To, že začiatky skupiny Pink Floyd siahajú až do polovice 60-tych rokov nie je nič prekvapujúce ani pre tých menej znalých. Všetci jej, dnes žijúci členovia dávno prekročili prah 75-tich rokov. Jednému z nich však nič nebráni, aby brázdil Európu krížom-krážom so svojim vlastným hudobným zoskupením. Hoci by mohol tento 78 ročný pán sedieť pri krbe a čítať knihu alebo pravidelne prevetrávať motory svojich pretekárskych veteránov v zbierke, vydal sa už na svoje druhé sólové turné. Dámy a páni, pán Nick Mason! Sympatický, usmiaty pán v rokoch, sediaci za mohutnou bicou zostavou v bielej košeli, ktorý si užíva každú minútu strávenú na pódiu so svojimi mladšími kolegami.
Práve s nimi – menovite to sú gitaristi Lee Harris, Gary Kemp (aj spev), basgitarista a spevák Guy Pratt a hráč na klávesové nástroje Dom Beken – začal pred piatimi rokmi realizovať svoju vlastnú predstavu o návrate svojej pôvodnej kapely Pink Floyd na koncertné pódiá. Je pozoruhodné, že táto zbožná predstava nie je živená len v mysliach a srdciach najvernejších fanúšikov tejto kultovej a jednej z najlepších hudobných formácií štyroch, resp. piatich géniov. Bolo to aj prianie Nicka Masona, ktorý, našťastie, tieto roky čakania nahradil aktívnym hudobníckym životom. Jediná škoda je, že to neurobil už skôr. Ako sám poznamenal počas pražského koncertu, „je toto zoskupenie skutočnou skupinou ako za starých čias, keď sa bez akýchkoľvek konkurzov zišli dobrí priatelia a hrajú hudbu, ktorú milujú.“ Túto výnimočnú synergiu, spojenie a zároveň oživený hudobný odkaz Pink Floyd predstavili a potvrdili už na svojom prvom turné, ktoré sa konalo v roku 2019, ktoré postavilo zo stoličiek všetkých verných fanúšikov. Vtedajším miestom konania bola legendárna pražská Lucerna, kde to doslova vrelo. Ešte v novembri toho istého roku bol ohlásený návrat naplánovaný na máj 2020. To, čo nasledovalo, každý z nás dôverne pozná. Na vytlačenej vstupenke som si pre vlastnú istotu dva razy prepisoval dátum konania. Nakoniec sa ním stala nedeľa, 12. jún tohto roka.
The Echoes tour 2022
V anglickom preklade echoes - ozveny, je názov 23 minútovej kompozície, ktorú nájdete na pôvodnom albume Meddle z roku 1971. Vo svete hudobnej vedy a kritiky je táto kompozícia považovaná za vstup tejto geniálnej štvorice do novej tvorivej etapy, ktorá je tak charakteristickou pre slávne 70-te roky na poli progresívneho rocku s ich ešte slávnejšou štvoricou albumov vyvrcholenou veľdielom The Wall (1979). Nie náhodou však aktuálne turné skupiny Nick Mason´s Saucerful of Secrets nesie tento názov. Práve táto kompozícia sa stala zlatým klincom programu a jeho vrcholom. Avšak nepredbiehajme...
