Celkom symbolicky, v 105. večer vzniku spoločnej Československej republiky sa na doskách Nového SND predstavil súbor nitrianskeho Divadla Andreja Bagara. V hudobnej inscenácii Mariána Amslera je humorným aj celkom vážnym spôsobom priblížený príbeh festivalu populárnej hudby na pozadí doby. Bratislava vďaka nemu každoročne ožila a Československo zasvietilo na mape civilizovaného a kultúrneho sveta.
Priblížiť sa k západu
Hudobné a piesňové festivaly si v Európe pestovali dlhú tradíciu už od konca štyridsiatych rokov. Najstarší z nich sa už od roku 1949 odohrával v talianskom San Remo. Medzinárodná súťaž Grand Prix Eurovision de la Chanson Européene prišla v roku 1956, známe poľské Sopoty na pobreží Baltského mora v roku 1961 a napokon známy Midem v juhofrancúzskom Cannes od roku 1967. Všetky zo svojich súťaží vygenerovali mnohé zvučné mená aj veľké hity. Renomé a váhu festivalových cien v tých časoch nenahradilo len tak hocičo.
K tomuto trendu sa v prvej polovici 60-tych rokov pripojila aj Bratislavská lýra. Prvému ročníku predchádzali necelé dva roky intenzívnych príprav. V októbri 1964 odniesli hudobník, skladateľ, redaktor a publicista Pavol Zelenay a dirigent a skladateľ Ján Siváček na sekretariát Zväzu slovenských skladateľov návrh na organizovanie medzinárodného festivalu tanečnej piesne. Možno trochu odvážna idea a návrh im na počudovanie prešli a cesta k festivalu bola otvorená. Reálie vtedajšej doby boli neúprosné. Slovensko dovtedy podobný formát hudobnej produkcie nerealizovalo, populárna hudba sa iba rodila a kvalitné technické vybavenie bolo nedostatkovým artiklom ešte veľmi dlho.
Na pomoc si prizvali pražských organizátorov jazzového festivalu a tiež vtedy jediné hudobné vydavateľstvo Supraphon a ostatné hudobné inštitúcie. Neodmysliteľnou súčasťou sa stali tiež sprievodné orchestre – vtedajší rozhlasový a Orchester Karla Vlacha. Autorská súťaž s odbornou porotou hodnotiacou hudobnú aj textovú stránku nastavila jasné kritériá a z prvotného počtu skoro 800(!) prihlásených piesní sa v prvej súťaži premiérového ročníka predstavilo 24 (12 českých a 12 slovenských) skladieb. Ten sa konal od 23. do 26. júna 1966 v dnes už nejestvujúcom PKO na brehu Dunaja. Ani toto miesto nebolo vybrané náhodou, blízkosť rieky a nábrežia nápadne pripomínala skoro zámorskú atmosféru.
Tá si podmanila tisícky návštevníkov a súčasne dokázala, že ani Československo nezaostáva za civilizovaným a aspoň na poli kultúry rozvinutým svetom za železnou oponou. Napokon, boli to živé a iskrivé 60-te roky s pomerne uvoľneným „ovzduším“. Prvú zlatú lýru, prvé miesto v súťaži získal Karel Gott s piesňou Mám rozprávkový dom (autori: Vieroslav Matušík, Eliška Jelínková). Stal sa prvou hviezdou ročníka a jeho vzrastajúci úspech toto účinkovanie ešte umocnilo. Súčasťou festivalových ročníkov boli aj zahraničné hviezdy a do konca 60-tych rokov sa postupne predstavili také mená ako Sandy Shaw, The Shadows, Julie Driscol, Beach Boys, The Tremeloes či Cliff Richard.
Vzostupy aj pády
Prvú zásadnú ranu dostala Bratislavská lýra už v roku 1969. Po zlomových udalostiach augusta 1968, ktoré nebolo možné oddeliť od bežného života, sa začalo politické dianie pretavovať aj v obsahu festivalu. Avizovaný recitál Marty Kubišovej bol zrušený a napríklad český spevák Karel Černoch síce v Písni o mé zemi pred vystúpením so svojim textárom zmenil verš textu z „Mějme lidskou tvář“ na „Mějme svoji tvář“, no v živom prenose z festivalu aj tak zaspieval prvotnú verziu. Zlatú lýru síce získal, no potupne ju musel vrátiť a verejne podniknúť dehumanizujúce pokánie za svoj čin, za čo ho režim odmenil dlhoročným zákazom verejného vystupovania.
Šedá a bezfarebná normalizácia sa pretavila vo všetkých nasledujúcich ročníkoch. Nastupovala postupne a v histórii festivalu sa tieto ročníky vinou doby skutočne ničím výnimočným nezapísali. Prevládla nutnosť písania angažovaných a bezobsažných piesní. Vizáž festivalu, ako aj dokazujú záznamy, sa stala sterilnou a atmosféra skrehnutou. S politickým zriadením sa nedalo robiť nič, no organizátori festivalu tento prvý úpadok svojho festivalu pocítili a preto sa dramaturgie ďalšieho ročníka 1976 chopil textár a tiež schopný dramaturg Kamil Peteraj. Lýru vyzliekol z frakov a obliekol do džínsov a vrátil ju mladým, čo sa napokon stalo aj nepísaným mottom festivalu.
