Osemdesiate roky priniesli do hudby celkom nové prvky a pomyselnú víťaznú žánrovú štafetu si prebrali celkom iné štýly. Jedno však bolo isté - progresívny rock, už v tých časoch považovaný za žáner dinosaurov ešte stále doznieval a jeho typickí predstavitelia ako Pink Floyd, Yes alebo Genesis umne prechádzali k jednoduchším štruktúram. Stále tu však zostávala časť pôvodného publika a tiež celkom novej generácie, ktorá najväčší rozkvet prog rocku nemala šancu zažiť.
Hľadanie
Skrátka, piedestál výpravných suít, teatrálnosti a dlhých opusov bol natoľko veľký, že sa k nemu prihlásilo hneď niekoľko kapiel, ktoré spolu vytvorili žáner s označením neo progresívny rock. Jednou z nich bola aj pätica z Aylesbury - Marillion. Skupina vznikla v priebehu roka 1979 a jej začiatky sa ničím nelíšia od stoviek podobných príbehov. Boli to kamaráti s vášňou hrať. Spájali ich jasné hudobné preferencie a vzory, v ktorých sa vzhliadali. Pre Marillion jednoznačne platili dve mená – už vtedy svetoznámi Genesis a výrazní predstavitelia žánru Camel. Tieto jasné inšpirácie pretavili do svojho zvuku, štýlu hrania aj pódiovej prezentácie. Po dvoch rokoch amatérskeho pôsobenia sa ku kapele na inzerát pridáva to, čo kapele po celý čas chýbalo – výrazný frontman. Derek William Dick známy pod prezývkou Fish sa do čela kapely postavil nielen ako charakteristický spevák s ešte výraznejším zjavom (s výškou vyše dvoch metrov), ale tiež ako jedinečný textár.
Spoločne s ním sa kapela začala venovať aj vlastnej tvorbe. Ich prvými pokusmi boli opäť piesne s jasnými inšpiračnými zdrojmi. Charakteristickou sa pre túto etapu Marillion stala skoro dvadsaťminútová skladba Grendel, výpravný opus v štýle Supper´s Ready, známej kompozície Genesis zo začiatku sedemdesiatych rokov. Lepšie povedané, bola to rovno kópia, ale skupina už tu prejavila svoj výrazný hráčsky talent. Žiadne prvotiny sa v porovnaní s neskoršou tvorbou skupín nedajú len tak ľahko považovať za extra vydarené, predsa len tu Marillion dokázal, že nie sú iba revivalom. Fishove texty boli od začiatku skôr esenciami románov a príbehov ako pesničkovými textami. A zažiarila aj kapela - svoje inštrumentálne schopnosti tu prejavil gitarista Steve Rothery so skvelým a už vtedy vyzretým feelingom čerpajúcim z mien ako David Gilmour, Steve Hackett či Andrew Latimer. Hráč na klávesové nástroje Mark Kelly od začiatku dával Marillion jeden zo základov ich soundu a basgitarista Pete Trewavas s bubeníkom Mickom Pointerom tvorili skvelú rytmickú sekciu.
Svoj poslucháčsky aj fanúšikovský ohlas si Marillion získali pomerne rýchlo. Síce čerpali z overených tradícií prog rocku, predsa len vedeli, že hudobný vývoj okolo nich napreduje a od sedemnásťminútových opusov prešli ku kratším formám piesní. Nepestovali v nich žiadne krkolomné tempá ani jazz rockové výpady, vsadili na pevnejšiu štruktúru a do mnohých piesní vložili aj kus popového charakteru. Po živom vystúpení v programe rádia BBC Friday Rock Show ich takmer okamžite oslovilo vydavateľstvo EMI a podpísalo s nimi zmluvu. Po prvom EP albume sa kapela v apríli 1983 dočkala svojho veľkého debutu Script for a Jester´s Tear, ktorý na prvý pohľad zaujal už svojim obalom. Ten pochádzal z dielne talentovaného výtvarníka Marka Wilkinsona, ktorý sa podieľal aj na ďalších obaloch albumov kapely, v ktorých vytvoril celkom jedinečný svet príbehov. Fish tu svoje alter ego menom Jester, smutného klauna žijúceho na pokraji chudoby vložil do všetkých piesní naprieč albumom. Navyše, so skladbami He Knows You Know a Garden Party sa dokonca prebojovali do hitparád. Kapela tu začala zažívať prvú vlnu úspechu a popri tom aj budovala svoju silnú a oddanú fanúšikovskú základňu, z ktorej čerpá dodnes.
