Cirkus leto (rozhovor s Pavlom Hammelom)

Písmo: A- | A+

Po koncertnej prestávke sa na kultúrne pódiá vracia život. Živá kultúra sa stáva opäť živou. Využil som preto príležitosť a vyspovedal som Pavla Hammela o tom, ako trávil a naplnil uplynulý rok, ktorý sa uložil do pamäti každému.

Pavol Hammel je súčasťou koncertného programu Legendy Open Air Tour, ktorý od začiatku mesiaca obchádza slovenské mestá v spoločnosti Beáty Dubasovej, Vaša Patejdla a Janka Lehotského. Koncert je príjemným zážitkom naplneným známymi skladbami legiend domácej populárnej hudobnej scény, ktoré si s nimi môžete počas celého koncertu spievať, a hoci si myslíte, že texty skladieb nepoznáte, budete sami zo seba prekvapení o opaku. Koncerty sa odohrávajú na takých zaujímavých miestach akým je napríklad aj Spišský hrad.

Niekedy sa hovorí - a počul som to už niekoľko krát, že stretnúť svojich obľúbených umelcov, či kohokoľvek iného, kto pre nás čosi znamená, sa nie vždy opláca. Aby sme skrátka neprišli o ideály, ktoré sme si o tých-ktorých, konkrétnych vzoroch a obľúbencoch vytvorili. Toto však rozhodne neplatí o mne veľmi milom a mimoriadne obľúbenom hudobníkovi Pavlovi Hammelovi. Ten sa podobným vyjadreniam absolútne vymyká. Potvrdzuje to už našich niekoľko koncertných stretnutí. Pravdaže, výnimkou nebolo ani toto, tentokrát o čosi iné, výnimočnejšie stretnutie. So skoro mesačným predstihom, s dohodnutým spoločným stretnutím, mimochodom mojim prvým vedeným rozhovorom v živote sa otázky na papieri menili, takisto aj jeho štruktúra. Súbor týchto desiatich otázok nakoniec dozrel a vyústil v tento, dovolím si tvrdiť veľmi pekný a vydarený rozhovor. 

- - - - - - - - - - 

Pán Hammel, ďakujem, že ste prijali moje pozvanie na tento rozhovor. Na úvod sa Vás opýtam – ako sa máte? Po pomerne dlhom čase ste opäť na koncertných pódiách.
Pavol Hammel: Teším sa. No, ako sa mám? Tak, ako všetci. Primerane k situácii a k dobe. Keďže to nie je nijako úzko špecializovaná pandémia a postihlo to všetkých ľudí, tak z toho nerobím až takú vedu. S tým sa nedá asi nič spraviť. Zrejme iba nejakou disciplínou. Sme radi, že tieto koncerty sú a že to zatiaľ všetko funguje.

Toto je Váš piaty koncert v rámci tohto, dalo by sa povedať výnimočného turné. Aké boli doterajšie koncerty, ako Vás privítalo publikum?
Pavol Hammel: Tak tým, že sú to open air koncerty, sú to amfiteátre aj z prevádzkových a pandemických dôvodov, si myslím, že veľmi dobre. Samozrejme, že sme zo začiatku pociťovali ten, nechcem povedať, že strach z publika, ale takú nedôveru – za prvé, či to vôbec bude, či je to mesto v zelenej alebo inej farbe, čiže tí ľudia nie sú teraz hŕŕ, poďme na koncert. Čiže toto podmieňuje celú účasť publika. Je to aj veľmi náročné na usporiadanie. Ale zatiaľ to funguje a veľmi sa z toho tešíme.

