Nikto mu nepovie inak ako Toník. Basgitarista Anton Jaro, ktorý v júli minulého roku oslávil okrúhle jubileum 70 rokov, je žijúcou legendou a jedným z popredných inštrumentalistov slovenskej hudobnej scény, na ktorej sa pohybuje už vyše päť dekád.
Hovorí sa, že basa tvrdí muziku. V prípade Antona Jara by sa však žiadalo túto teóriu mierne poopraviť a použiť vhodnejší výraz. S Toníkom Jarom sa totiž akákoľvek zmienka o „tvrdení muziky“ míňa. A míňa sa tomu aj svojou sympatickou a príjemnou osobnosťou. Anton Jaro totiž patrí medzi tých respondentov a spoločníkov na rozhovor, akých si môže publicista iba želať – vo večne dobrej nálade, s priehrštím spomienok a úsmevných príbehov zo svojej muzikantskej kariéry, o ktoré sa nielenže rád podelí, ale pridá aj niekoľko naviac.
Prvé kroky k hudbe
Iným nie je Anton Jaro ani na koncertoch, ktoré svojou nenápadnou, no pritom nesmierne dôležitou prítomnosťou hudobne obohacuje. Jeho hra je elegantná, veľmi presná a precízna. Za strhujúcou ľahkosťou, s akou Toník Jaro rozoznieva struny basgitary, sú desiatky rokov poctivého a vášnivého hrania. Aj to ho napokon už dlhé roky radí medzi popredných slovenských inštrumentalistov a naše žijúce hudobné legendy. K hudbe mal vždy blízko a jeden zo základov svojho cítenia získal aj od svojich rodičov. „Otec bol amatérsky muzikant, vedel hrať asi na všetko, čo chytil do ruky. To ma veľmi inšpirovalo a mama veľmi pekne spievala,“ otvára svoje rozprávanie Toník Jaro a pokračuje: „Prvé, čo som dostal pod stromček bola mandolína. Mohol som mať asi desať rokov. Chcel som gitaru, na tú však neboli peniaze. No ďalší rok som si ju už pod stromčekom našiel.“
Všetko, čo sa v dušiach vtedajšej mladej generácie odohrávalo bolo ich odpoveďou na hudbu prelomových skupín 60-tych rokov. „Samozrejme, že to boli The Beatles, Rolling Stones, Cream, Blossom Toes a podobné výborné rockové zoskupenia. No ale čo sa týka domácej scény, tak to bolo jednoznačné – Prúdy a Zvoňte, zvonky. Pamätám sa, že som počul Čiernu ružu a ďalšie piesne v rádiu, tak to som úplne onemel, že toto je vážne,“ spomína. S gitarou v rukách tak na rad prišli prvé akordy aj kapely. Prvá vznikla už na základnej škole v spoločnosti jeho brata Janíka, ktorý, ako spomína Toník, mal v jeho hráčskom smerovaní priam zásadnú rolu. „Chcel som hrať gitaru, lenže sme nemali basu. Brácho mi vtedy jednu „pritankoval“ a povedal, že budem hrať basgitaru. Tak som hral basgitaru,“ smeje sa po rokoch.
Na prvú basovú gitaru si zarobil 800 korún brigádou pri stavbe Mosta SNP. Ďalšie hráčske skúsenosti zbieral ako študent strednej polygrafickej školy, na ktorej sa vystriedali aj ďalšie zvučné mená slovenskej basgitary – Fedor Frešo a Laco Lučenič. Hoci už začali sedemdesiate roky, hlučný bigbítový ošiaľ predošlej dekády stále trval. Jednou zo skupín veľkej bigbítovej vlny bola aj Ex We Five (neskôr premenovaná na My 5), kde Toník Jaro prvý raz začal účinkovať verejne. V kapele strávil dva roky a za ten čas si stihol získať pozornosť v muzikantských kruhoch.
