Medzi hradbami s Pavlom Hammelom

Medzi hradbami s Pavlom Hammelom
Pavol Hammel na Spišskom hrade. (Foto: Samuel Ivančák)
Písmo: A- | A+

Už vyše 55 rokov ho zdobia fúzy, okuliare, gitara a najmä výborná hudba.

Pavol Hammel je ako dobré víno. Rokmi a životom zreje a je stále lepší a lepší. Žiada sa mi však dodať, že tým dobrým vínom bol už dávno. Koniec koncov, stačí si pustiť akýkoľvek album z jeho bohatého katalógu. Niečo vyše mesiaca od nášho síce nie prvého stretnutia, zato však prvého stretnutia, kedy som sa odvážil vyspovedať môjho obľúbeného hudobníka sme sa na tom istom mieste, na Spišskom hrade stretli znova. Tentokrát o čosi príjemnejšie, pokojnejšie. Hovorím však o sebe. Pavla Hammela som obidva razy zastihol v jeho prirodzenej, príjemnej nálade a ochotného odpovedať na moje otázky. Koncertný večer tentokrát patril iba jeho skladbám. Včerajší večer bol jedným zo série akustických koncertov s názvom ,,Hammel na hrade". Do naplneného malého nádvoria Spišského hradu, pár minút po siedmej sa ozvali prvé tóny klavíra, gitary úvodnej skladby Stretnutie s Tichom.

Vybral som sa v noci na stretnutie s tichom.
Pomaličky mizlo mesto za taxíkom.
Cesta bola mokrá, pole tmavo spalo.
Vystúpil som z auta, ticho tam už stálo.
V ošarpaných šatách podjesennej noci.
Chodil som s ním sklonený a bosý. /Kamil Peteraj

Pán Hammel, stretávame sa tu vskutku symbolicky – v predvečer 53. výročia vojenskej okupácie z roku 1968. Máte z týchto dní nejakú živú spomienku, ktorá vo Vás z týchto zlomových dní zostala?

Mám úplne živú spomienku, mal som vtedy ešte len 19 rokov a v tom čase sme už aj nahrávali. Jedna z nich je, že sme sa to dozvedeli ešte v noci a s mojim priateľom Borisom Filanom sme vybehli do ulíc. Išli sme najprv okolo univerzity Komenského, a potom smerom dole popri hlavnej pošte a tam sa už začalo strieľať. Húfne sme začali utekať a schovali sme sa do foajé kina Slovan. To som zažil prvý krát v živote, že vojaci začali strieľať po ľuďoch, ktorí sú na námestí.
Druhá spomienka je tiež nepríjemná, pretože sme vtedy mali aparatúru, hoci či sa to dnes dá vôbec nazvať aparatúrou, ale bola pre nás veľmi vzácna, v rozhlase na Leninovom námestí. V tom čase sme tam nahrávali. Prvé, čo bolo obsadené boli médiá a najmä rozhlas. Vojak so samopalom nás tam nechcel pustiť, hoci sme mu vysvetľovali, že tam máme aparatúru. Dostali sme sa tam až po týždni, samozrejme, nič nebolo dotknuté, ale na polovicu sme sa s ňou aj rozlúčili, pretože keď na Vás niekto mieri so samopalom, asi nie je vhodné pýtať si aparatúru (smiech). Potom to už išlo samé, keďže som bol vtedy študentom práva na univerzite Komenského, tak sme sa ako študenti schádzali v aule a spoločne túto situáciu riešili.

Niektorí poslucháči našli formy protestu v textoch skladieb z albumu Zvoňte, Zvonky, avšak skutočný protest a reakcia je obsiahnutá na albume Pokoj Vám. Boris Filan a Kamil Peteraj tam napísali skutočne silné texty...

Áno, je to pravda. Na Zvonkoch to bolo možno také skryté, ale na albume Pokoj Vám, to už bolo okaté. Preto to radšej nevyšlo, vo vydavateľstve Panton to neodporučili, odhovorili ma od toho, aby som kvôli tomu nemusel emigrovať. Ale bol to fakt, že jednu stranu albumu vymyslel Boris Filan a druhú Kamil Peteraj a pre ilustráciu čitateľov, pred každou pesničkou hrala hudba, bol čítaný text, z ktorého vyplynula samotná pieseň. Z toho sa neskôr zachovalo veľmi málo, zostala však pieseň Šesť Starcov a to bolo celkom konkrétne, keďže nás obsadilo šesť armád Varšavského paktu. To bol ozajstný protest.

Tento album vyšiel až po 30-tich rokoch od jeho nahratia. Ako je možné, že sa ho podarilo po takom dlhom čase opäť nájsť a vydať?

