Neúnavný Peter Lipa (rozhovor)

Jeho hudobné nasadenie je dych berúce. V piatok, 28. januára sa v Banskej Bystrici opäť postavil na koncertné pódium.

Neúnavný Peter Lipa (rozhovor)
Peter Lipa v plnom nasadení (Foto: Simona Kubičinová, úprava: Samuel Ivančák)
Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Na hudobnej scéne sa pohybuje bezmála 50 rokov. Ak si skúsime položiť otázku, čo je synonymom našej domácej jazzovej a bluesovej hudby, nepochybne sa ako prvý zjaví Peter Lipa. Jeho hudobné nasadenie, vzhľadom na úctyhodný vek 78 rokov je priam dych berúce. Tak, ako na konci výborného koncertného večera poznamenal usporiadateľ a majiteľ výborného miesta Hogo Fogo Jazz & Art Club v Banskej Bystrici, takúto životnú formu môžeme Petrovi Lipovi, pravdaže, v tom najlepšom, len závidieť. Ten, cez búrlivé ovácie vrúcneho publika s vtipom jemu podobným poznamenal, že ,,mi tlieskate za to, že som taký starý." Vek je však nepochybne dôležitý a významný. Je to nespochybniteľný a nenahraditeľný súčet skúseností nie len na poli hudby, ale aj v živote. Premieta sa do výkonu, do diela, do hudby. A napríklad taký blues, celoživotná láska Petra Lipu, vychádzal vždy zo zúročenia životných skúseností. S Petrom Lipom si však ešte chvíľu pred koncertom vymieňame otázky a odpovede, v ktorých sa môžem opäť preniesť v čase a nachvíľu zažiť časy, kedy moja srdcu najbližšia hudba a jej autori ešte len začínali...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pán Lipa, Vaša koncertná neúnavnosť je skutočne obdivuhodná. Aj teraz, celkom nedávno po otvorení kultúry, ak to tak môžeme nazvať, ste hneď vyrazili na koncerty. Ako sa Vás tieto opatrenia pri koncertoch dotýkajú?

Teraz práve začíname a doteraz sme hrali veľmi málo. Keď sme hrali na jeseň, v septembri minulého roka, už to bolo tak, že bolo veľmi málo divákov. Už sa ma to skutočne dotýkalo. Robil som koncerty s projektom Večerný hosť s básňami Milana Rúfusa a hrali sme v Novom Meste nad Váhom, kde prišlo jedenásť ľudí. Bola to už však situácia, kedy sa ľudia báli chodiť. Bolo to v polovici septembra, už sa to nedalo, takže to bolo veľmi nepríjemné. Takže teraz skúšame, uvidíme a dúfajme, že to bude dobré.

SkryťVypnúť reklamu

Napriek všetkým okolnostiam sa na pulty dostáva už niekoľká re-edícia Vašich albumov. Niektoré sa na vinyle objavujú po prvý raz. Ďalšie tituly sú v príprave a to hovorí o ich úspešnosti. Iste máte radosť, že je o Vašu hudbu stále záujem aj v takejto obnovenej podobe...

Áno, tak vinyl je zvláštny fenomén. Ja som zažil dobu vinylov, ich veľkú slávu, dokonca miliónové náklady, ale nie svoje (smiech), vtedy bol celý svet vinylový. Potom prišiel útlm, prišli CD nosiče a teraz sa tam znova vraciame. Dnes je to viac menej taká, povedal by som, fajnovejšia klientela. Sú to ľudia, ktorí špeciálne chcú mať vinyl a ktorým nejde len o hudbu a chcú mať navyše aj ten vinyl, ktorý považujú za nejaký vyšší stupeň počúvania hudby. Samozrejme, som veľmi rád, že vychádzajú. Firma Warner sa rozhodla, že to bude vydávať. Dohodol som sa s nimi. Ja som sa pokúšal o vydávanie vinylov sám, ale je to veľmi náročné, priam sizyfovská práca. Pri CD nosičoch sa to dá, ale pri vinyle to je problém. Verím, že si to kupujú ľudia a ako svätosť si to položia na tanier gramofónu a počúvajú. Priznám sa, že ja nie som veľký vinylista. Ja som človek, ktorého zaujíma viacej obsah ako forma. Čiže mňa zaujíma tá hudba samotná a nemusím to mať na vinyle a nemusím sedieť v rovnoramennom trojuholníku. Slúchadlá mi to napríklad všetko vynahradia.

