najskôr musela odnaučiť „spievať“ a našťastie sa tento zvláštny dialekt neodrazil na mojej známke. (Pravdepodobne preto, že sa učiteľka volala tiež Bellova a bola mi z rodiny.)
Teraz vidíte, že ako správny syn svojej matky, som aj ja odbočil od témy a pritom sa to dá povedať obyčajnou skratkou. No možno je to môj zámer, aby ste sa lepšie vžili do mojej vtedajšej situácie.
Tak sme kráčali po tej poľnej ceste a pomaly sa už začalo stmievať. Za každou horou sme už mali uvidieť vytúžený domov a stále nič. Za horou len prišla ďalšia hora a nohy nás už boleli. Ja som v duchu nadával a moja mama občas medzi rečou, len tak mimochodom spomenula, že za tou horou už určite bude mesto a nech to chvíľu ešte vydržím. No na druhej strane som bol prekvapený, že nebolo na nej vidieť známky únavy. Ešte pred pár hodinami sedela na lúke, ťažko vzdychala a nevládala kráčať ďalej. Raz sa nám to už stalo, keď sme boli spolu na Fatranskom Kriváni a za jej výkon by sa nemusel hanbiť aj mladý turista. Osobne som si myslel, že motívom jej odhodlania mohla byť vtedy len vidina chutnej večere alebo kávy, ktorú v tej dobe pila priam nestriedmo. No možno to bol iný dôvod. Ak to bola cesta, ktorú poznala zo svojej mladosti, tak možno len pozabudla na svoje roky a pripadala si ako mladé dievča, ktoré akoby len nedávno kráčalo po nej naposledy.
A tak sme došli. Síce skoro za tmy, ale predsa. Síce to mohla byť ona legendami opradená, poľná cesta jej mladosti, ale zjavne sme po nej nekráčali správnym smerom. Došli sme, ale nie do mesta. Bola to dedinka od Martina veľmi vzdialená. Na naše jediné šťastie, aj do tejto bohom zabudnutej dedinky jazdili autobusy a posledný spoj do mesta sa nám ešte podarilo stihnúť.
Ako je to teda so skratkami? V živote sa vám môže vyskytnúť situácia, že vám niekto bude tvrdiť, že do vášho cieľa existuje skratka. Dokonca sa vám to môže stať aj v vtedy, ak už máte váš cieľ na dohľad. No riaďte sa iba vlastnou hlavou a nenechajte sa odviesť od svojej cesty. Je však jediná výnimka. To je vtedy, ak sa veľmi neponáhľate a ak máte urozprávanú maminku, ktorej chcete spraviť radosť.
Jej výrok, čo povedala doma neskoro večer, keď čistila huby bol tiež pamätný:
- Vidíš Ivo, vravela som ti, aká je to dobrá skratka.
No v ten deň bolo tých výrokov aj na mňa ozaj priveľa a hádam najlepší z nich:
- Keď som bola malá, tak bol ten potok oveľa väčší.
Na čo som sa ja zmohol len odpovedať:
- Keď si bola malá, tak ti bol každý potok veľký.
Nech žijú skratky!!!
