To prvé, čo by sme si mali v takejto komunikácii (výmene názorov) uvedomiť je, že v oboch prípadoch ide o svetonázor, ktorý sa formuje celý život. Tak ako ateista veriacemu nevyvráti jeho pravdu logickými argumentmi, tak aj ateista nezmení svoje nazeranie na svet, pokiaľ si prečíta pár citátov z biblie alebo si vypočuje pár vyhrážok o večnom zatratení.
Pravidlo č.1
Nesnažiť sa presvedčiť druhého za každú cenu o svojej pravde. Je to príliš vratká pôda na rozhovor. Vždy to dopadne tak, že nikto nikoho nepresvedčí a diskusia dostáva silný emocionálny náboj. Ľudia si navzájom ubližujú, podľahnú nenávisti a stavajú sa do pozície bojovníka alebo martýra za pravdu.
Aby bola diskusia konštruktívna je dôležité sa vžiť do myslenia toho druhého a diskutovať, len o konkrétnom probléme. Diskutujúci by nemali prejsť do všeobecných „svetonázorových“ postojov, inak to problém neposunie ďalej, v podstate to nič nevyrieši, medzi diskutujúcimi vznikajú „frakcie“, ktoré sa vzájomne urážajú.
Pravidlo č.2
Tak ako veriaci k ateistom, tak i ateisti k veriacim sa správajú k sebe nadradene, povýšenecky. Pokladajú „tú opačnú“ skupinu za menejcennú. Nie je to dobrý základ na komunikáciu. Emocionálne „nabití“ a urazení diskutujúci sa správajú potom ako kôň s klapkami na očiach a dominovou metódou sa snažia tieto emócie prenášať aj na iných ľudí.
Ako príklad by som uviedol aj niektoré moje články o životospráve, ktoré sa viery alebo politiky vôbec netýkali a napriek tomu sa našiel vždy „ochotník“, ktorý mi (ateistovi) v diskusii vynadal do „pánbičkára“ alebo napr. aj do komunistu.
Aby bola diskusia konštruktívna, požičajte si od hrocha kožu, natrite si ju olejom, aby sa urážky po nej ľahšie skĺzali. A znova je tu stará rada. Nech sa ateisti pokúsia myslieť srdcom a slovníkom ktorému veriaci rozumejú, vysvetliť svoje postoje. Naopak, nech si veriaci uvedomia, že byť ateistom neznamená ešte byť bez morálky alebo dokonca bez „duše“. Ateisti sú ľudia, ktorí to majú v živote oveľa ťažšie, lebo nemajú barličku - „boha“, nemajú toho, kto by im odpúšťal a možno preto aj niektorým veriacim pripadajú „suchí“ - no oni sú len prísnejší na seba a na ostatných ľudí.
Pravidlo č.3
Exhibicionizmus. Je to niečo, čo pôsobí ako červená farba na býka. Bohužiaľ, mne ako ateistovi vadí hlavne ten náboženský. Sú to pre mňa články bez informačnej hodnoty, v ktorých sa vyznávajú veriaci zo svojej viery. Účelom týchto článkov nie je nič iné, len sa zviditeľniť, verejne prihlásiť ku „svojej“ frakcii. Ateisti by však mali mať na pamäti Schillerove slová, že najväčším šťastím človeka je byť súčasťou podobne zmýšľajúceho spoločenstva. Preto by sme mali mať pre týchto autorov pochopenie. Stačí si len pozornejšie všímať rubriky a z rubriky „viera“ si vyberať len články hodnotných kresťanských autorov, ktorých je našťastie na blogu dostatok.
Naopak, my ateisti si neuvedomujeme, že článok, ktorého obsahom je napr. informácia, že v Brazílii vyliezol veriaci na sochu Krista a ako sa modlil za uzdravenie, pošmykol sa a zlámal si väzy, môže pôsobiť pre niekoho ako urážka viery. Pre nás je to len výsmech ľudskej hlúposti, hlúposti človeka ako takého (bez ohľadu na jeho vieru), no na niekoho to skutočne môže pôsobiť ako urážka jeho náboženského presvedčenia.
Diskusia k takýmto článkom je dopredu odsúdená na neúspech. Nie je to nič iné ako slovná vojna dvoch protikladne zmýšľajúcich skupín, bez konkrétneho výsledku. Zo žiadneho veriaceho sa nestane ateista a naopak. Všetci sú ešte viac utvrdení vo svojej pravde a spriadajú plány, ako sa oponentovi pomstia v inej diskusii, teda aj v takej, v ktorej pôjde o nejaký konkrétny, spoločensky závažný problém. Vzniká tým veľmi nekonštruktívna atmosféra.
A teraz odpoveď na nadpis článku. „Koľko diablov sa zmestí na hrot ihly.“
Jeden, 15, 40, alebo aj žiadny. Záleží na tom, akými očami sa na tú ihlu pozeráme.
