S kamarátom, ktorý sa vrátil z vojenskej misie som sedel v reštaurácii pri pivku. Nie je to jediný môj známy, ktorý je vojak, no všetci majú jedno spoločné, sú skúpi na informácie. Hudba hrala pomerne potichu a tak sme si nemuseli namáhať hlasivky, až kým si k vedľajšiemu stolu nesadla blondínka v športovom oblečení a nadmerne vyvinutým poprsím (v istých kruhoch známa tiež ako rohypnolová Táňa), v spoločnosti jedného starého pána. Tí už boli trochu hlučnejší a tak sa nedal ich rozhovor, lepšie povedané, monológ blondínky prepočuť.
Starý pán, ktorý by sa nedal označiť práve za atraktívneho, no jeho oblečenie dávalo tušiť, že patrí k zámožnejšej časti populácie a červené prepité očká zase, že už mal v ten deň nakúpené, počul vtedy zrejme najkrajšie slová svojho života.
To dievča mu vyznávalo lásku a bolo očarené hlavne jeho atraktívnym zjavom. Starý pán bol v tranze a neschopný slova a jeho okolie prestalo pre neho existovať. Áno láska je slepá a on bol toho jasným dôkazom, lebo čo iné ako slepota mu zabránilo vidieť dvoch spoluobčanov počernej pleti, ovešaných bižutériou, ktorým celý čas „krásavica“ dávala rukou znamenia a tí neskrývajúc radosť, že sa veci vyvíjajú správnym smerom ukazovali všetkým svoj, na štrbiny bohatý úsmev a krúžili ako supy zlietavajúce sa nad korisťou v patričnej vzdialenosti okolo ich stola.
Vadil mi hlučný monológ tej dievčiny a upozornil ju na to, že by sa mohla správať tichšie. Starý pán sa však ukázal ako skutočný gentleman, zastal sa „dámy“ a tak sa na moju hlavu zosypala spŕška mravoučných ponaučení, aké je to nevhodné dvom zaľúbeným ľuďom kaziť ich chvíľky šťastia.
Mávol som len rukou a povedal starému pánovi, že mi to už nevadí. Tak ako jemu nevadí, že bude čo nevidieť ošklbaný ako hus a bude rád ak v šťastí a zdraví vôbec dôjde domov, tak ani mne už viac nevadí ich hlučný rozhovor.
Boli to odvážne slová z mojej strany a dievčinka sa od rozčúlenia takmer rozliala na kolomaž. No aj v skupinke jej počerných ochrancov zavládla panika a snažili sa ma krikom zatiahnuť do nie práve príjemného rozhovoru. No našťastie som bol triezvy a tak som len s úsmevom pozoroval túto kurióznu situáciu. Dobehla aj čašníčka a obvinili mňa a môjho tichého spolusediaceho, že robíme v reštaurácii rozruch.
Usmial som sa na ňu a pýtam sa jej, či snáď vidí mňa alebo môjho kolegu, ako tu kričíme.
No počerní spoluobčania nemajú radi krivdu a toto bola skutočná nespravodlivosť. Vo svojej bezradnosti ich nenapadlo nič lepšie, ako si zavolať na pomoc políciu.
Z čoho som bol obvinený? Vraj v reštaurácii kričím. No to mňa páni policajti málo poznajú. Ja, kričím len výnimočne. Na rozdiel od iných som nevyhral hlasivky v lotérii. Pekne a pokojne som im vysvetlil, ako sa to celé zbehlo a bol som svedkom aj ďalšej kurióznej situácie.
Totiž toho, ako dlho im to trvalo, kým sa im rozsvietila v hlavách žiarovka. Premerali si pohľadom „zaľúbenú“ blondínku, potom „zaľúbeného mladíka“ a nakoniec dvoch v ústraní stojacich „strážcov poriadku“. Tí tam stáli vzadu ako bižutériou vyzdobené vianočné stromčeky a štrbavými úsmevmi sa snažili budiť dobrý dojem. Už som len čakal, kedy začnú policajtom posielať vzdušné pusinky.
Policajti nevedeli, čo majú robiť. No jedno však vedeli, že ma nemajú prečo predviesť. Ale nemali dôvod predviesť ani ostatných a tak si len sadli za iný stôl a objednali si niečo na pitie. Čakali, kým sa nestane nejaký trestný čin a ak nepomreli tak tam snáď sedia dodnes.
A to je aj mojej rozprávky koniec. Rozprávky o tom ako je v našom mestečku všetko v poriadku a nič zvláštne sa nedeje.