Pán Hammel, v novembri minulého roku ste vydali svoj 25. album Srdce bez Anjela. Málokto by to povedal, ale aj napriek tomu, kedy vyšiel, si myslím, že svetlo sveta uzrel v tom najlepšom čase, v akom mohol. Jeho krása tak ešte väčšmi vynikla. Aké dojmy Vás sprevádzali v novembri a aké odozvy sa Vám na tento album dostali?
Pavol Hammel: Potvrdzujem Vaše slová, lebo je to pekné, keď to povie aj niekto iný. A hovoria to aj ľudia, fanúšikovia a najmä kritika, že je to jeden z mojich najlepších albumov. Je skutočne prepracovaný, veľmi citlivý a veľmi krásne sa tam spája interpretácia hudby s textami, takže je to krásny a vyzretý album. Ale nemá to nič spoločné s pandemickou pauzou. Ja som sa na to chystal už predtým, zúročiť vnemy, ktoré som dovtedy mal a iba počas pandémie som nahrával. Plynulo to plánovane a aj to vydanie bolo, svojim spôsobom plánované. Takže som sa zapasoval do doby, takže si myslím, že ten efekt bol veľmi príjemný a krásny...

Obal albumu ako takého je jeho neoddeliteľnou súčasťou. A pri tomto albume Srdce bez Anjela je skvostom aj ten samotný obal. Je zaujímavé, že práve k autorke Yuko Shimizu sa dostali preklady textov Vašich skladieb cez Vašich kolegov. Počula už pani Shimizu tento nový album?
Pavol Hammel: Tak ona najprv počula o mne, že vôbec existujem. A sama mi navrhla, či by sa mi páčilo, či by som mal niečo proti tomu, keby ten obal pripravila. Táto pani je ináč svetový pojem. Bol som samozrejme nadšený, tým skôr, že posledné tri-štyri obaly albumov som robil na veľký formát vinylovej platne a tým pádom ten efekt toho obalu je dvojnásobne zvýraznený. Tešil som sa na to a keď mi to poslala bol som nadšený. Skladby si vypočula cez Youtube, pretože ona povedala, že už nemá ani prehrávač CD ani gramofón (smiech). Tak to dostala len v takejto podobe. Ale myslím, že to bolo úžasné.

Vo vydavateľstve Opus Vám vychádza už niekoľký album vo vinylových re-edíciách. Tentokrát to je výberový album z roku 1982. Zachytáva obdobie rokov 1966 až 1975. Iste máte radosť, že o Vaše albumy je stále záujem, o čom svedčia aj tieto úspešné re-edície...
Pavol Hammel: Určite, je to veľmi príjemné, najmä keď to funguje. Ale samozrejme každý vie, že dnes sú už tieto nosiče prakticky na vyhynutie. Sú iba fajnšmekri, zberatelia, fanúšikovia, ktorí si to kupujú. Ale potom mi niekto povie, keď som v aute reklamoval to, že tam nemám CD prehrávač, že ,,pán Hammel, ale veď je 21. storočie“, ale čo to s tým má?! Ja keď idem na cestu, tak si nechcem prehadzovať hudbu na kľúč alebo telefón. Ja chcem nosič. Ale teším sa, že vyjde aj tento výberový album aj z veľmi vzácneho obdobia konca 60-tych rokov.

Tak vinyl sám o sebe teraz zažíva návrat späť...
Pavol Hammel: Áno, vinyl albumu Srdce bez Anjela je dokonca biely...

Keď sme pri vinylových re-edíciách, tak o mesiac vychádzajú Labutie Piesne. Tie sú v pôvodnom vinylovom vydaní veľkou raritou. Ako si spomínate na tento album?
Pavol Hammel: Album Labutie Piesne je veľmi, nechcem povedať, že zanedbaný album, ale málokto o ňom vie. Ale tú nevedomosť ešte prekonáva ďalší album Všetko je Inak, lebo ten sme vydali v 1989-tom a samozrejme, v tých revolučných časoch si to nikto nemohol všimnúť, že my sme s Mariánom Vargom tento album vydali. Labutie Piesne potom vyšli v roku 1993 dokonca na troch nosičoch. Na kazete, CD a stále aj na vinyle. Na tento album veľmi rád spomínam, lebo sú tam krásne veci. Radim Hladík tam mal zasa svoje nezastupiteľné miesto. Veľmi sa teším, že to vyjde v re-edícii.