Fermáta, jazz aj rock
„Raz som sa vrátil odniekiaľ domov a moja mamička mi vraví: ,Toníčku, volal nejaký Kriglák.´ Mami, nie Kriglák, ale Griglák, hovorím jej. Padla mi sánka, takáto osobnosť mi volá! Tak som hneď zareagoval a už som bol vo Fermáte,“ spomína na svoj príchod do legendárnej kapely v roku 1974. Fermáta sa stala suverénnym zoskupením reagujúcim na svetový hudobný vývoj. Nastávala zlatá éra jazz rocku, veľký hudobný rozkvet, ktorý zrodil dodnes neprekonané diela a ničím neobmedzené stieranie hraníc medzi žánrami, tzv. fusion. Hlavnými protagonistami Fermáty boli gitarista Fero Griglák a hráč na klávesové nástroje Tomáš Berka. Po prvotnom období prípravy náročného repertoáru sa kapele podarilo nahrať aj eponymný debut v roku 1975.
Všetky tieto vplyvy, hudobné a tvorivé „kvasenie“ Fermáta spracovala na svojom druhom štúdiovom albume Pieseň z hôľ (1976). Albumu sa v krátkosti venujem aj v ďalšej časti článku, medzi zásadnými albumami, na ktorých sa Toník Jaro spolupodieľal. Táto mimoriadne náročná hudba si nepochybne vyžadovala precíznu prípravu. Fermáta patrila medzi veľmi pracovité kapely a skúšky boli naozaj tvrdé. „Cvičili sme aj 5 hodín vkuse. Fermáta mala skúšobňu v Muko klube na Heydukovej ulici. Našťastie, hneď oproti bol Smíchovský dvor, piváreň, kde sme po skúškach chodievali na branický guláš a pivo. Takto sme aj utužovali vzťahy v kapele,“ pokračuje v spomínaní. Tu sa už hráčske cesty spojili aj s bubeníkom Cyrilom Zeleňákom, s ktorým vytvorili výnimočnú rytmickú sekciu, ktorá priniesla vtedajšej Fermáte znamenité čaro, ktoré podnes dvíha zo stoličiek a je v mnohom neprekonané.
Fermátu si v tomto zložení prizval v marci 1977 do štúdia aj Pavol Hammel, s ktorým nahrali album Stretnutie s tichom. „Pali vždy prichádzal do štúdia s jasnou predstavou. Vždy vedel, o čom to je a dal to do pľacu a my sme to zahrali. Keď sa mu možno niečo nepáčilo, tak povedal, že ,Chlapci, toto by možno bolo lepšie tam a takto,´ ale v zásade tam nebolo žiadnych pripomienok. Nacvičili sme to a chceli sme pomôcť celej veci, lebo sa nám to páčilo. Proste, keď k tomu pristupuješ srdcom a so všetkým, tak to nemôže byť zlé.“ Hudobná cesta Antona Jara pokračovala najmä jazzovými chodníčkami v spoločnosti Laca Gerhardta, do konca sedemdesiatych rokov však stihol nahrať aj album Pevnina detstva (1978) Deža Ursinyho.
„Cyro (Zeleňák, pozn. aut.) ma vlastne nahovoril na jazzové hranie. Mal jazzové nahrávky nahraté na vynikajúcom magnetofóne a začal mi púšťať napríklad Weather Report. Tam som sa vlastne stretol s týmito kapelami, začal som tú hudbu vnímať celkom ináč a zásadné bolo to, že jazzová muzika ma začala vážne zaujímať,“ hovorí o svojom stretnutí s jazzom. Legendárny Jaco Pastorius je v hudobnom svete dodnes neprekonateľným pojmom a ani Toník Jaro toto veľké meno vo svojom rozprávaní neobchádza. „Andrej Šeban raz povedal, že najlepší jazzový muzikant je ten, ktorý ovláda aj rockovú hudbu - a je to pravda, lebo Jaco Pastorius bol tiež v podstate najprv rockový hráč a z tejto hudby vychádzal,“ vysvetľuje. „No a takisto prišiel Chick Corea s Return to Forever. Tam hral aj Stanley Clarke a to som ani nedýchal. Okrem basgitary hrával aj na kontrabase a to bola pre mňa veľká inšpirácia,“ hovorí o svojom ďalšom nástroji, ktorý neskôr aj vyštudoval na bratislavskom Konzervatóriu.
