Veľa ľudí bude oponovať. Táto doba je iná ako pred sto alebo tisíc rokmi. Na uliciach jazdia autá, vo vzduchu lietajú lietadlá. V noci alebo večer nie sme odkázaní na tmu v našich príbytkoch a dokonca ani nemusíme dorábať chlieb náš každodenný v potu tváre, ako nám to sľuboval boh pri vyhnaní z raja a až doposiaľ v histórii tomu tak bolo. Áno technika zmenila náš život. Zmenila však aj človeka?
Pri čítaní antických autorov ma zarazí vždy jeden fakt. Prečo mi tí autori pripadajú takí súčasní. Je vôbec možné, aby pri vtedajšom stave vedomostí o svete okolo seba, dokázali písať tak aktuálne? Je možne, že ich slabosti a omyly sa tak moc podobajú tým naším a láska s vášňou boli úplne tie isté vtedy, ako aj teraz? Že podstata a fungovanie ľudskej mysle nepokročilo ani o jeden krôčik dopredu za posledné tisícky rokov?
Áno je. Človek je stále tým pravekým opičiakom, hádam len vytrhnutým zo svojho pôvodného prostredia a nahovárajúcim si, že v tom novom, technicky dokonalom, mu je lepšie. No šťastie a túžba po krajšom a lepšom svete je len slabým odleskom toho, čo zažíval praveký lovec nad úspešne skoleným mamutom, keď si bol vedomý, že na úspechu jeho lovu závisí jeho život, život jeho rodiny a budúcnosť celého rodu.
A tak si v tom našom svete nosíme v sebe, v našej hlave, tento dávno zabudnutý gén. Gén o veľkosti, jedinečnosti a dôležitosti našich činov. Kráčame si životom a čakáme, až nám príde do cesty ten náš mamut a my vykonáme niečo, čo zmení osud ľudstva a nám ponúkne šancu zapísať sa do tej slávnej histórie, ktorou kráčame naším bytím na tejto planéte. Vedľa ostatných slávnych praopičiakoch.
Mamut neprichádza, ani meno posledného praobčana, ktorý ho zjedol nepoznáme a nás nikto nepreprogramoval.