Fórum Karlín, kde sa koncert konal, je absolútne ideálnym koncertným priestorom pre podobný formát hudobnej produkcie. Skupina si so sebou priniesla kryštálovo čistý zvuk, dokonalé vizuálne efekty tvorené v reálnom čase – liatím farby na projektorom snímanú sklenenú misku, ktorá na pozadí pódia tvorila dych berúce ilustrácie hodnoverne dopĺňajúce psychedéliu konca 60-tych rokov a predovšetkým spomínané hudobné nasadenie. Začínalo sa prakticky na sekundu presne a o dvadsiatej hodine sa sála ponorila do tmy. Tú rozvibroval basový riff skladby One of These Days, ktorý otriasal základmi celej budovy. Za svišťania vetra na pozadí skladby sa na pódium vynorila celá skupina. Od prvého momentu mi bolo jasné, že to elektrizujúce napätie nekonečného čakania na koncert je konečne preč a po troch rokoch je tu opäť ten životný sviatok a udalosť, ktorá pre mňa charakterizuje celé najbližšie obdobie. Masívnymi údermi o malý bubon (v angl. snare drum) imitujúcimi búchanie na dvere, som sa napojil na tento vzácny prúd hudby a od polovice skladby sa rozbehla divoká hudobná smršť vyhnaná do divokej extázy dravým gitarovým sólom Lee Harrisa.
Týmto aktom sa otvorila jedinečná a nádherná hudobno-zvuková galéria skladieb, ktoré pri zatvorených očiach poslucháča prenášajú o 50 a viac rokov späť, keď štyria mladí géniova pod názvom Pink Floyd nekompromisne razili vlastnú predstavu o hudbe, zvuku a odkaze, ktorý doň zakódovali. Stačí spomenúť len niekoľko zo skladieb, ktoré odzneli: Arnold Layne, Lucifer Sam, Astronomy Domino, Fearless, Obscured by Clouds, The Nile Song (a ďalšie). Keďže sa repertoár skupiny orientuje na prvých sedem albumov vydaných do roku 1972, je možné vidieť a počuť značný kvalitatívny ale aj tvorivý posun, akým skupina za prvých pár rokov existencia prešla. Obecenstvo bolo svedkom krátkych až detsky naivných trojminútoviek éry Syda Barretta ako Bike alebo See Emily Play až po vyše 10 minútové rozvinuté psychedelické kompozície Set the Controls for the Heart of the Sun, Atom Heart Mother alebo A Saucerful of Secrets. Takýto, priam dych berúci hudobný vývoj, je dnes už nepredstaviteľný a toľko hudobnej pestrosti pokope sa len tak nevidí a hlavne nepočuje len tak hocikde...
Neodmysliteľnou časťou každého z týchto koncertov sú spomienky na zakladajúcich, dnes už nežijúcich členov skupiny Pink Floyd. Sú nimi zakladatelia skupiny. Jedným z nich je ikona psychedélie Syd Barrett (1946 – 2006). Práve tomu zoskupenie Nicka Masona venovalo skladbu Vegetable Man, ktorá pôvodne nebola ani dokončená a Pink Floyd ju nikdy naživo nehrali. Život ďalšieho člena, hráča na klávesové nástroja Richarda Wrighta (1943 – 2008), bol oslávený nádhernou autorskou skladbou Remember a Day, ktorú uviedol Guy Pratt, ktorého deťom bol geniálny Richard Wright starým otcom.
Koncert bol rozdelený na dva veľké bloky medzi ktorými bola krátka pauza. Tá výnimočným spôsobom zafungovala na aspoň čiastočné utrasenie emócií a energie, ktorá mnou, v prvom rade hneď pod pódiom, úvodnú hodinu intenzívne pôsobila. Po celý čas koncertu som sledoval najmä bubenícke majstrovstvo Nicka Masona, ktorého cit pre hru, načasovanie a geniálne sofistikovanú jednoduchosť mojim ušiam spomedzi bubeníkov lahodí azda najviac. Pomedzi svoju hru však intenzívne, pohľadmi a gestami komunikoval so svojimi kolegami, usmieval sa a užíval si každý moment koncertu. Inokedy zasa sústredene, s vážnou tvárou hráča pokru dôkladne držal rytmus celého večera. Nie nadarmo na koncertných plagátoch nájdete charakterizujúcu vetu „The hearbeat of Pink Floyd“ (vo voľnom preklade: srdcový tlkot, rytmus Pink Floyd). Pomyselnou čerešničkou na torte hudobne ladenej estetiky verných znalcov skupiny bol aj úchvatný dizajn novej bicej súpravy Nicka Masona, ktorý je verný tomu z prvej polovice 70-tych rokov, rovnako zdobiaci jeho vtedajšiu súpravu. Pochádza od japonského autora Katsushika Hokusa z grafickej série „36 pohľadov na Fuji“, ktorá okrem spomínanej bicej súpravy dala tvár aj celému dizajnu aktuálneho turné, a to dokonca aj so samotnou horou Fuji svietiacou na pozadí koncertného pódia vo vybraných pasážach koncertu.