Karta sa obrátila a dovtedy kraľujúca česká popová scéna bola vystriedaná tou slovenskou. Janko Lehotský postavil najsilnejšiu zostavu Modusu a suverénne so svojim Úsmevom zvíťazili. Bol to prvý a zásadný krok k mimoriadnemu úspechu domácej tvorby. Vlna tohto úspechu sa už nedala zastaviť a dokazujú to aj nasledujúce ročníky. Marika Gombitová ako sólová interpretka zvíťazila o rok na to s piesňou Študentská láska, mimochodom, jednou z najkrajších piesní slovenského popu. O hviezdny úvod novej dekády sa postaral Elán s autorskou piesňou Vaša Patejdla Kaskadér. K trendu vrátenia Bratislavskej lýry mladým sa pridali aj sprievodné podujatia ako poetická lýra či koncerty mladých, kde sa na rôznych miestach Bratislavy konali žánrovo špecifické koncertné programy. Vystúpil na nich dokonca aj totálne antifestivalový Dežo Ursiny.
Nastolený trend pokračoval prakticky až do konca osemdesiatych rokov. V ich polovici nastala opäť mierna generačná výmena v podobe Beáty Dubasovej, Mirky Brezovskej alebo Roba Grigorova, no predsa však festival začal strácať dych a nových tvárí už veľa nepribudlo. Posledný riadny ročník festivalu v roku 1989 poznačilo vypnutie mikrofónov uprostred vystúpenia pozvaného hosťa Joan Baezovej, Ivana Hoffmanna. Lýra sa v novej dekáde vrátila ešte na šesť nesúťažných ročníkov oddelených odmlkou. Trh sa otvoril a záplave zahraničnej produkcie sa jednoducho nedalo ubrániť. Pozornosť poslucháčov a fanúšikov smerovala inde a príbeh festivalu sa definitívne uzavrel v roku 1998.
Vkusne si utiahnuť z histórie
Minulosť Bratislavskej lýry, našťastie, patrí k tým menej zasiahnutým politickým dianím, hoci, ako bolo spomenuté, tiež sa tomu nevyhla. Napriek tomu však je humor, hlavný atribút hudobnej inscenácie Zlatá lýra, tým ústredným bodom, z ktorého všetko ostatné vychádza. Ani samotný festival a jeho autori nevychádzali zo serióznej vážnosti a populárna hudba, napriek všetkému, čo jej prisudzujeme, bola vytvorená na príjemnú spoločnosť a pobavenie širokého publika. To Zlatá lýra spĺňa absolútne a s nadhľadom. Tento humor stvárňuje celá plejáda gest, pohybov, módy a najmä jazyka, ktorý bol pre danú dobu charakteristický. Nie je to však paródia ani zosmiešňovanie a až na pár prehnaných momentov v prípade Waldemara Matušku či Karola Duchoňa sa autorom podarilo túto mieru ustriehnuť.
Vyše dvojhodinová inscenácia nie je len príbehom festivalu na pozadí doby. V mnohom veľmi absurdnej, dnes – našťastie – už takmer nepredstaviteľnej. Divák sa ocitá takpovediac v priamom prenose a subjektívnym pocitom sa tak v istých pasážach aj skutočne cíti. Z neho sa na časovej osi rokov 1966 až 1989 v nepravidelných momentoch vydáva na širšiu plochu historických udalostí, ktoré dianie na festivale ovplyvnili. Od Pražskej jari, augusta 1968, nástupu normalizácie až po november 1989.
Pre mnohých – a najmä mladšiu generáciu – je to skvelá príležitosť pochopiť mnohé dejinné súvislosti. Napríklad prečo sa Marta Kubišová po roku 1969 na dvadsať rokov vytratila z verejného života, prečo Karel Kryl emigroval, prečo v piesni vadilo to, či ono slovo a tiež aký dôraz sa kládol na zjav účinkujúcich na pódiu. Do všetkého vstupuje aj pozornosť Štátnej bezpečnosti, ktorá viedla na niekoľkých účinkujúcich aj spisy a jej záujmu sa nevyhol ani svetoznámy fotograf Dežo Hoffmann, v prvopočiatkoch tiež neodmysliteľná postava festivalu. Práve on stál za hosťovaním toľkých známych mien zo sveta na lýrovom pódiu konca šesťdesiatych rokov.
Azda najťažším bolo stvárnenie speváckych postáv. Treba povedať, že tento nezávideniahodný údel bol zvládnutý veľmi dobre. No po hereckej aj speváckej tu zahviezdili najmä herečky: Nikolett Dékány ako Marta Kubišová, Eva Pavlíková ako Joan Baez, Tena Elefteriadu či Eva Máziková a tiež Andrea Sabová, ktorá sa skutočne bravúrne zhostila náročných speváckych partov Mariky Gombitovej a Daniela Kuffelová, ktorej podanie skladby Pár nôt od Jany Kocianovej uviedlo do varu celé publikum. Práve jeho pozornosť udržiavala Ivana Kubáčková, moderátorka celého večera a naprieč vyše dvomi dekádami, cez ktoré sa príbeh niesol vystriedala rovno štyri postavy. Medzi inými aj Milana Lasicu, ktorého popri ďalších moderátorských menách festivalu verne stvárnila po módnej, jazykovej a dokonca aj artikulačnej stránke.
Piesní odznie rovno dvadsaťpäť a sú medzi nimi zabudnuté, horšia ale aj tá najlepšia popová produkcia naprieč dekádami. Väčšinu z nich spája, že vo festivalovej histórii získali zlatú, striebornú alebo bronzovú lýru alebo sa inak zapísali do dejín. Všetky odznievajú naživo v podaní osemčlennej sprievodnej kapely Jána Cibulu. Dôležité však je, že s hereckým a speváckym podaním jednotlivcov zarezonujú v publiku, ako tomu bolo aj počas sobotňajšieho predstavenia. Trojitý návrat súboru na pódium a dlhý aplauz to jednoznačne potvrdil.
Vzniklo pre web časopisu .týždeň.
