Kronika šialenstva IV.

Dosť často čítam v diskusiách, že niektorí ľudia komunikujú s bohom a majú s ním živý vzťah. Zaujíma ma to, lebo hoci som ateista, veľmi rád by som si vypočul takýto rozhovor. Však by ho len stačilo nahrať na kameru, zohnať zopár svedkov (napr. Jehovových) a bol by tu dôkaz existencie boha, na ktorý ľudstvo čaká celé veky. No títo čitatelia o tom neradí hovoria a ani sa im nedarí popísať priebeh tejto komunikácie. Neprezradia ani za svet o čom sa to s tým bohom stále rozprávajú. To ja som iný, prezradím všetko čo viem. Preto teraz aj napíšem príhodu, ktorá sa mi stala minulý rok v jeseni a ktorá mi príde vždy na um, keď podobné diskusné príspevky čítam.

Neveriť v nadprirodzené bytosti nie je pre ateistu také ľahké ako si kresťania myslia. Dokonca aj mňa neznaboha niekedy premôžu pochybnosti a začnem aspoň na chvíľu veriť v existenciu čerta. "Toto už nemôže byť náhoda" - pomyslím si vždy keď mi telefonuje moja mama. Nie snáď preto, že by sme nemali spolu pekný vzťah, alebo že by som sa s ňou nerád rozprával, ale mám pocit, že musí existovať nejaký čert, čo jej našepkáva, v ktorú chvíľu mi má práve zavolať. A tak, keď miesim cesto na parené buchty a zazvoní mi telefón, mám takmer istotu, že je to určite ona. Skúšali ste už s polepenými rukami stláčať tlačítka na mobile? A ani umývanie, od cesta zababraných rúk, neprebieha tak rýchlo, ako by sa zdalo. Dosvedčia to určite všetci, čo majú s pečením skúsenosti.
Alebo mám problémy so spaním. Dva dni sa mi nedarí zaspať a potom ide večer v telke nejaký dokument, na ktorý sa celý deň teším a pri užívaní slastného pocitu z filmu jednoducho zadriemem. Nebolo by na tom nič zlé, však spánok je zdravý a skoro každý dokument v telke má aj reprízu, dá sa teda pozrieť inokedy, no nie je nič horšie, ako keď vás po pol hodine takéhoto požehnaného spánku zobudí ten hrozný zvuk zvoniaceho telefónu. Pozriem sa na displej, vidím že je to mama a hneď mi je všetko jasné.

Tak ako každý rok, aj ten minulý som sa vybral na trnky. Robievam z nich víno. Alkoholu neholdujem, no mám ho doma pre návštevy a dosť vína porozdávam aj známym. Trnkové chutí každému, snáď preto, že jeho chuť pripomína sherry, no ja osobne nedám dopustiť na púpavové. A tak ma aj minulú jeseň čakala tá najprácnejšia fáza prípravy vína a tou je zbieranie trniek. Našťastie bývam na kraji mesta a v jeho okolí je trnkových kríkov dostatok. Aj moja mama býva na kraji mesta, kúsok odo mňa, no ona trnky nezbiera, alkohol nepije vôbec a iné kvalitné upotrebenie trnky nemajú.

A tak som sa teda vybral ku priemyselnej škole, ktorá je na Hostihore, aby som si nazbieral trnky. Je to ďaleko od cesty, akurát cez lúku vedie chodník, na ktorého krajoch boli kríky až neuveriteľne obsypané týmto trpkým ovocím. Normálne tade moc ľudí nechodí, no ja som si neuvedomil, že sa poobede tade vracajú deti zo školy. Tie decká by však boli v poriadku, horšie to bolo so staršími, snáď učiteľmi vracajúcimi sa tiež zo školy alebo záhradkármi z neďalekej osady. Akonáhle prešiel okolo mňa niekto starší, už som počul jeho otázku:

- Zbierate? Zbierate?

Ja na to:

- Zbieram, zbieram.

A už to pokračovalo:

- A čo z toho budete robiť?

A tak som každému porozprával ako sa robí trnkové víno. Ak sa pristavila nejaká ženuška, tak som jej prezradil aj recept na výborný likér a trnkový lekvár, ktorý však nie je inak upotrebiteľný, len do koláčov a tort, lebo v kombinácii s čokoládou jej dodáva fantastickú chuť. Alebo aj recept, ako sa dajú trnky zavariť na slano, na spôsob olív. A tak som len zbieral, zbieral a stále sa s niekým vykecával, až mi to pomaly začalo liezť na nervy. Áno, ľudia sa radi porozprávajú a všetkému sa čudujú. Akurát mládež má všetko na háku a ako som mal aj za chvíľu zistiť, tak i moja matka je podobná a nenechá sa len tak niečím zaskočiť, snáď preto, že je stále ešte mladá.

Keď som už asi desiaty krát počul "Zbierate, zbierate?", tak sa vo mne niečo zlomilo a zakryčal som: - Nie, do riti, vešiam ich späť.
Poobzeral som sa okolo seba a zistil som, že trnky sa dajú zbierať aj z opačnej strany a ak budem za kríkom, tak ma tí otravní ľudia z chodníka neuvidia a budem mať konečne pokoj.

