Každý človek je taký mladý, na ako sa cíti. To je filozofia, ktorej sa držím. Asi pred 15. rokmi som učil na škole a mal som jedného búrlivého žiaka. Volal sa Erdélyi. (Ak to číta a zle som napísal jeho meno, tak nech ma opraví.) To bol taký „rýpal“. Patril ku „diaľkáčom“ a to boli žiaci, ktorí boli odo mňa o niekoľko rokov mladší, alebo aj starší, alebo aj rovesníci. Keď ma pozvali po maturite na pivo, tak panovala na krátko živá debata a potom nastalo na chvíľu ticho. Bolo to možno spôsobené aj tým, že sa tí žiaci navzájom dobre nepoznali a boli z rôznych firiem z celej Bratislavy, ale aj zo Slovenska. Ten žiak Erdelyi využil však tú chvíľku ticha na to, aby povedal vetu, na ktorú do smrti nezabudnem. (Všetci mlčali a on to povedal.) „Pán profesor. Však rozprávajte, vy už máte život za sebou.“
Samozrejme, že sa ozval smiech. Vekový priemer bol približne rovnaký a mal som rovnaké právo sa cítiť „mlaďas“ v tejto spoločnosti, ako aj ostatní moji žiaci, ale uvoľnilo to napätie, ktoré na chvíľu medzi nami zavládlo a celý priebeh neoficiálneho „pokeckania si“ prebiehal dobre.
Bolo to zvláštne obdobie môjho života. Začal som učiť a zistil som, že môj najstarší žiak (na normálnom stredoškolskom štúdiu) je len o 4 roky mladší odo mňa a autorita, ktorú som medzi žiakmi mal, nebolo nič iné, ako hanba, sa nestrápniť svojou hlúposťou na hodine s niekým, ktorého pokladáme skôr za trochu staršieho kamaráta ako za učiteľa. No pre mňa to bola skôr výhoda a žiaci mali radi mňa a ja ich. (Hlavne sa mi učili, čo som pokladal vtedy za najdôležitejšie.) Bolo to však už dávno a niekedy snáď popíšem aj o tomto pár článkov.
Nechcem vyzerať už viac ako mladý. Vek ktorý mám, mi vyhovuje.
Môj kolega v práci je tiež bývalý učiteľ a raz bol vybavovať jednu poistku. (Aby bolo jasné, tak to bol jeho kšeft, lebo moja firma sa poisťovníctvom nezaoberá.) Bolo to niečo ako bonus a poistka mala byť skoro zadarmo, ako odmena pre dobrých zákazníkov. Bol telefonicky dojednaný a prišiel na dohodnutú adresu. V záhrade ho oslovil jeden pán a povedal mu: „Chlapče, hľadáš tu niekoho?“ Keď vypisoval papiere tak zistil, že pán, ktorý ho oslovil „chlapče“ je od neho skoro o 20 rokov mladší.
Aj mne sa stáva, že ma niekto osloví a tyká mi. Neurazí ma to, lebo keď sa otočím a keď si premeriam človeka, tak mi začnú vykať. Mám už asi svoje vrásky a to len odzadu vyzerám tak dobre, ale ešte mi nikto nepovedal, že mám život za sebou a to si cením.
Viete v čom som iný ako predtým ? Že mi nevadí, že už nie som taký krásavec. Že som spokojnejší. Dokonca som šťastný. Mal som už 40. Už nie som taký fešák a som šťastný a spokojný a chcem, aby tomu bolo tak aj o 40 rokov.
V tom je ten rozdiel.
