Jednou z podobných magických chvíľ je pre mňa koncert Rogera Watersa, ktorý som videl presne v tento deň minulého roku v Chicagu - 22. júla 2017. Turné US + THEM bolo vtedy na cestách nejaký mesiac a pol, bola to prvá Americká časť turné, kedy Roger predstavil úplne nový koncertný program. A samozrejme, nebol by to Roger, keby s tým nebola spojená obrovská show a hlbší odkaz a zmysel, ktorý sa celou tvorbou Rogera Watersa nesie už od dôb Pink Floyd.
Koncert sa odohrával v obrovskom hokejovom štadióne United Center s kapacitou 23 500 návštevníkov. Boli to koncerty dva dni za sebou, obidva boli vypredané a Roger sa sem vrátil ešte tuším o týždeň neskôr. Odohrať opäť vypredaný koncert.
Úvod koncertu otváral asi 20 minútový záber ženy sediacej na pláži. Ľudia sa pomaly schádzali na svoje miesta a potom to prišlo! Priestor sa ocitol v tme. Záber z pláže v momente zmizol v tmavo červenej a pulzujúcej hmle, ako prvé zvuky sa ozvali údery srdca, krik, zvuky pokladnice a padajúcich peňazí a to známe: I´ve been mad for fucking years... nebolo to nič iné ako asi to najlepšie intro, aké kedy vzniklo: Speak to Me. Kapela sa usadila za svoje nástroje na svojich miestach, nasledoval ich Roger, ktorý si na seba zavesil svoju známu čiernu basgitaru a o pár sekúnd sa ozvali živé nástroje a pieseň Breathe. Presne tak, ako na albume...
Čo lepšie si želať na úvod? V momente to rozbilo všetky spomienky na chvíle, kedy som sledoval videá z koncertov tohto turné a márne dúfal, že to raz uvidím a zrazu som bol vtedy a tam (tu a teraz) na tom mieste a vidím pred sebou naživo chlapíka, ktorý má spoločne s Pink Floyd na svedomí moju nekonečnú lásku voči tejto muzike. Človeku to príde až neuveriteľné, že niektoré želania sa dokážu splniť v tak, pomerne krátkom čase.
No koncert pokračuje. Posledné tóny úvodnej skladby dozneli, pár momentov bolo ticho a ďalšia hudobná nálož bola tu: One of These Days. Spolu s prvými údermi Rogera do strún svojej basgitary sa na plátne za ním rozbehol vizuálny podklad k piesni.
Slide gitara, ktorú mal na starosti Jon Carin, koncertný hráč Pink Floyd (1987 - 1994) ako aj dlhoročný spoluhráč Davida Gilmoura aj Rogera Watersa, doznela... Hrmenie a búrka z ktorej sa vykľulo známe zvonenie a tikanie hodín neznamenalo nič iné ako pieseň Time / Breathe reprise. Bola to prvá skladba koncertu, v ktorej sa Roger stal spevákom.
Tak, ako na albume The Dark Side of the Moon, tak aj v tomto koncertnom prevedení bolo poradie skladieb zoradené. Nasledovalo jedno z najkrajších diel s názvom The Great Gig in the Sky v podaní dvoch speváčok (Jess Wolfe / Holly Laessig), ktoré mali na tomto turné s Rogerom premiéru. Ich spoločné uchopenie tejto piesne je tiež veľmi zaujímavé.
V pozadí sa začalo ozývať povestné vrčanie a zvuky stroja. Bola tu pieseň Welcome to the Machine. Jedna z mojich najobľúbenejších skladieb Pink Floyd. Roger svoju basgitaru vymenil za Fender Stratocaster a jeho podanie tejto skladby + gitara a Roger je pre mňa jedným z vrcholov koncertu. Bolo to čarovné spojenie...
Na rad prišli novinky z posledného sólového albumu Rogera Watersa. Is This the Life We Really Want? je posledným počinom Rogera, z ktorého na koncerte zaznelo zopár skladieb. V prvej polovici koncertu to boli: Dejá Vu, The Last Refugee, Picture That.
Prvú polovicu koncertu uzavreli piesne Wish You Were Here a Another Brick in the Wall Part 2 & 3. Teda prvá polovica hudobnej a vizuálnej explózie bola dokonaná. Roger ohlásil krátku prestávku. Prestávka je pre kapelu, ale myslím, že je aj pre obecenstvo. Totižto takú nálož nie je možné naraz stráviť...
Po približne dvadsiatich minútach sa krížom ponad tento priestor začala dvíhať obrovské premietacie plátno a zároveň maketa Battersea Power Station, ktorá je na obale albumu Animals. Bolo tam všetko: dymiace komíny a aj lietajúce prasa. Akonáhle bola elektráreň postavená, komíny dymili a všetci, ktorí pri tom zabudli dýchať (patril som medzi nich aj ja) boli úplne vyriadení... V tom sa ozvala akustická gitara a úvod do skladby Dogs.