Na palube s Milesom Davisom
Hudobné cesty Toníka Jara neskôr viedli aj za hranice Slovenska, v priebehu osemdesiatych rokov však už opäť pôsobil na domácej pôde a niekoľko rokov tejto dekády strávil aj po boku Petra Lipu. Na toto spoluúčinkovanie, ktoré napokon vyústilo aj do nahratia mimoriadneho albumu Je to stále tak (1987), má Toník príjemné spomienky. Jedna však stojí za uverejnenie absolútne celá a v plnej dĺžke. S kapelou Combo Petra Lipu vystúpil v tom istom roku aj na jazzovom festivale vo fínskom Pori, kde, okrem iných, vystupoval aj legendárny Miles Davis, ktorého koncert si nemohli slovenskí jazzmani nechať ujsť.
Toník Jaro spomína: „Miles Davis mal začať vystupovať asi pol hodinu pred našim koncertom. Koncerty boli rozmiestnené na viacerých miestach, takže sme sa poriadne ponáhľali, aby sme to stihli... Tak sme zažili aspoň začiatok Davisovho koncertu a to bola lavína muziky, to som v živote nezažil. Úžasné bolo to nasadenie muzikantov. A Davis tam bol jak „pánboh“, lebo on len chodil po pódiu a zahral pár tónov, ale to bolo tak presné, a všetko to sedelo, to bolo niečo fantastické. No a potom sme bežali naspäť, aby sme odohrali svoj koncert. Naspäť sme odtiaľ leteli, bolo to malé lietadlo pre asi cca 30 ľudí. Zrazu sme zistili, že na palube je Miles Davis a celá jeho kapela. Tak chalanom „padla sánka“, že s kým sme v lietadle. Ja som sa trochu hanbil, ale chalani si hneď pýtali podpisy. Samozrejme, potom sme sa dali do debaty s kapelou. Bol tam vynikajúci klavirista Adam Holzman a ten nám dal kazetu s nahrávkou svojej kapely, ktorú mal v New Yorku. Bolo to takisto fantastické. Keď sme vystúpili na letisku, tak sme toho Milesa furt obzerali, ako moderne bol oblečený. Bol taký avantgardný, mal ten svoj štýl a navyše tiež prekrásne kreslil. Bol to veľký zážitok...“
Rytmika medziľudských vzťahov
Hoci je Toník Jaro dušou aj srdcom jazzman, môžeme ho počuť aj v populárnej hudbe. Ako vyhľadávaný štúdiový hráč tak dal skladbám pop music aj špecifický charakter. Z bohatého zoznamu môžeme spomenúť Elánovskú Neobzerajte sa, pani Lótová, Korálky od Natálky Petra Nagyho či Taliansky muzikál súrodencov Hečkovcov. No nájdeme ho na množstve, vyše tridsiatke albumov vrátane projektov Pavla Daněka, Soni Horňákovej, Mariána Greksu, Pavla Haberu, Richarda Müllera, Roba Grigorova, Vaša Patejdla či Mekyho Žbirku.
Popri účinkovaniu vo svete populárnej hudby sa čoraz viac venoval aj výlučne jazzovému pôsobeniu napríklad v triu Jakabčic-Burian-Jaro či vlastnej skupine Jazz Standards Antona Jara. Takisto pôsobil ako hráč na kontrabase a basgitare ako skladateľ a aranžér v Tanečnom orchestri Československej televízie a Big Band Radio Bratislava. Medzi ostatné albumy, na ktorých účinkoval patria albumy Knights of the Living Groove (2005) amerického saxofonistu Petra Cardarelliho, či na albume Sisy Michalidesovej Zimní kúzelníci (2009). So svojim Anton Jaro Trio nahral a vydal albumy Xola (2013), Space Time (2015) a Tieňohra (2018). V Nemecku hrával na kontrabase v broadwayských muzikáloch a operetách, takisto nahrával s prestížnym americkým skladateľom a jazzovým klaviristom Williamom Thomasom, uvádza pestrý výpočet spoluprác Patrik Španko na portáli skjazz.sk.
