Podobných situácií som zažil viacej a každá z nich bola iná. Niektoré boli smutnejšie a iné veselšie a ako príklad vyberiem jeden príbeh s lepším koncom.
Existuje generačný problém?
Keď som mal asi 24 rokov nastúpil som do jedného vydavateľstva ako redaktor. Prvá vec, ktorú som si všimol, bolo vekové zloženie ostatných mojich kolegov, a pretože som bol v tej dobe riadny „živáň“, tak som mal skutočné obavy z toho, ako budem v tak „postaršom“ kolektíve fungovať. Vekový priemer (vrátane mňa) bol určite viac ako cez 40 a môj najstarší kolega mal už po 70-tke. (Mená nepíšem, pretože sú to stále ešte činní a známi ľudia v kultúre, aj keď ten môj bývalý najstarší kolega už nežije a mal na jeseň pohreb.) Vtedy som sa obával, ako ma príjmu a či sa na mňa nebudú pozerať „zvrchu“, keď som taký mladý. Obavy boli neoprávnené a po pár týždňoch som si skoro so všetkými tykal a bolo to najlepšie zamestnanie, aké som v živote mal. Dalo by sa povedať, že som mal šťastie na ľudí a okrem práce bol celý môj deň naplnený dobrými vzťahmi s kolegami a hlavne humorom, ktorý nás sprevádzal už od rána. Podobne, len trochu pomalšie, sa vyvíjal aj vzťah s mojou matkou. Tá si len ťažko zvykala, že už som dospelý a za tie roky nadobudol podobu zvláštneho kamarátstva, keď si už dokážeme povedať aj nepríjemné veci bez toho, aby sme sa pohádali.
Generačný problém neexistuje. Existujú len predsudky mladých voči starším a naopak starších voči mladším. Ako sami uvidíte na príbehu, ktorý sa vám chystám povedať, tak sa nedá zovšeobecňovať. Niekedy deti vyčítajú rodičom zbytočnú prísnosť, konzervatívne myslenie a neschopnosť sa prispôsobiť novej dobe a naučiť sa technickej zručnosti (napr. ovládanie videa alebo mobilu). Rodičia zase deťom najčastejšie vyčítajú nezodpovednosť, nedôslednosť alebo zlý výber kamarátov. Najčastejší predsudok je avšak taký, že starší pokladajú mladších za hlúpejších (v skutočnosti sú len menej skúsení, čo sa dá vzhľadom k veku pochopiť) a naopak, to isté si myslia mladší o starších, že si človek, po usadení sa a založení si rodiny, zvykne na stereotyp a stráca záujem o spoločenský život, čo sa takisto zle odzrkadľuje na jeho inteligencii. Jednoducho povedané, že človek ako starne tak hlúpne. To sú všetko však len predsudky.
Jeden môj kamarát sa ale vymykal všetkým stereotypom. Nemal v živote šťastie. Manželka mu zomrela v mladom veku na zákernú chorobu a zanechala ho samého s troma dcérami. Z predchádzajúceho manželstva mal ešte syna, ktorý však žil s jeho bývalou manželkou. Dievčatá sa po smrti matky rýchlo naučili zastať si všetky domáce práce, aby domácnosť mohla fungovať. Prali, upratovali a videl som ich aj variť. Kamarát bol umelec a utápal žiaľ v alkohole. Pil často, veľa a nepoznal mieru. Dve najstaršie dievčatá prišli časom do veku, keď ich to začalo ťahať na diskotéky a tak sa občas stávalo, že všetka zodpovednosť za chod domácnosti ostávala na tej najmladšej. Boli to inak veľmi inteligentné a mimoriadne šikovné dievky. Ani neviem ako a kedy sa to stalo, no skamarátil som sa aj s nimi. V tej dobe už mal ich ocko družku, ktorá bola len o pár rokov staršia od nich a tá bola tiež moja kamarátka. (Poznal som ju už predtým.) Nemusím hádam ani písať, že sa tam občas vyskytli aj konflikty, ktoré sme my, ich spoloční známi, museli riešiť. Nevychádzali s peniazmi a po čase si našla jeho družka iného priateľa a nechala mu na krku malé bábätko, ktoré medzičasom spolu splodili. Situácia, z ktorej by sa iný zbláznil. No nejakým zázrakom ten blázinec fungoval. Dcéry sa starali aj o bábätko, keď nemohol on a mali aj dobre zorganizovanú spoluprácu. Bola to domácnosť, kde sa všetci hľadali. Dve najstaršie dcéry zažívali prvé lásky, vzťahy a sklamania. Tretie dievča, na ktorého pleciach bola často zodpovednosť za chod domácnosti bolo v puberte a to úplne najmladšie bolo len dvojročné dieťatko, ktoré sa neustále dovolávalo pozornosti „dospelých“. Ocino si popri tom stále hľadal novú priateľku. Ale ruku na srdce, ktorá mladá žena by chcela vdovca so 4 deťmi, ktorý väčšinu svojho voľného času trávil návštevami miestnych pohostinských zariadení? Situácia bola zamotaná ako klbko vlny a nečakajte, že sa vyriešila sama a zo dňa na deň.