Bola to časť koncertu venovaná albumu Animals a ďalšou skladbou bola Pigs (Three Different Ones). Táto skladba sa stala na koncerte tým, čo veľa ľudí nevedelo a stále nevie stráviť: politická časť show tu dosahuje svoj vrchol. Roger v tejto skladbe Trumpa vyniesol na vrchol posmechu, ale aj pravdy... A, že sa Roger teda ale dobre trafil! Skladba Pigs je neodmysliteľne spojená s lietajúcim prasaťom menom Algie, ktoré je súčasťou koncertov už od 70-tych rokov.
Prišlo zúčtovanie! Zvuky pokladnice a padajúcich peňazí a Rogerovej basgitary neznamenali nič iné ako skladbu Money. Tá bola vizuálne venovaná taktiež svetovej politickej scéne a najvýraznejším osobnostiam v nej. Us and Them, ktorá nasledovala je jednou z tých, ktoré pre mňa znamenajú vrchol tvorby Pink Floyd. Roger sa zo stredu pódia presunul vľavo, k rade sedadiel, kde som sedel aj ja.
Nasledovala opäť jedna pieseň z Rogerovej sólovej novinky - Smell the Roses. Bola to jedna z posledných skladieb večera...
Intro do dvojice skladieb Brain Damage a Eclipse bolo v podaní speváčok, do ktorých spevu sa pomaly ozval úvod do skladby Brain Damage. Prechod do Eclipse bolo zasa ďalším vizuálnym vrcholom koncertu. Nad hlavami sa zjavila obrovská pyramída a laserové farby dúhy, ktoré sú obalom legendárneho albumu The Dark Side of the Moon. Bolo to ozaj magické...
Po doznení tejto skladby prišiel dlhý, obrovský a hlučný potlesk celého štadiónu. Tento koncertu musel dostať a zasiahnuť aj tých citovo "najtvrdších"... Roger predstavil výbornú kapelu, ktorá je plná úžasných muzikantov. Aj títo muzikanti majú podiel na tomto skvelom umeleckom výkone; Jonathan Wilson (gitary a spev), Gus Seyffert (gitary), Ian Ritchie (saxofón), Dave Kilminster (gitary a sóla), Jon Carin (gitary a klávesy), Drew Erickson (klávesy), Joey Waronker (bicie), Jess Wolfe a Holly Laessig (vokály).
Na rad prišli Vera, Bring the Boys Back Home a po nich to najlepšie, čo na záver môže existovať: Comfortably Numb.
Pri začiatku týchto posledných skladieb som sa zo svojho miesta presunul na koniec radu. Až k zábranám - splniť si svoj sen. Na tomto turné je veľkým prekvapením, že Roger na konci Comfortably Numb, počas posledného sóla zíde dole z pódia a zdraví sa podaním ruky s fanúšikmi v prvom rade... Môj sen sa splnil a s Rogerom som si ruku podal. Bol to zlomok pár sekúnd, ale ten moment vo mne zostane navždycky. Aspoň toto krátke fyzické spojenie s chlapíkom, ktorý vytvoril toľko nádherných textov a ktorý bol členom Pink Floyd (!!!)... proste neopísateľný pocit.
Sólo v podaní Davea Kilmistera bolo bezchybné. Tento gitarista je jednoznačne z tých, ktorí môžu Davida Gilmoura aspoň z tej väčšej časti zastúpiť. I keď - David Gilmour je David Gilmour...
A zrazu bolo po všetkom! Celá tá explózia emócií bola na konci... i keď emócie vo mne stále vreli, takisto aj na celom štadióne. V každom z fanúšikov tohto koncertu. Kapela sa rozlúčila a Roger odchádzal posledný z pódia.
Koncert to je jednoznačne magický. Turné sa medzičasom dostalo z Ameriky aj do Európy, v máji sa predstavil v Prahe, celkom nedávno v Londýnskom Hyde Parku a turné stále pokračuje.
Čo dodať na záver? Azda len to, že hudba má spájať, takisto ako sa to nieslo v odkaze tohto koncertu, ktorý má názov US + THEM (My + Oni). Každý nech si už ostatné dá dokopy v súlade so svojim vnútrom...
Hudobná náplň tohto turné je vlastne skoro celý album The Dark Side of the Moon, dve skladby Wish You Were Here, dve skladby Animals a zopár z The Wall - teda tých najväčších albumov Pink Floyd. Taktiež Rogerov sólo album (2017) a One of These Days z albumu Meddle (1971).
Čaro a mágia, ktoré pochádzajú z čias Pink Floyd stále v tejto hudbe sú a budú. Inak to nebolo ani na tomto koncerte. Zážitok to je ozaj poriadny... A aj vďaka tomuto článku som sa opäť vrátil v čase a emócie z tohto koncertu sa vo mne vynorili aj počas písania, za čo som neskutočne vďačný...
Dúfam, že sa mi koncert podarilo aspoň z časti priblížiť... Aj keď jedinou autentickou skúsenosťou je ho zažiť naživo. Tak ako všetko ostatné...