Niečo sa našlo v rozhlasovom archíve, ale bolo to bez úvodných slov pred každou piesňou. Nahrávali sme to vo vládnej budove, koncertnej sieni Slovenského rozhlasu, z časti teda niečo zostalo. Najviac sa však o to pričinil spisovateľ Peter Pišťanek, ktorý pátral vo vydavateľstve Panton v Prahe a aj v rozhlase a najmä sa pričinil o to, aby sa to dalo do stavu, ktorý to umožnil vydať.

Šesť starcov kráča mestom
Každý nesie dar
Prvý mu nesie v očiach smiech
Druhý dá mestu jarný deň
Tretí mu povie, čo je sen
Štvrtý mu podá v rukách lásku
Piaty už rozdal mužom silu
Šiesty dal navždy krásu ženám
Šesť starcov kráča mestom
Každý nesie dar
S úsmevom na perách /Boris Filan

Pavol Hammel na Spišskom hrade. (Foto: Samuel Ivančák)
Pavol Hammel na Spišskom hrade. (Foto: Samuel Ivančák) 

Uvažoval som, v čom spočíva táto magická skvostnosť Pavla Hammela ako takého. Je stelesnením vyše 55 ročnej hudobnej a 72 ročnej životnej skúsenosti, ktorá je pretavená do desiatok vyrovnaných skladieb. Typický Hammelovský pesničkársky kumšt nemusel nikdy nič dokazovať, na nič netlačí, je skrátka tam, celkom prirodzený a vyrovnaný, ako jeho autor. Mám veľmi rád pojem rodinné striebro. Pavol Hammel ním bezpochyby je. V našom rozhovore sme pokračovali ďalej. Skladby sa vinuli augustovým podvečerom jedna za druhou a deň pomaličky zhasínal.

Medzičasom, 18. júla sme sa dozvedeli smutnú správu o odchode Milana Lasicu. Napísal Vám skutočne nádherné texty. Hoci sú iba tri, sú však o to vzácnejšie. Na konci 60-tych rokov sa nimi stali Zaklínač HadovPostavím Múr, po 40-tich rokoch text Dva Životy, ktorý Vám napísal takpovediac na telo. Aké puto Vás spájalo?

Ten text spravil úplne pre mňa. Puto nás spájalo obrovské s Milanom aj s Julom, keďže sme boli prvá skupina, ktorá s nimi hrala. Bol to asi 67-mi rok a ich program Večery pre Dvoch, kedy sme hrávali vždy 2-3 skladby pomedzi ich vstupy. Jazdievali sme jedným Roburom (nákl. dodávka, pozn. aut.) a pamätám sa, že naše prvé spoločné vystúpenie bolo v Hybe (smiech) a potom všelikde inde. Bolo to teda také umelecké ale aj iné, príjemné priateľstvo. V neskorších Bumerangoch som účinkoval takisto, natáčalo sa to dokonca ešte v synagóge, keďže televízia ešte nemala svoju budovu ani štúdio. Viem, že tam odzneli skladby Tak plačSpievam si pieseň. Režíroval to Janko Roháč, bolo to veľmi krásne.

Stojan a na ňom noty, papier a zopár slov.
Vždy žil som dva životy, ten jeden s gitarou.
Ten druhý, ten druhý s tebou a fádny nebol.

Nebol vždy jednosmerný môj život s gitarou.
No bol som jej vždy verný, vždy láskal som sa s ňou.
A s tebou tiež a s tebou tiež, s tebou tiež, veď vieš... / Milan Lasica

Pavol Hammel na Spišskom hrade. (Foto: Samuel Ivančák)
Pavol Hammel na Spišskom hrade. (Foto: Samuel Ivančák) 

Prastaré múry hradieb Spišského hradu sa spoločne s oblohou napĺňajúceho sa leta ponárali do čoraz tmavších a tmavších farieb. Mali to však múdro rozdelené, keďže hradby zostávali vždy v odtieni o trocha svetlejšom oproti oblohe. Koncertu a hudbe vytvárali špecifickú kulisu, ktorú nenahradí len tak hocičo. Albumy Zvoňte, Zvonky, Zelená Pošta, Na Druhom Programe Sna, Všetko je Inak či Labutie Piesne sú hudobným zlatým fondom, na ktorých rovnocenne svietia mená Pavol Hammel a Marián Varga. Malým nádvorím Spišského hradu sa ozývajú Zvonky, Balada o Smutnom Jánovi, Smutná Ranná Električka či Po Písmenku. Posledné dve menované sú zhudobnenými básňami Miroslava Válka.

Pán Hammel, ako vyzeral spôsob skladania a Vašej spolupráce s Mariánom Vargom? Vyvíjal sa tento proces postupom času?