SkryťVypnúť reklamu

Peter Lipa v plnom nasadení (Foto: Simona Kubičinová, úprava: Samuel Ivančák)
Peter Lipa v plnom nasadení (Foto: Simona Kubičinová, úprava: Samuel Ivančák) 

Keďže sa malý návrat na koncertné pódiá konal v piatok večer, Peter Lipa poznamenal, že tradične treba začať jazzovými štandardmi, ktoré v tento večerný čas znejú po celom svete. O slovenskú verziu skladby známeho štandardu On the Sunny Side of the Street sa postaral znamenitým spôsobom - koniec koncov tak, ako vždy, geniálny Milan Lasica. Jeho odchod ma hlboko zasiahol a smútok z tejto bolestnej udalosti spracovávam dodnes. Večerom znejú aj ďalšie výborné skladby ako Kúsoček páperia, Mám túžbu, Sťahovaví vtáci alebo Balada o štyroch koňoch. Keď som sa Petra Lipu opýtal na jeho dlhoročné priateľstvo a spoluprácu s Milanom Lasicom, na mojej aj jeho strane vládlo dojatie...

SkryťVypnúť reklamu

V júli minulého roku nás náhle opustil Milan Lasica. Bola a stále to je veľká strata pre nás všetkých. Pán Lipa, veľmi by ma zaujímalo, čo pre Vás pán Lasica osobne znamenal...

Bude mať narodeniny budúci týždeň, tretieho februára. Mal by 82 rokov... Pre mňa bol Milan Lasica dávno pred tým, než sme sa stretli a než sme sa spolu mohli rozprávať na jednej úrovni, dávno pred tým bol pre mňa Milan Lasica niečo, čo na nás svietilo zvysoka na nás všetkých v Československu a čo nám ukazovalo cestu kadiaľ ísť. Tak som ho aj vnímal od začiatku 60-tych rokov, keď som prišiel do Bratislavy. Vďaka tomu, že som bol s hudobníkmi v rôznych kapelách a hrali sme hudbu, ktorá bola Milanovi sympatická, sme sa skamarátili. Vtedy ten vzťah prešiel do inej polohy a už sme sa rozprávali o hudbe – celkom blízko, otvorene a dôverne, kto, čo má rád a to je vždy veľmi silná téma. Keď som potom neskôr, a to je 20 ročný rozdiel, v 80-tych rokoch začal nahrávať vlastné sólové albumy, tak vtedy som ho oslovil, či by mi nenapísal nejaké texty. To bol začiatok našej spolupráce, nášho iného vzťahu. A ten potom išiel ďalej. Stávalo sa aj to, že mi Milan dal v jeden deň aj 15 textov. Tak napríklad vznikol náš album Lipa spieva Lasicu a o pár rokov neskôr Návšteva po Rokoch. A priebežne stále nejaké piesne vznikali. Stretávali sme sa a delili sme si pocity, kto, čo počúva a čo sa komu páči. Treba povedať, že Milan nebol veľký novinkár. Nesledoval veľmi aktuálnu scénu, ako za mladých čias. Ja som mu však vždy dával tipy, čo považujem za dobré...

Pán Lipa, spomínali ste, že Vám po Milanovi Lasicovi ostal ešte jeden text skladby s názvom Čosi. Povedali ste, že si naň budeme musieť chvíľu počkať. Kedy to bude?

Už predtým, keď som na album Dobré Meno pripravoval skladbu Motýľ s Milanovým textom, tak vtedy som začal spolupracovať s mladším kolegom Martinom ,,Majlom" Štefánikom, kapelníkom skupiny Ľudové Mladistvá. Vznikla teda takáto viacej experimentálna záležitosť, ktorá sa mi veľmi páčila. Tak aj pri tejto skladbe Čosi som s ním spolupracoval. Čiže ja som vyrobil niekoľko verzií demonahrávok. Prvá verzia sa mu nepáčila, druhá už áno. Myslím, že je to vo finálnej fáze. Takisto k tvorbe prizval Jonatána Pastirčáka ako hudobného dizajnéra a ten by sa mal postarať o celkový zvuk a produkciu. Nepôjdeme s tým však von, kým nebude hotová aj obrazová podoba piesne. To znamená, že ešte pribudne videoklip. Pôvodne som to však plánoval na tieto najbližšie Milanove narodeniny, lenže medzičasom sa mi podarila iná pieseň Kdesi som čítal a chcem ju ešte nechať doznieť. A keď už sme pri tom, tak mám ešte jeden text, ktorý mi Milan dal asi pred šiestimi rokmi, veľmi dávno. Ja som si s ním vtedy nevedel poradiť. Tiež som ho však zveril Martinovi ,,Majlovi" Štefánikovi, takže ešte jedna pieseň určite bude.

