Ľudia, ktorí ovládajú zákony sa nazývajú právnici. A pretože sa zákony neustále menia, dopĺňajú si vzdelanie celý život. Je však pochopiteľné, že nie každý človek môže byť právnikom. K úspešnému fungovaniu spoločnosti sú potrebné aj iné profesie. My laici sa riadime princípmi, všeobecne označovanými za morálne, v dobrej viere, že sa dodržovaním týchto princípov, porušovaniu zákona vyhneme.
Včerajšok ma však presvedčil, že tomu tak nie je a že každý z nás môže porušovať zákon, bez toho, aby si bol toho vedomý. A to aj pri takej činnosti, ktorú pokladá za bežnú a samozrejmú.
Nedá mi, nespomenúť si na jednu príhodu z čias komunizmu. Vystupoval som vtedy z vlaku v Žiline a v pomaly postupujúcej tlačenici si to cestujúci šinuli do úzkeho priechodu, aby sa dostali von z vlakovej stanice. Ja som však urobil niečo, čo som pokladal za úplne bežné. Nešiel som s davom, ale tak, ako je to na iných vlakových staniciach samozrejmé, som si to namieril k jedným z obrovských dverí smerujúcich do haly. Tam totiž tlačenica nebola a bola to aj kratšia cesta. Pred tými vrátami stáli príslušníci železničnej polície a nechceli ma pustiť dnu. V šoku som neostal len ja, no aj oni. Nejako im nedochádzalo, že sa našiel odvážlivec, ktorí sa rozhodol použiť taký veľký výdobytok socializmu ako vstupné dvere do haly na železničnej stanici. Najskôr ma napadlo, či náhodou nie je mobilizácia, alebo či sa nechystajú na príchod futbalových fanúšikov. Vyzeralo to na policajný zásah. Až po chvíľke mi došlo, že policajti boli pred dverami rozostavaní tak, že telom zakrývali nápisy "Východ zakázaný". Nedostalo sa mi vtedy pokuty, ale len dohovoru a musel som sa vrátiť do tlačenice a pomalým krokom postupovať s ostatnými.
Keby mi dali vtedy pokutu, asi by som bol pobúrený. Nemôže predsa príslušník pokutovať občana za nerešpektovanie zákazu, keď nápis, na ktorom bol zákaz uvedený zakrýval vlastným telom. Pokutu som však nedostal. Žili sme vtedy v policajnom štáte a iste malo mnoho iných opačné skúsenosti. Moja skúsenosť bola však takáto a je to dôkaz, že aj vtedy boli medzi príslušníkmi slušní ľudia.
Včera som však pokutu od železničnej polície dostal. Vracal som sa z jedného supermarketu a cesta viedla cez železničné koľaje. Je to neoznačený priechod. Vyšliapaná, asi 2 m široká cesta naznačuje, že ho snáď používajú všetci ľudia z blízkeho sídliska. Plot na strane k supermarketu je úhľadne predelený (z druhej strany koľají oplotenie nie je žiadne), aby mohli tade ľudia prechádzať. Jediný nápis v okolí nás upozorňuje na to, že je tu zakázané vysýpať smeti. Tento prechod ľudia používajú roky a pokiaľ viem, nestalo sa tam ešte žiadne nešťastie.
Na spiatočnej ceste ma zozadu oslovil hlas príslušníčky železničnej polície a vyzvala ma, aby som k nej prišiel. Z auta vystúpil jej kolega, vypýtal si odo mňa doklady, ktoré som však pri sebe nemal. (Bývam neďaleko.)
Dozvedel som sa, že som porušil zákon č.194 a môžem byť potrestaný pokutou od 5 do 33 Euro. (Teda nie priestupok ako je to napríklad pri porušení dopravných predpisov, ale priamo porušenie zákona, čím mi dali rovno najavo, kam patrím, teda k vrahom a zlodejom a aj v podobnom tóne so mnou jednali.) Argument, že túto cestu používa každý, nezabral. Však o 3/4 km vyššie je most. Argument, že aj ten most nikto nevyužíva a každý chodí cestou cez koľaje pod ním, nezabral. Zákon je zákon, ja som ho porušil a môžu ma na 48 hodín zadržať za jeho porušenie a žiadať vymáhanie pokuty súdnou cestou.
