O paradajkách a ľuďoch

Táto úvaha nie je ani tak o paradajkách, ako o ľuďoch. Poslúži mi to však ako dobrý príklad, vyjadrenia mojej myšlienky.

Mnohí z nás si všimli, že v bežných obchodoch kupované rajčiny nemajú takú chuť ako kedysi. Poviete si, že je to len nostalgia za dobou našej mladosti alebo detstva, však vtedy, keď vidíme svet ružovými okuliarmi, je všetko lepšie, krajšie a chutnejšie a prestávate sa takouto myšlienkou zaoberať. V živote sú pravda aj dôležitejšie veci.

Potom vás raz napadne, prečo si nezasadiť aj na vlastnej záhradke pár kríčkov tejto obľúbenej zeleniny, nech to nie je len o petržlenovej vňatke, hrášku a fazuľke. Učiníte tak a cez leto máte možnosť ochutnať plody svojej námahy. Poviete si, konečne je to tá chuť vášho detstva. Aká je však len tá ľudská myseľ prefíkaná. Nahovorí vám vždy, že je lepšie to vaše, lebo je to vaše. Každý to pozná, ako keď vás niekto ponúkne domácou slivovicou. Ústa sa vám vykrivujú od ucha k uchu, reže vás to až niekde na dne žalúdka, ale pán domáci na ňu nedá dopustiť, je to jeho špecialita.

A tak som urobil posledný pokus a posadil som vedľa seba dve rajčiny. Musel som uznať, že tá kúpená mala sýtejšiu farbu. Bola krajšia. Pri ochutnávke však zmizli všetky pochybnosti. Naozaj je to pravda. Kupované paradajky sú pekné, ale nevýraznej chuti. Viac múčne ako šťavnaté. Niečo sa za tie roky s nimi udialo a nejako to uniklo našej pozornosti. 

Pretože som však tvor bádavý, pátram ďalej. Neverím moc pozvoľným zmenám. Kde nastal ten predel, keď sa paradajky v našich obchodoch namiesto toho, aby boli skutočne chutné, začali len tak tváriť? A aj som na to prišiel.

Napadlo by vás, že ani paradajka to nemá v dnešnom svete jednoduché? Musí zodpovedať normám EU. Tieto normy predpisujú i to, aké odrody sa môžu a nemôžu pestovať. Nestačí len, aby bola rajčina v skupine hospodárskych odrôd, ale jej vzhľad nesmie urážať ctihodný zrak bruselských úradníkov. Je presne daný. Pretože však tento článok nie je len o paradajkách, nebudem rozvádzať iné faktory, ktoré majú na tom takisto podiel.

Na záver môjho kečupového úvodu snáď ešte dodám, že v obchode nakúpené oranžové a žlté rajčiny, svojou mizernou chuťou v ničom nezaostávali za svojimi červenými súdružkami. Akoby jediným kritériom úspešného uplatnenia sa na trhu bol vzhľad, veľkosť a žiaľ aj podpriemerná chuť.

O ľuďoch

Žijeme v komerčnej dobe. Má svoje pravidlá a tie sa pozvoľne prenášajú do nášho každodenného života. Na jednej strane sme zasypávaní reklamou na všemožné produkty a služby, na strane druhej sme presvedčení, že za pekným obalom sa skrýva práve to najlepšie, čo hľadáme. Nemáme vždy čas hľadať alternatívu. No reklama dokáže ešte niečo viac ako len zatajiť celú pravdu o produkte. Ona nám aj ukazuje, ako má vyzerať konzument. Je to vždy šťastný a pekný človek. Tu by som práve videl najväčší podvod, akého sa dopúšťa. Logicky tu vzniká asociácia, že šťastie a príťažlivosť sú dôsledkom kúpy daného výrobku. Môže byť žena, ktorá si prefarbí vlasy šťastná? Ak nebola už pred ich prefarbením, tak asi sotva. Podobne je to so všetkým. Núkajú sa nám veci, ktoré ku svojmu šťastiu v skutočnosti nepotrebujeme. Šťastie je totiž niečo, čo nesúvisí s hmotnými statkami.

Spokojnosť

Komerčný človek je nákupca a nešťastní ľudia kupujú viac. Rovnako aj nespokojní. Cieľom trhu preto v žiadnom prípade nemôže byť spokojný a šťastný človek, aj keď sa nás o tom snaží každá reklama presvedčiť.

Vzniká nám tu istá rovnica. Dobrý človek je ten, kto nakupuje. Najviac nakupujú nešťastní a nespokojní ľudia, preto sú aj dobrí. Aby takých bolo čo najviac, treba človeku neustále pripomínať jeho nedostatky, činiť ich, keď už nie priamo nešťastnými, tak aspoň nespokojnými.

Aby však komerčný človek na reklamu náhodou nezanevrel, treba mu aj neustále pripomínať, aký je dôležitý. Na jeho vkuse (ktorý v skutočnosti už nie je jeho) záleží. Rovnako na jeho názoroch (ktoré už v skutočnosti nie sú jeho). O priazeň komerčného človeka sa uchádzajú najväčšie bankové domy sveta. Je stredobodom vesmíru.

Podobnosť

Nespokojnosť konzumného človeka sa môže aj obrátiť aj voči jeho okoliu. Z obete konzumného spôsobu života sa môže stať aj jeho aktivista. Dojmom, ktorý sa bude snažiť vo vás zanechať a výzorom bude len zakrývať svoje skutočné vnútro. Tak, ako tá prekrásna paradajka zo supermarketu avšak úbohého charakteru.

Preto, ak sa vám stane to čo mne, že vám niekto na ulici namiesto pozdravu, začne hneď pripomínať tých pár šedín, čo máte vo vlasoch, alebo sveter, v ktorom sa dobre cítite, ale sa už nenosí, alebo dokonca, že to pociťuje ako krivdu, že svoj mizerný život nechcete obohatiť jeho skvelou prítomnosťou, tak sa hneď neurážajte a položte si otázku, či je zmyslom vášho života sa páčiť každému, spríjemňovať každému nudu, zabávať každého. Alebo si len pomyslite tak ako ja:

"Ďakujem, neprosím. Pestujem si vlastné paradajky."