Schudnutie je zmena
Človek s nadváhou je naučený s ňou žiť a je zvyknutý aj na svoj štýl obliekania a života vôbec. Žije s obezitou roky a počas chudnutia sa nadváha pomaličky stráca. Prvú zmenu si nevšimne okamžite. Len má nejaký čudný pocit, že niečo nie je v poriadku, keď kráča napr. po schodoch. Až príde ten deň, keď mu to konečne zapne a s radosťou skríkne: „Však mne sa už nehompáľa slanina, keď idem dole schodmi!“ Po mesiacoch po schudnutí však nastúpi nostalgia. Pocit natriasajúcej sa huspeninky na vlastnom tele nie je až taký zlý. Dokonca je to veľmi príjemné a šteklivejšie povahy môžu pritom zažívať chvíle šťastia. Priznám sa vám, že mi to chýba a schudnutím som prišiel o túto rozkoš. Takže pokiaľ sa niektorý z mojich milých čitateľov nachádza v štádiu chudnutia, vrelo mu odporúčam beh hore a dole schodmi, kým sa ešte dá. Po schudnutí sa z tohto druhu pohybu stane veľká nuda.
Kúpanie sa
V kúpeľni si všimnete na sebe v zrkadle, že je na vás príjemnejší pohľad. Spočiatku je to obrovská radosť. Sadlo z brucha sa vytratí a tam kde bola predtým slanina sa začínajú rysovať svaly. Vravíte si, že je to super mať postavu ako dvadsaťročný a ste so sebou spokojný, no netešte sa predčasne. Prvé kúpeľňové rozčarovanie sa dostaví, až vám prídu nedoplatky za teplú vodu. Nikto si totiž neuvedomí, že pri kúpaní sa vo vani, minie chudý človek omnoho viac vody ako tučný. Pre šetrnejšie povahy, akou som aj ja, to môže byť ozajstný šok.
Tuhá zima je pre chudého hotová smrť
Čo som si ja túto zimu vytrpel neprajem nikomu. Nenadarmo to nezariadila príroda tak, že obyvateľov polárnych krajín chráni hrubá vrstva tuku. Či tulene alebo veľryby nemusia sa zimy báť, no na nás chudých nielen príroda (počasie), ale aj teplárne, čo majú dodávať do našich domácností teplo, nemyslia. Pri živote ma túto zimu udržiaval iba horúci čaj, ktorého som vypil každý deň na litre. Rozhodol som sa už viac neriskovať a na jeseň odlietam do Austrálie.
Oblečenie
Nepatrím k ľuďom, ktorí si potrpia na módu. Počas mojej nadváhy som uprednostňoval skôr pohodlnejší štýl a skôr tmavšie farby ako svetlé. Je normálne, že po schudnutí sa vám zrazu stanú všetky veci veľké. Pri niektorých nohaviciach sa to dá vyriešiť viac stiahnutým opaskom. Pred pár týždňami však môj pohár trpezlivosti pretiekol a ako nenávidím nakupovanie, bol som nútený vymeniť môj šatník. To, že som si dokázal každé nohavice obliecť a vyzliecť bez toho, aby som na nich rozopol gombík, mi ani tak nevadilo, ale stále ma tlačila naskladaná látka pod opaskom a napriek tomu som si ich musel stále vyťahovať aby mi nepadali. A to mi už vážne liezlo na nervy. (V zime som pod nohavicami nosil spodky a tak mi až také veľké nepripadali.) Ide to do peňazí a je zvláštne, že ak mi nejaké nohavice dokonale pasovali, boli aj drahé.