Namietal som, že o podobnom zákone počujem prvý krát. Mladá príslušníčka sa na mňa víťazne usmiala a povedala vetu, ktorú určite nemala z vlastnej hlavy, ale o ktorej pravdivosti som ani na chvíľu nezapochyboval. "Neznalosť zákona neospravedlňuje."
Zaplatením pokuty sa to však ešte neskončilo. Nakoľko som nemal pri sebe doklad totožnosti, museli si overovať moje údaje. Vraj ľudia klamú a často nahlásia údaje cudzích osôb. V duchu ma prepadla hrôza. Pokutu som už zaplatil a im to stále nestačí. Chcú mať istotu, že som to skutočne ja. Je koniec môjho čistého registra trestov. Na staré kolená som sa vydal cestou zločinu. Čakal som v tom mraze dlhú chvíľu, kým im nejaký iný príslušník na linke potvrdil, že skutočne existujem. Celý čas, ako som sa tam ja, novopečený zločinec mrazil vo vlastnej šťave, vrhal na mňa opovržlivé pohľady, ktoré sa snáď dajú prirovnať len k úvodnej scéne z filmu Mlčanie jahniat, keď agentka Starlingová po prvý krát uvidela vo väzení dr.Hanibala Lectora.
Mrazivé chvíle čakania však spríjemnila jeho kolegyňa, mladá príslušníčka, ktorá sa po zaplatení pokuty začala správať prívetivejšie a rozhodla sa okrem pokuty riešiť porušenie zákona aj dohovorom, teda vľúdnym slovom. No čo vám budem hovoriť. Aký som bol len naivný a hlúpy. Však zákon č. 194 mi chce len dobre. Síce ma pokladá za vola, ktorý sa pri prechode cez koľajnice nepozrie doľava a doprava, ale stovky samovrahov na našich koľajniciach sú dôkazom toho, že nie je zbytočný. Musel som uznať, že má pravdu. Pri predstave ako sa stovky zákazníkov nákupného centra vrhajú s plnými nákupnými taškami pod kolesá vlaku, mi prestalo byť ľúto vyhodených 5 Euro a pristal by som pokojne aj na tvrdší trest, len aby som tie úbohé duše zachránil.
Moja totožnosť sa konečne potvrdila. Mladá príslušníčka bola ešte spokojnejšia ako predtým, snáď tým, že som nesklamal jej dôveru a aj jej kolega príslušník na mňa prestal mračiť. I mňa obliala vlna eufórie. Môžem pokračovať so svojim nákupom domou. Ešte že sa mi to stalo v zime a mrazený hrášok a kukurica neutrpeli žiadnu ujmu. Akurát rožky budú o niečo chrumkavejšie ako obyčajne a z mrazených kivi bude fajn zmrzlina. Kto by sa na mojom mieste nepotešil?
Čakal som ešte nejaké gesto zo strany nedôverčivého príslušníka. Nejaký výkrik na spôsob. "No bež ty hlupáčik, si voľný!". No nič také sa nekonalo. Obidve inštitúcie nasadli dôstojne do svojho auta a pobrali sa lapať iných zločincov, aby bol náš svet lepší a krajší.
Veru tak. Neznalosť zákona neospravedlňuje. Preto som sa hneď po príchode domou, ako slušný občan posadil za internet, s nekonečnou túžbou sa zoznámiť s týmto prísnym zákonom. Dočítal som sa: "Zákon č. 194/1998 Z. z. o šľachtení a plemenitbe hospodárskych zvierat"
Fotografia z roku 1941 a je z Lodžského getta.