Peter Lipa v plnom nasadení (Foto: Simona Kubičinová, úprava: Samuel Ivančák)
Peter Lipa v plnom nasadení (Foto: Simona Kubičinová, úprava: Samuel Ivančák) 

V spoločnom rozhovore sme pokračovali aj spomienkou na Mekyho Žbirku. Bratislava 60-tych rokov bolo miesto, ktoré v sebe nakumulovalo neskutočné množstvo hudobných talentov a fenoménov, ktoré tvoria pevné základy hudobnej scény a to ma neprestáva fascinovať.

Ako keby toho pre našu kultúru nebolo dosť, v novembri minulého roka nás ešte opustil aj Meky Žbirka. Bol to pre všetkých obrovský šok. Aké puto Vás spájalo s pánom Žbirkom?

Meky bol odomňa mladší, ale vlastne sme spolu začínali. Keďže som starší, začal som aj skôr hrať, lenže Meky začal tak zavčasu, mal snáď 16 rokov, keď sme sa s Modusom striedali v legendárnom V-éčku. My sme boli Blues Five a oni boli Modus. Tam som po prvý raz počul, že sa naživo dajú zahrať Bee Gees a Meky to robil veľmi dobre. Jednak, jeho znalosť angličtiny bola presvedčivá a veľmi dobrá a jednak jeho hlas bol taký, že tam strašne pasoval. My sme vtedy hrali blues, mali sme nejaký žánrový záber a tak sme sa tam striedali. Boli to roky 1967 až 1969. Vtedy sme sa s Mekym ocitli v jednej situácii. Asi v roku 1969 som sa po tomto hraní vo V-éčku zúčastnil jedného profesionálneho angažmá v orchestri Gustava Offermanna, ktorý mal zmluvy v zahraničí – v Nemecku, Rakúsku, Švajčiarsku a dokonca sme hrali aj v Alžírsku. Takto som hrával asi rok a pol. Keď som skončil a šiel domov, lebo ma to už nenapĺňalo, tak tam za mňa šiel práve Meky. Potom, keďže sme boli jeden stmelený kolektív, aj s Jankom Lehotským, keďže jeho názor na hudbu bol totožný, sme spoločne aj s Mekym zdieľali všetko nové, čo vtedy vznikalo. Spájala nás láska k Ray Charlesovi. Pamätám si na Mekyho skladbu Zažni. V tom čase som robil v rozhlase redaktora a písal som kritiku na vtedajšiu Bratislavskú lýru a vtedy som si všimol, že Zažni je veľmi dobrá pieseň. Označil som ju, že by to kľudne mohla byť Beatlsovka, že by sa nič nestalo... Vtedy začala skutočne veľká Mekyho kariéra a hral s ním napríklad aj bubeník Dušan Hájek, môj spolupracovník z dávnych čias. Takto sme žili v jednom kolotoči, až kým odišiel do Prahy. Ten kontakt sa potom trocha stratil, ale občas sme sa vídavali.

Peter Lipa napriek desivo vyzerajúcej autonehode v októbri minulého roka, pri ktorej pohľade mi tuhla krv v žilách zo životného nasadenia nepoľavil. Našťastie, stáli pri ňom všetci anjeli strážni a vyviazol z nej len s minimálnymi zraneniami. Deň na to už stál na pódiu a uvádzal ďalší ročník svojich Jazzákov v Bratislave.

Pán Lipa, nedávno, ako ste spomenuli, vyšla skladba Kdesi som čítal a popri všetkej hudobnej činnosti vediete aj pomerne zaujímavý podcast venovaný hudobníckym témam. Čo z týchto činností Vás azda najviac napĺňa?