Schudnutý človek vyzerá mladšie
V jednom článku som napísal, že mám pocit, že mi čoraz viac ľudí začína vykať. V skutočnosti to nie je až také hrozné a nemal by som z jedného prípadu robiť uzávery. Keď som oholený a ostrihaný tak nevyzerám až tak staro. Je však pravdou, že sa málo usmievam a často sa mračím. Takže si za to vlastne môžem sám. No tento týždeň som zažil pár príjemných prekvapení a aj napíšem, čo bolo (podľa mňa) ich príčinou. Ako som spomínal, menil som šatník. Prísnej kontrole som podrobil aj tričká a rozhodol som sa, si na seba obliecť niečo svetlejšie a tak som sa trochu pohrabal v skrini. Ak aj bolo nejaké tričko užšie, tak bolo tmavé a svetlejšie mi boli zase moc veľké a pripadali mi aj nejaké sprané. Potom som našiel jedno tričko krikľavej, oranžovej farby, úplne nové a dokonca bolo značkové. (Adidas.) Som preslávený svojou šporovlivosťou (nemýliť si s lakomosťou) a bolo mi jasné, že takéto drahé tričko som si sám nekúpil. (Ako ostatne skoro všetko moje oblečenie. Dostávam ho darom, a pretože nerád nakupujem, som tomu rád.) Pôvod trička som nezistil. Kolega z práce mi ho nekúpil a ani nikto z príbuzných. (Touto cestou sa chcem poďakovať neznámemu darcovi, lebo mi ozaj sekne a len ľutujem že som ho nenosil aj po iné roky.) No, ale teraz sa vrátim k tomu, čo sa mi to vlastne tento týždeň prihodilo.
Na chodníku ma zozadu oslovil nejaký 16-ročný sopliak na doske (neviem ako sa to volá, no má to kolieska a jazdí sa na tom), že či ho nechám prejsť. Samozrejme mi tykal, ale pretože sa mi zdal tón jeho hlasu celkom milý, tak som sa usmial a odstúpil som sa, aby som mu uvoľnil cestu. Predpokladal som, že až mi uvidí do tváre, tak sa ospravedlní za tykanie, no on sa tiež len na mňa usmial, kývol rukou a povedal. „Díky kámo.“ Na druhý deň ráno som šiel do samoobsluhy a nespoznala ma susedka, keď som vychádzal z vlastného bytu a hoci je to stará pani, nenosí okuliare a stretávame sa viac krát za deň. Pred samoobsluhou som stretol kamaráta s jeho frajerkou a prihovoril sa im. Pýta sa ma, že čo je so mnou, že ma nespoznal, že vraj vyzerám inak, nejako lepšie. Nezvyknem si s kamarátmi vymieňať komplimenty a tak si viete predstaviť, že moja prvá cesta po návrate domov z obchodu viedla pred zrkadlo. Mal som čudný pocit, trochu podobný tomu, keď som si zabudol po odchode z múzea vyzuť návleky a po meste sa za mnou otáčali ľudia. No nič podozrivé som nezbadal. Kolega z práce mi povedal, že to je normálne, vraj keď som oholený a nemračím sa, tak nevyzerám vôbec staro. Takže, aby som to skrátil. Usmievam sa, lebo chodím v oranžovom tričku a je mi to smiešne. Ľudia si myslia, že som veľmi milý človek, lebo sa usmievam a tiež sú ku mne milí. A tí čo ma poznajú, ma nespoznávajú preto, lebo sa usmievam, čo u mňa nie je bežné. Zdá sa to vykonštruované, ale inak to nemôže byť.
No deň plný prekvapení sa týmto ešte neskončil. Prišla mi esemeska, že príde ku mne niekto na návštevu. Som dosť neporiadny v ukladaní telefónnych čísel a namiesto mena som si uložil do telefónneho zoznamu len mesto, z ktorého dotyčný pochádza. Bratislava. Bol vtedy u mňa kolega a povedal som mu, že má niekto prísť, ale neviem kto, len to, že je z Bratislavy. Aj som na to číslo zavolal, ale som sa ho hanbil spýtať sa na meno. Dotyčný sa so mnou rozprával žoviálne, ako so starým kamarátom.