Celkom nedávno ubehli už tri roky od náhleho odchodu Fedora Freša. O pár týždňov to zasa budú už štyri roky od odchodu Mariána Vargu. Iste si na svojich kolegov, ktorí Vás sprevádzali priam celoživotne, spomínate v tom najlepšom. Aká je naopak taká najúsmevnejšia príhoda, keď si na nich teraz zaspomínate?
Pavol Hammel: Tak ja veľmi rád tieto úsmevné príhody nemám, pretože to sú priateľské a pracovné kontakty a tie úsmevy vychádzajú z tých každodenných stretnutí. Neviem tak rozprávať ,,tak toto bola sranda, keď mi Marián toto povedal...“. Čiže celý ten život s nimi, či už to bol Fedor Frešo alebo Marián Varga, bol jeden kolobeh aj trápenia aj tvorivej činnosti, ale aj úsmevov. Ale nič konkrétne by som z toho vypichnúť nevedel. 

Pán Hammel, Vy ste boli tým hlasom, ktorý sprevádzal väčšinu môjho uplynulého obdobia – a veľmi rád by som Vám za to poďakoval. Čo naopak pomáhalo počas tohto uplynulého obdobia Vám?
Pavol Hammel: Už som to spomínal v úvode, všetci sme tým postihnutí a nehovorím, že my alebo umelci sú najviac, práveže tie priority sú inde. V medicíne u lekárov, sestier, či v iných odvetviach, kde sú ľudia odkázaní len na ten príjem, ktorý skutočne dostávali každý mesiac. Samozrejme, kultúra je neodmysliteľná časť nášho života. Kultúra ako taká. Ako nadstavba. Takisto aj školstvo. Lenže pandémia je pandémia, ale musíme sa zariadiť, aby ten život bol plnohodnotný aj naďalej. Nehovorím však, že sa to vráti do starých koľají, pretože staré koľaje už nebudú. Budú iba nejaké nové, ktoré budú mať nejaké mantinely a budeme opatrnejší. Neviem však ako to bude, neviem ani odhadnúť tú dobu, ten čas, koľko to bude ešte trvať... V tomto období som plánovane pracoval na albume Srdce bez Anjela, maľoval som a mal som jednu krásnu výstavu, aj sa niečo predalo. Napríklad teraz, od prvého júla v našom kultúrnom stredisku vo Viedni je ďalšia výstava a tá bude až do konca augusta, mám tam 28 obrazov. Vždy to spájam aj s koncertom a je to úžasné, takže svoju parketu som si našiel aj mimo kontaktu so živým publikom.

Pán Hammel, naposledy sme sa stretli v januári 2020 na koncerte venovanom Fedorovi Frešovi. Vtedy by mi ani nenapadlo, že to bude posledný koncert na tak dlhú dobu. Ale som rád, že sme sa takto stretli, o čosi výnimočnejšie. Aké sú Vaše koncertné plány po tomto spoločnom turné?
Pavol Hammel: Práveže sa to s koncertmi tak roztrhlo, až mi to príde také čudné. Týchto koncertov je stále čoraz viac, lebo je to zaujímavý projekt a ľudia majú o to záujem. Toto je taká veľmi príjemná kombinácia. Zároveň však bude séria niekoľkých koncertov, ktoré sa budú volať Hammel na hrade. Teším sa na túto sezónu, na toto leto. Uvidíme dokedy to vydrží. Dnes je však niečo plánovať skutočne iluzórne a je to veľmi ťažké. Viete, je jednoduché povedať „veď už môžete hrať“. Ale to nie je len tak. Tieto koncerty sa pripravovali štyri mesiace bez toho, aby sa vedelo, či vôbec budú.

Na záver sa opýtam – v roku 1983 ste vydali skladbu „Dnes už viem...“, čo viete dnes a vtedy ste ešte nevedeli?
Pavol Hammel: Ono je to tak, že dnes už viem... Ale na rozdiel od piesne, kde hovorím a tvrdím, že dnes už viem, čo s tým, tak dnes neviem čo s tým. Čiže dnes viem... ale neviem čo s tým.

Pán Hammel, ďakujem Vám za rozhovor.
Pavol Hammel: Toto bolo úžasné, veľmi milé, že sme si takto pred koncertom sadli a zaspomínali. Ďakujem aj ja.

PH koláž. (Foto: Samuel Ivančák)
PH koláž. (Foto: Samuel Ivančák)