Nový sound a aj isté mladícke vytriezvenie prejavili na svojom druhom albume Fugazi (1984), kde dokázali vytvoriť dokonca aj trojminútovú pieseň Punch and Judy, z ktorej sa stal v zásade ich prvý veľký hit. Veľkým osviežením a prínosom sa pre kapelu stal príchod bubeníka Iana Mosleyho, dodnes nedoceneného inštrumentalistu, ktorý dodal kapele celkom nový náboj energie. Skupina od začiatku tvorila kolektívne a Fugazi dokazuje, že synergia medzi členmi sa výrazne zlepšila. Opäť o čosi viac vystúpili z tieňa označenia „tých, ktorí hrajú a vyzerajú ako Genesis“ najmä vydrenými piesňami ako Incubus, Emerald Lies alebo Assassing. No ten skutočný prelom však kapelu ešte len čakal. Svoj posun, inštrumentálne schopnosti aj atmosféru vtedajších koncertov verne zachytáva aj živý album Real to Reel, ktorý vyšiel krátko po albume Fugazi v novembri 1984.
Nachádzanie
Marillion boli posilnení svojim úspechom a hýrili nápadmi. Dôkazom toho je, že už koncom roka 1984 hrali na turné vyše polhodinovú suitu novej hudby. Bol to základ ich tretieho albumu Misplaced Childhood postavený na Fishovom koncepte príbehu čerpajúceho z tráum pochádzajúcich z detstva, nešťastných lások ale aj istej nádeje, ktorou album vrcholí. Marillion nedokázali zaprieť svoje korene, žiaden iný žáner nie je koncepčnými albumami tak charakteristický ako práve progresívny rock. Prísť však s takouto myšlienkou v polovici osemdesiatych rokov bolo skutočne odvážne. Samotná myšlienka koncepčných albumov bola už aj čiastočne prežitá, no Misplaced Childhood pre kapelu priniesol prvé zlaté platne a zaznamenal neuveriteľný komerčný úspech. To, čo sa niektorým prog rockovým kapelám nepodarilo za celú kariéru, Marillion dosiahli za tri roky.
Popri všetkom, čo Misplaced Childhood charakterizuje a jednoznačne radí medzi najväčšie prog rockové lahôdky, je to v zásade vynikajúci popový album, z ktorého sa kapele podarilo dostať do hitparád hneď s tromi piesňami – Kayleigh, Lavender a Heart of Lothian sa stali skutočnými hitmi. Album je v zásade jednou súvislou piesňou, jednotlivé skladby na seba priamo nadväzujú, no zároveň vedia fungovať aj samostatne. Skvostným spôsobom sa Marillion podarilo skĺbiť silnú štruktúru dobrých piesní s inštrumentálnymi a rozvinutejšími plochami, ktoré okolo nich vystavali. Nebolo to však iba nafúknuté prázdno ani žiadne sólistické exhibície. Marillion sa podarilo príbeh aj spád albumu vystavať bravúrnym spôsobom a na ploche štyridsiatich piatich minút rozpovedať príbeh, ktorý by sa v tom čase vošiel aj na formát dvojalbumu. Navyše, Kayleigh skupinu preslávila aj iným spôsobom. Hoci sa jedná o jeden z mnohých love songov so ženským menom, s máloktorou sa spája toľko príbehov žien, ktoré svoj príbeh zverejnili a prezradili, že svoje meno získali práve vďaka tejto piesni.
Kapela sa na jeho nahrávanie na niekoľko týždňov presťahovala do známych Hansa Studios v západnom Berlíne, kde napokon vznikol aj jedinečný videoklip Kayleigh zachytávajúci mesto rozdelené múrom. Svoj sound posunuli opäť ďalej, očistili ho o posledné pozostatky tradícií sedemdesiatych rokov a prebrali si za svoj aj veľmi charakteristický zvuk štadiónového rocku, ktorý v tom čase vládol. Marillion tu definitívne našli svoju tvár aj výraz. S úspechom tretieho albumu dokázali vypredávať štadióny a zo skupiny sa stal jeden z mnohých mimoriadne komerčne úspešných hudobných príbehov dekády.