Prišiel načas, ako sme sa dohodli. Dvere do bytu si otvoril sám a hneď sa so mnou zvítal. Poznal po mene nielen mňa, ale aj môjho kolegu a bolo na ňom vidieť ako ho teší, že nás zase vidí. Tiež som sa tváril, že mám z nášho stretnutia veľkú radosť, no skutočne som nevedel, kto môže, tento mladík okolo dvadsiatky, byť. Kolega varil kávu a šiel som za ním. Pýta sa ma: “ Kto to je?“ Ja krčím plecami a vravím mu. “Aj keď ma zarežeš, tak neviem.“
Tak sme sa bavili o všetkom možnom a panovala celkom veselá atmosféra, až som to nevydržal a po asi desiatich minútach som sa ho spýtal, kto je. (Pomýliť dvere si nemohol, keď nás obidvoch poznal po mene, tykal nám a počas rozhovoru som o ňom zistil len toľko, že sa volá Fero, hrá na klavír a nepije.) Hanba – nehanba, musel som sa ho na to spýtať. Najskôr sa na nás pozeral udivene, ale keď mi pripomenul ako sme sa spoznali, tak som si tiež spomenul. Bol to naozaj jeden môj kamarát. Pýtate sa prečo som ho nespoznal? Zmenil účes.
Ako som sa zoznámil s Ferom
Pred pár mesiacmi som mal úraz na hlave. (Ak vás to zaujíma, tak som sa pobil, ale to nie je dôležité.) Zošívali mi hlavu (v inom meste) a bolo mi treba vybrať stehy. Mám kamarátku doktorku a ona sa mi to bála spraviť. Vraj to robia len v nemocnici. V nemocnici som sa ale po troch hodinách čakania dozvedel, že na to, aby mi vybrali z hlavy pár stehov, potrebujem papier od obvodnej doktorky, čo v praxi znamená zase si to 4 hodiny odsedieť u nej v čakárni. Videl som len takéto riešenia:.
1. Buď si ich vybrať nedám. Nevyzerá to síce esteticky, ak niekomu trčia z hlavy nite, no bolo to na obočí a tam to vyzerá celkom prirodzene. Jednoducho by bolo pár chlpov z iného materiálu.
2. Opijem kamarátku doktorku, aby sa pod vidinou utuženia našich vzťahov k tomuto výkonu odhodlala. Kamarátka doktorka však trpí občas (po vypití alkoholu) trasľavkou a o oko som prísť nechcel, preto som sa rozhodol pre možnosť č.3.
3. Zdrapiť v nemocnici prvého medika a zaútočiť na jeho profesionálnu česť vetou typu: „Stavil by som sa, že by si nevedel ani štichy z hlavy vybrať.“
No a ja som odchytil na nemocničnej chodbe pred chirurgiou práve tohto Ferka. Nebol to medik, ale doktor a čerstvo vyštudovaný. Povedal mi, že stehy vyberať vie, ale na jeho oddelenie s ním ísť nemôžem, lebo nie som žena a on je gynekológ. (Diskriminácia mužov ako vyšitá.) Mladý špecialista si ale vedel poradiť a ponúkol sa, že ich príde vybrať ku mne domov, až sa mu skončí smena. A tak sme sa zoznámili. Stačila mu pinzeta, Alpa a potom sme vykonali ešte jednu dezinfekciu aj zvnútra, vypitím nejakého ovocného špiritusu. Všetko sme si o sebe porozprávali a dozvedel som sa tiež, že vyberal stehy prvý krát v živote, lebo u nich sa šije takými niťami, čo sa samé vstrebú.
Stretávali sme sa odvtedy a stali sa z nás kamaráti. Potom sa zase vrátil domov do Bratislavy a nejakú dobu sme sa nevideli, až som na neho skoro zabudol.
Záver
Zažil som deň, keď 2x nespoznali mňa a ja som 1x nespoznal kamaráta. Pochopil som, že by som sa mal viac usmievať a prestať sa obliekať do šedého a čierneho oblečenia a tiež, že by som sa nemal trápiť kvôli môjmu veku. Má to niečo spoločné trochu aj so schudnutím. Keby som totiž neschudol, nikdy by som si neobliekol tričko oranžovej farby a neprišiel na to, že sa zbytočne správam k iným ľuďom nevšímavo, nevraživo a prísne. Takže schudnutie má aj svoje pozitíva.