Absolútne verný hudobný a zvukový výkon všetkých hráčov potvrdila najmä spomínaná kompozícia Echoes. Bol to pomyselný vrchol večera, v ktorej zažiarilo najmä duo Dom Beken – Gary Kemp, ktorí uprostred skladby vedú svoj intenzívny inštrumentálny, Hammond organovo-gitarový dialóg, ktorý bol priam na nerozoznanie od toho, ktorý geniálnym spôsobom medzi sebou pôvodne viedli David Gilmour a Richard Wright na nahrávke či na koncertoch. Fórum Karlín bolo naplnené vrúcnym a nadšeným publikom, ktorého ovácie museli v istých častiach krotiť aj samotní účinkujúci. Preto bol tento večer obohatený aj o viaceré skladbové prídavky, ako odmena za radostne strávený večer na oboch koncoch koncertnej sály. Na pódiu, aj v hľadisku. Konečný súčet skladieb bol dvadsaťjeden a trvanie koncertu dosiahlo vyše dvoch hodín. (A teraz si pripomeňte vek Nicka Masona.)
To, čo počas koncertu spomenul gitarista a spevák Gary Kemp, je azda najlepšou definíciou toho, čo v sebe skupina Pink Floyd má: „Viete, keď som bol malý chlapec, práve pred 50-timi rokmi a počúval som túto hudbu, myslel som si, že počujem najlepšiu hudbu, aká bola dovtedy vytvorená. Avšak teraz, po 50-tich rokoch, môžem s určitosťou povedať, že je to jednoznačne najlepšia hudba, aká bola kedy vytvorená! A jeden z jej autorov, je muž, ktorý sedí za bicími. Dámy a páni, pán Nick Mason!“
O láske k hudbe Pink Floyd...
Ako som spomínal vo viacerých článkoch, koncerty bez stretnutia s hudobníkmi pre mňa nie je už dávno úplným zážitkom. Predstavy o blízkom stretnutí s bubeníkom, zakladateľom jednej z najlepších skupín, aké kedy ľudstvo uzrelo, ale najmä jednej z mojich najväčších hudobných lások – Pink Floyd, na mňa mali priam extatické pôsobenie. Nemalo by zmysel rozpisovať celý príbeh môjho komplikovaného (a pritom tak jednoduchého) stretnutia sa so skupinou, no moja dlhoročná, detsky čistá investícia lásky, životnej energie, pozornosti, času a peňazí do mojej milovanej hudby sa, našťastie, pravidelne vracia. V tomto prípade sa mi vrátila v podobe „byť v správny čas, na správnom mieste“. Bolo mi dopriate stráviť aspoň malú chvíľku v prítomnosti pána Nicka Masona, ktorý mi láskavo podpísal obal ikonického albumu The Dark Side of the Moon aj s venovaním. Do roztváracieho obalu živého albumu Live at the Roundhouse sa mi zasa ochotne podpísali všetci ostatní členovia.
Keby mi niekto, pred rokmi, keď som si do svojej pomaly sa rozrastajúcej zbierky vinylových platní vkladal prvé albumy Pink Floyd, povedal, že raz budem mať od jedného z členov autogram aj s venovaním, neuverím mu. No možno nie tak úplne. Tá nádej a sen tu bol vždy. 12. júna tohto roka sa splnil. Takže – snívajte ďalej! Sny sa totiž plnia...