Dovolil som si zacitovať slová najstaršej dcéry môjho kamaráta a použiť ich ako názov článku. Raz keď komentovala „vylomeniny“ jej otca, tak povedala: „Žije si svoj Diskopříběh.“
Nikto z nás nemá právo súdiť, či si ho žil alebo nežil na úkor svojich blízkych, lebo pravda nie je čierno-biela. Každý človek prežíva svoj príbeh. U niekoho to môže byť gýčová telenovela alebo ružový, zaľúbený románik. U iného zase introvertný psychologický román a nájdu sa aj takí, čo prežívajú život ako bláznivú komédiu. No tam, kde sú deti musia rodičia očakávať aj ich majetnícky vzťah k nim a naopak, aj rodičia môžu svojou láskou dieťaťu zväzovať ruky a brániť mu nechtiac v rozvoji. Tiež nie v každom vzťahu „rodič – dieťa“ musí byť rodič zákonite ten zodpovednejší.
Ku cti môjho kamaráta slúži, že v tom blázinci, ktorý mu osud nachystal, vychoval slobodné, avšak zodpovedné deti, ktoré mu tiež dopriali žiť si svoj vlastný život.
Prečo to píšem?
Pred pád dňami som bol na oslave narodením jedného známeho slovenského spisovateľa. Prišiel som až ku koncu, pretože som sa nedokázal kvôli práci skôr uvoľniť a stretol som tam iného môjho kamaráta. Podotýkam úplne iného ako toho, o ktorom som písal. Aj jeho život by sa dal označiť slovom „Diskopříběh“. Dokonca sa aj kamarátim s jeho synom a tento „iný“ môj kamarát bol veľmi opitý. Frajerka ho musela podopierať, lebo by nedokázal odísť na vlastných.
Záver
Asi by ste sa radi dozvedeli ako to dopadlo s tým mojim pôvodným, ovdoveným kamarátom, o ktorom som písal. Ani dobre ani zle, lebo tak ako jeho život, tak aj tento príbeh sa ešte nekončí. To úplne najmladšie dieťa si zobrala k sebe jeho matka (bývalá družka môjho kamaráta). Nemôže už mať vlastné deti a zrejme sa v nej prebudili materinské city. Tá je teraz vydatá za staršieho muža. Žije na dedine, chová sliepky, chová kozy a stále sa hrabe v záhrade. Je šťastná a jej dieťatko tiež. (Tým nechcem povedať, že s ockom šťastné nebolo.) Tie dve staršie dcéry už u neho nebývajú. Tá najstaršia je šťastne vydatá a má vlastné dieťa. Tá mladšia od nej má už vzťah a ako som naposledy počul, tak žije v Prahe. Tá tretia robí čašníčku a tak sa zmenila, že som ju ledva spoznal. (Z prísneho, povinnosťami zavaleného dievčatka sa z nej stala sebavedomá, veselá a krásna mladá žena.) A môj kamarát a ich otec? Ten prestal úplne piť a našiel si dobre platenú prácu. Opakujem, stal sa z neho abstinent a alkohol vôbec nepije...