Vznikalo to vždy pri klavíri, pri gitare. Nebolo v podstate čo vyvíjať. Postupom času som už vedel odhadnúť Mariánov rukopis, kam sa to bude uberať, akým smerom to pôjde. Pamätám sa, keď sme sa rozišli ako Prúdy a Marián založil Collegium Musicum, tak pri nahrávaní albumu Konvergencie, kedy si nevedeli dať rady so spevom, nakoniec Marián poslal po mňa manažéra, či neprídem skladbu naspievať. Samozrejme som súhlasil, keďže sme sa vôbec nerozišli v zlom, nemal som s tým problém a hneď som do toho zapadol, aj keď som to vopred vôbec nepočul.

Tento rok je aj 30. výročím úmrtia básnika a ministra kultúry Miroslava Válka. Dodnes je veľmi rozporuplnou osobnosťou našej kultúry. Skladby s jeho básňami sa stali takpovediac kultovými. Ako si po tých rokoch na Miroslava Válka spomínate?

Rozporuplným aj navždy bude. Mne sa Válkova poézia vždy mimoriadne páčila. Do kontaktu som s ním však prichádzal málo. Ale Marián Varga mal u neho istý čas vždy otvorené dvere. Mohol za ním prísť vždy o siedmej ráno, mal ho rád, keďže to tam spolu aj „vyfajčievali“. On sa aj pričinil, ako minister kultúry o kúpu Hammond organu pre Mariána Vargu. Zohnal na to peniaze a Slovkoncert to zariadil. Neviem si predstaviť, že dnes by minister kultúry kúpil mladému hudobníkovi, o ktorom sa hovorí, že pije a berie drogy, hudobný nástroj, ktorý v tom čase ani v Československu nebol.

Plakal by som, ale nemám za čím,
myslel by som, nemám na koho.
Po písmenku si tú pieseň značím,
opíja ma ako alkohol.

Po písmenku, po písmenku ďalšie,
ani toľkých v abecede niet,
koľko zrád a podlosti a falše,
nepozeraj, nedívaj sa späť. /Miroslav Válek

Pavol Hammel na Spišskom hrade. (Foto: Samuel Ivančák)
Pavol Hammel na Spišskom hrade. (Foto: Samuel Ivančák) 

Pavol Hammel bol vždy spevákom poézie. Ako mi prezradil v našom rozhovore: ,,Mám však živote takú šťastnú, vzácnu náhodu a priateľstvo, že mne ako interpretovi vyhovovali tieto životné výpovede mojich priateľov, ktoré som zhudobnil a keď tá kombinácia hudby, textu a interpretácia spolu súvisí, tak výsledok sa musí dostaviť. Ukázalo sa to najmä na mojom poslednom albume Srdce bez Anjela." Večer sa ponoril do svojho dňa. Odznievajú posledné skladby koncertu, bohatý potlesk je vždy prestávkou medzi nimi. Mimoriadne sa mi páčilo, ako Pavol Hammel minule odpovedal na moju otázku inšpirovanú textom skladby Dnes už viem...

Pán Hammel, v skladbe „Keď pavúk svoje siete dotká“... spievate o tom, že keď pavúk svoje siete dotká, vždy sa trochu zadívate naspäť. Dívate sa v živote naspäť?

Kedysi áno, ale teraz už nie. Minulosť ma už nezaujíma. Teraz riešim najmä prítomnosť a trocha budúcnosť.

Boris Filan Vám v texte Kreditka Srdca napísal: „To všetko zistím, až keď to stratím...“ Zistili ste, stalo sa Vám v živote, že ste prišli na hodnotu niečoho, až keď ste to stratili?

Je to krásna pesnička, ale v živote to až tak nie je... Neviem, či je dôležité v živote niečo stratiť a nájsť to. Neviem na to povedať niečo jednoznačné, múdre alebo vtipné...

Koľko kôl ešte zvládnem v ringu chľastu.
Dokedy sa mi polámané veci zrastú.
Koľko ma čaká ciest a koľko tratí.
To všetko zistím až keď to stratím...

Dokedy mi na potulky bude stačiť šťava.
Až kam môže od brehu človek plávať.
S tým, že dokáže sa ešte vrátiť.
To všetko zistím až keď to stratím... /Boris Filan

Skladby, hudba a slová odznievali do postupujúceho letného večera. Všetkými skladbami naberal na sile pocit krásy, ktorý akoby mňa ale aj tie hradby usadil do svojich základov, z ktorých vyrastáme. Čas ich trvania sa však naplnil a malé nádvorie Spišského hradu sa ozývalo ruchom odchádzajúceho publika. Pavol Hammel ochotne podpisuje obaly platní a cédečiek a popri tom sa spolu lúčime. Nádherný, živý zážitok zostáva. O čosi živší ho prináša aj každá skladba, ktorá v tento večer zaznela.

Skryť Zatvoriť reklamu