Labutia pieseň
Tento úspech Misplaced Childhood však priniesol do kapely aj svoju odvrátenú tvár. Vzťahy hudobníkov začali byť problematické a medzi frontmanom Fishom a zbytkom kapely sa začala prehlbovať priepasť. Paradoxne, práve to dopomohlo tejto pätici k vytvoreniu štvrtého albumu, ktorý sa stal labuťou piesňou prvej etapy príbehu kapely. Hoci Misplaced Childhood rozhodne žiadnou radostnou náladou nežiari a ide v zásade o dosť temný koncept, album Clutching at Straws je touto ponurou náladou priam nasiaknutý. Marillion už vo veľko výpravnom štýle konceptu predošlého albumu nepokračovali a navyše si s ním splnili aj svoje popové ambície. Namiesto extrovertnej výpovede sa kapela utiahla do seba.
Hoci ho nespája žiaden priamy koncept, piesne predsa len na seba nadväzujú aspoň tematicky. Fish tu opäť prejavil svoj textársky talent v plnej miere, keď svoju výpoveď vložil do úst svojho alter ega menom Torch - spisovateľa s nenaplnenými ambíciami, vyšťaveného životom, s rozpadnutou rodinou a sklonom k alkoholizmu. Ako priznáva sám Fish, nebolo to ďaleko od reality, ktorá sa pre neho stala z časti veľkou dezilúziou. Komerčný úspech kapely síce naplnil vrecká, uspokojil chuť po sláve a popularite, no priniesol so sebou aj vyčerpanie podporené všadeprítomným alkoholom a drogami, ktoré v popovom svete osemdesiatych rokov obišli len málokoho. Keď sa k tomu pridali nekončiace šnúry koncertov, nadišla v jeho živote veľká kríza.
Napriek tomu, že kapela začala album tvoriť takmer z ničoho, podarilo som im tu vytvoriť jeden z najsilnejších albumov kapely aj celého žánru. Úvodná trojica piesní Hotel Hobbies, Warm Wet Circles a That Time of the Night sú toho dokonalým príkladom. Sila Marillion tkvela vo veľkej schopnosti prepojiť atmosféru, silnú štruktúru piesní s ešte silnejším príbehom, ktorý postavili na silné základy svojich inštrumentálnych výkonov. Marillion album podporili masívnym turné, ktoré však už bolo podľa slov členov kapely utrpením a veľmi zvláštnou skúsenosťou. Skupina sa medzi sebou skoro vôbec nebavila a pribúdajúcim časom sa vzťahy ešte zhoršovali. Zlomový moment nastal v polovici roka 1988, keď napriek pokračujúcej kríze začala skupina pracovať na novom albume. Situáciu však už nebolo možné zvrátiť.
Koniec jednej éry
Zvrátiť to nedokázal ani mimoriadny komerčný úspech albumu, ktorý bol takmer totožný ako pri hitovom Misplaced Childhood. Fish kapelu opustil v júli 1988. Každý odchod frontmana je pre kapelu veľkou skúškou, či to takpovediac prežije a následky sa dostavia vždy - aj keď touto skúškou kapela prejde. Marillion mali šťastie na výraznú osobnosť mladého speváka a hudobníka Steve Hogartha, ktorý je členom kapely dodnes – ktorá, mimochodom funguje v nezmenenej zostave 35 rokov. Už v septembri 1989 stihli Marillion vydať veľmi vydarený a príznačne nazvaný album Seasons End. Jedna etapa sa pre kapelu skončila a nová začala. Ale to je už predsa len trochu iný príbeh, hoci s tým istým menom. Marillion žije ďalej a dnes patrí ku klasickým menám progresívnej hudby s dvadsiatkou štúdiových albumov. Spevák a textár Fish sa vydal na sólovú dráhu, na ktorej vydal jedenásť žánrovo pestrých albumov stojacich na jeho výraznom textárskom kumšte. Na svete je už aj ten posledný – Weltschmerz z roku 2020, s ktorým definitívne uzatvoril svoju hudobnú dráhu. Aktuálne sa tiež chystá na svoje posledné turné, v rámci ktorého sa v októbri zastaví aj v blízkej Viedni.
Článok vyšiel v 35. čísle časopisu .týždeň v tomto roku.
Podporujte kvalitnú a nezávislú žurnalistiku aj naďalej.