Hudba nám predovšetkým prináša emócie, ľudskú a existenčnú prirodzenosť a nevyhnutnosť. Prirodzene tak aj tie najlepšie inštrumentálne a hudobnícke výkony stoja najmä na dobrých medziľudských vzťahoch. To jedinečné inštrumentálne spojenie - basgitara a bicie nástroje tak tvorí aj táto nevyhnutná „rytmika medziľudských vzťahov,“ čo napokon potvrdzuje aj Toník Jaro. „Je zásadné, aby si ľudia rozumeli aj ľudsky, samozrejme. Aj sme sa často pohádali, nemôžem povedať, že nie, ale výmena názorov k tomu patrí. Z bubeníkov som si najviac rozumel s Cyrom Zeleňákom, takisto s Petrom Szapu, no a teraz aj Robom Ristom či Igorom „Teom“ Skovayom. To sú jednoducho skvelí hráči, to je jeden level vynikajúcich bubeníkov, s ktorými si rozumieš a nič neriešiš.“
Toník Jaro je do dnešných dní mimoriadne aktívnym hudobníkom. Diváci ho môžu zažiť na koncertných pódiách s Denis Gerhardt Triom alebo Pavlom Hammelom, ktorého bude sprevádzať aj na pripravovanej sérii koncertov k jeho najnovšiemu albumu Kam a za čím.
Zásadné albumy Toníka Jara
Zoznam albumov a nahrávok, na ktorých sa v priebehu piatich dekád Toník Jaro podpísal ako basgitarista by bol nepochybne veľmi dlhý, preto som vybral päť z najzásadnejších albumov, na ktoré si Toník Jaro aj zaspomínal. Všetky sú mimoriadne výraznými nahrávkami, ktoré si podnes držia svoje jedinečné miesto.
Fermata – Pieseň z hôľ (1976)
Druhý štúdiový album Fermaty Pieseň z hôľ sa po prvotnom nachádzaní na debute odlišuje najmä svojou vyhranenosťou. Hlavní protagonisti kapely – Fero Griglák a Tomáš Berka sa rozhodli načrieť do bohatej studnice folklórnych motívov a prepracovať ich do dravej jazzrockovej podoby. Je len ťažké si predstaviť, ako by tento album znel bez výraznej rytmickej dvojice Anton Jaro a Cyril Zeleňák. Navyše, Svadba na medvedej lúke je Toníkovou autorskou piesňou. „Spravil som to autorsky aj s Cyrilom, ktorý mi tam zahral presne také bubny, aké som chcel. Tomáš Berka mi to krásne zaranžoval. Chcel som sa, samozrejme, na tvorbe spolupodieľať, tak som to priniesol a chlapci to zobrali, čo ma veľmi potešilo,“ spomína Toník. „Sú to veľmi krásne veci, ktoré tam Tomáš s Ferom vymysleli, skutočne sa to vydarilo,“ dodáva.
Pavol Hammel – Stretnutie s tichom (1977)
Aj druhý zo zásadných albumov s neopakovateľnou účasťou Toníka Jara je spojený so skupinou Fermáta. Tú si do štúdia, ako sa neskôr stalo aj zvykom, pozval Pavol Hammel na nahrávanie svojich albumov. Ako sám spomína, Fermata bola mimoriadne disciplinovaná kapela, vždy poctivo pripravená a nahrávanie tak bolo vždy pohodové. Inak tomu nebolo ani v marci 1977, keď sa v pezinskom štúdiu Opusu nahrával jeden z najlepších hammelovských albumov Stretnutie s tichom. „Pali nás vtedy oslovil, lebo vedel, že sme dobrá kapela. Doniesol nám svoje skladby, ktoré boli úžasné. Pristupovali sme k tomu fakt profesionálne, lebo sa nám to veľmi páčilo. Vyslovene sme sa tešili do štúdia, boli to výborné veci. Pali nám do nástrojov nikdy nič nehovoril, všetci sme tam pridali to, čo sme v tom čase ako Fermáta cítili. Vtedy to do seba veľmi dobre zapadlo,“ dodáva s úsmevom.