A tak zbieram, zbieram a po nejakej dobe som cez konáriky kríka zbadal nejakú ženu. No tá nepokračovala v ceste, len zastala pri mne a sadla si na kameň. Pripravil som sa na najhoršie. Myslel som si, že ma možno zbadala a už som sa videl ako zase niekomu budem vysvetľovať recepty a ako sa zase bude ten niekto čudovať, čo sa dá z trniek všetko urobiť.

V tej chvíli som však zacítil vo vrecku vibrovanie. Zhasla posledná šanca. Ak ma tá žena aj nevidela, tak sa určite prezradím, keď budem telefonovať a zase sa bude pri mne niekto pol hodinu vykecávať. Navyše som mal ruky červené a špinavé od trniek. Samozrejme mi volala mama.

- Ivko si v Martine?

- Áno, som. Čo potrebuješ?, - hovorím ja, mierne nahnevaný.

- Potrebujem aby si mi prišiel pomôcť s taškami. Bola som na rýdzikoch a už to nevládzem odniesť. Teraz som na priemyslovke a musela som si sadnúť aby som si oddýchla.

Na priemyslovke som aj ja, pomyslel som si a zrazu si uvedomil, že tá žena, čo som ju tak nejasne videl cez krík, je moja mama. Zložil som mobil a hovorím jej:

- Len si oddýchni a za chvíľu som pri tebe.

No tá stále hovorí do telefónu:

- A za koľko prídeš?

Ja jej na to:

- Však si vypni ten mobil. Nemíňaj si kredit.

Ona si vypla mobil, stále ho však držala v ruke a hovorí:

- Zavoláš mi naspäť?

Ja jej:

- Však si ten mobil schovaj do tašky, načo ho držíš v ruke?

Ona si stále neuvedomila, že som ukrytý v kríkoch a hovorí:

- Ako to že spolu telefonujeme a mobil mám v taške?

- Vieš mama, to je tá nová akcia od operátora pre verných zákazníkov, aby si ušetrili kredit a baterky v mobile. Ešte si o tom nepočula?

A tak som oberal trnky, pár metrov odo mňa moja matka stála na cestičke, pozerá do neba a "telefonuje" so mnou:

- Nie, ešte som o tom nepočula. A prečo si včera neprišiel na večeru?

- A načo som mal chodiť, však som mal navarené.

To už ale po chodníku kráčal ctihodný pán, ktorý sa zrejme vracal z hodiny náboženskej výchovy na škole. Musel sa mu naskytnúť zvláštny pohľad. Žena ako stojí uprostred cestičky, vedľa nôh má položené tašky, ruky v bok, hľadí do neba a niečo rozpráva. Prechádza okolo nej, usmieva sa a moja mama akurát vraví do oblakov:

- Vieš, upiekla som pečené zemiačiky v trúbe, tak ako to máš rád. Nedala som veľa masla.

Usmieva sa na ňu, pokyvuje hlavou a prihovára sa jej:

- Tak, tak, treba sa občas porozprávať aj s Hospodinom.

Moja matka stále zmätená z čudného "telefonovania" mu hovorí:

- Ale ja sa rozprávam so synom.

On stále prikyvuje a vraví:

- S božím synom, pekné, pekné. S našim spasiteľom.

- Nie, s mojim synom.

- Snáď nie je chudák nebohý?

- Nie, však spolu práve telefonujeme.

Farár si moju, stále zmätenú matku obzerá a ona netuší, či jej zrakom hľadá nejaké kábliky od telefónu na hlave, nejaký mikrofón, alebo či ju snáď nepokladá za šibnutú.

"Tak v tomto už nemôžem mamu nechať.", pomyslel som si a skôr ako sa farár rozhodol dať jej požehnanie som povedal:

- Ideš, ty potvora čierna! Čo jej nedáš pokoj, či nevidíš že telefonuje?

Viem, že je to neuveriteľné. To, čo som si vtedy neuvedomil bolo, že tým, že som bol v kríkoch, nielen že som bol pre nich neviditeľný, ale najmä môj hlas bol rozptýlený, zrejme konármi a lístím, takže im to naozaj muselo pripadať, že prichádza z neurčita a preto aj moja matka hľadela do neba, keď sa so mnou rozprávala. Nezistila smer, odkiaľ hlas prichádza. A aj som mal pocit, že som to prestrelil so ctihodným pánom, a aj som chcel vyliezť spoza toho kríka, ale keď som zbadal, že ma neobjavili, tak som vyliezol až potom, čo farár odišiel, no predtým som ešte hodnú chvíľu s mamou "telefonoval".

Tak som sa nechtiac zahral na ducha svätého a zistil som, že mám celkom fajn mamu, ktorá sa už nečuduje ničomu. A dokonca ďakujem Diovi a celému jeho nebeskému voju, že moja matka nie je ako Mojžiš, ktorý za každým krom počul hospodina, lebo nielen že by sme takúto hanbu v rodine neprežili, ale je riziko, že môj nový "starý zákon" by neprežilo ani ľudstvo, keby som ho vtedy nadiktoval mame spoza kríka.