Dežo Ursiny – Pevnina detstva (1978)
Druhá polovica sedemdesiatych rokov jazz rocku jednoducho priala. V rovnakom roku sa Toník Jaro – opäť v rytmickej súhre s Cyrilom Zeleňákom, zúčastnil na nahrávaní druhého sólového albumu Deža Ursinyho. „Cvičili sme u Deža doma, dával tie veci do pľacu a vládla tam veľmi tvorivá atmosféra. Samozrejme, neboli žiadne noty. Či to bol Dežo, či to bol Jaro Filip, to boli napísané kilá a hotovo. Ja som ponúkol nejakú basovú linku a musím povedať, že väčšinou sa páčila. Dežo mal svoju predstavu ako to má znieť.“ V súvislosti s Dežom Ursinym si však Toník Jaro zaspomínal aj na iné momenty. „Po skúškach tam občas za Dežom prichádzali jeho priatelia, intelektuáli, vzdelaní ľudia. Bol som mladý a veľmi ma tešilo, že som sa dostal do tejto spoločnosti a tak som si dával pozor na to, čo poviem,“ smeje sa po rokoch.
Laco Gerhardt – Prečo sme sa oženili? (1978)
Hoci Toníkovi Jarovi, ako mnohým jeho rovesníkom, otvorili hudobný svet kapely ako The Beatles, Rolling Stones či Cream, postupne sa jeho láskou stal práve jazz. Po celkom vážnom koketovaní s jazzom vo Fermate sa už v roku 1978 predstavil aj na svojom prvom, plnokrvnom jazzovom albume s neprávom pozabudnutou legendou – skladateľom Lacom Gerhardtom. Album Prečo sme sa oženili patrí jednoznačne medzi to najlepšie, čo na slovenskom jazzovom poli vzniklo. V čom tkvela Gerhardtova výnimočnosť? „To, že ako jeden z mála vo svojom čase propagoval jazz. Bol to veľmi vzdelaný muzikant, to bola tá výnimočnosť a veľmi sa vyznal v harmónii a v teórii. Škoda, že sa tá jeho tvorba tak nepropagovala, to je obrovská škoda lebo to bolo vynikajúce,“ hovorí. Spomeňme len, že pamiatku svojho otca aktívne pripomína jeho syn, rovnako nadaný hudobník Denis Gerhardt, ktorý spoločne s Toníkom Jarom a Petrom Szapu tvoria jazzové trio.
Peter Lipa – Je to stále tak (1987)
Bolo nemožné, aby sa jazzové cesty nepretli aj so slovenským synonymom jazzu – Petrom Lipom. S Toníkom Jarom vedľa seba na pódiách strávili niekoľko plodných rokov, nahrávacie štúdio nebolo výnimkou ani v roku 1987, keď vznikol druhý sólový album Petra Lipu Je to stále tak. V čase svojho vzniku to bol moderný, svieži a svetovo znejúci album a ani po rokoch sa na tom nič nezmenilo. „S Petrom to bolo veľmi zaujímavé a veľmi dobré obdobie, rád na to spomínam. Na tom albume sú veľmi dobré pesničky, sú tam aj dobré hity, no boli to najmä vynikajúce texty od Milana Lasicu. Samozrejme, hráme tam aj dobrá zostava: Peter spieval, Janko Fabrický hral na bicie, Andrej Šeban na gitaru, Juraj Bartoš na trúbku, Karol Lago alt saxofón, klávesy Boris Urbánek a ja som hral navyše aj bezpražcovú basu.“
Článok vznikol pre portál hudba.sk.