Najviac sa teším, keď sa mi podarí nejaká dobrá pieseň a keď môžeme ísť zahrať na koncert pred živé publikum. Živé vystupovanie je ten najvyšší level. Tesne, ruka v ruke, to je skladateľská činnosť, skladanie nových piesní. A posúvať figúrky na tej veľkej šachovnici môjho života ďalej, to sú tie veci, ktoré ma bavia najviac. S tvorbou podcastov som začal, lebo som mal jednoducho voľnú kapacitu. Čo budem skrátka robiť? Hudba sa nehrala, tak som si vymyslel, že budú podcasty. Celkom ma to baví, lebo je to zaujímavé, akurát sa to sám, za jazdy, učím. Sú to témy a veci, ktoré súvisia s hudbou. A vždy ma poteší, keď sa niekto ozve, že to počúva, že mu to niečo dalo.

Pán Lipa, mimoriadne sa mi páči Vaša myšlienka toho, že sa snažíte hudbe splatiť dlh za to, čo Vám dala. Vrátiť jej vklad. Rád by som sa opýtal, či si myslíte, že sa Vám to aspoň z časti podarilo. Myslím si totiž, že áno... Ako sa na to pozeráte Vy?

Nerobím to nejak vedome. Nie je to činnosť, ktorú by som vedel označiť, popísať alebo vysvetliť. Sú to veci, ktoré tak jednoducho sú. Som takto zvyknutý, naučený... A sám som si to takto vymyslel. Študoval som cesty všetkých mojich hudobných vzorov, všetkých veľkých hudobníkov, ako idú životom a čo ako robia, robili a dospel som k tomu, že hrať naživo je a bolo pre všetkých písmo sväté. A ja to takisto robím ďalej. Snažím sa hudbu robiť tak, aby sa páčila mne, ale aby sa páčila aj poslucháčom. Celý život som obľuboval umelcov od Elvisa Presleyho, Louisa Armstronga po Ray Charlesa a všetci títo umelci boli mimoriadne úspešní. Čiže sa musím priznať, že sa snažím robiť hudbu, ktorá, samozrejme, spĺňa isté kvalitatívne kritériá ale zároveň je úspešná. Chcem, aby ma poslucháči počúvali. Nechcem byť schovaný kdesi v skúšobni. Rozhodne chcem vždy oslovovať publikum, zaujať. Popri tom chcem zachovať svoje ja, svoje predstavy o hudbe a aby to bolo podľa mojich kritérií a bolo to dobré. Keď sa mi podarí, že je to dobré a aj niekoho oslovím, tak môžem povedať, že sa stretli dve snahy do jednej a možno nastane aj synergický efekt.

Peter Lipa s kapelou v plnom nasadení. Stabilným členom je aj jeho syn Peter ml. (Foto: Simona Kubičinová, úprava: Samuel Ivančák)
Peter Lipa s kapelou v plnom nasadení. Stabilným členom je aj jeho syn Peter ml. (Foto: Simona Kubičinová, úprava: Samuel Ivančák) 

Celú kapelu s Petrom Lipom na čele sme mali z prvej rady ako na dlani. Po necelom pol roku, odkedy v mojich ušiach znela živá hudba naposledy, som sa miestami ocital ako v oblakoch. Hudobnícka a ľudská symbióza doslova na dosah ruky ma do seba vtiahla od prvých tónov piatkového koncertu. Bolo tomu tak po celý čas. S nádejou poznamenávam, že je to snáď predzvesťou tohto nového roka, ktorý bude konečne taký, aký má byť - s koncertami, so živou hudbou a s mimoriadne príjemnými stretnutiami na pódiách ale aj mimo nich. Pánovi Lipovi, samozrejme, želám len to najlepšie, predovšetkým zdravie a aby mu jeho jedinečné hudobné nasadenie vydržalo čo najdlhšie. Sedemnásť minút rozhovoru, ktoré sme spolu nahrali sú neoceniteľnou cifrou jedinečného zážitku s hudobníkom, ktorý tvorí mimoriadnu časť mojej hudobnej pevniny.

Vypočujte si najnovšiu skladbu Petra Lipu Kdesi som čítal. Spomínaný hudobný podcast nájdete pod názvom Muzikantské reči s Petrom Lipom na portáli Denníka SME.

Samuel Ivančák

Samuel Ivančák

Bloger 
  • Počet článkov:  53
  •  | 
  • Páči sa:  91x

22 ročný autor s celoživotnou láskou k hudbe a ambíciou stať sa súčasťou Slovenského rozhlasu. Blog je niekoľkoročným snažením autora o čo najlepšie sebavyjadrenie a prezentáciu jeho obľúbenej hudby a všetkého, čo s ňou súvisí, ale nielen to... Prispieva do hudobného časopisu Nový Populár. Zoznam autorových rubrík:  Z hudobného svetaZ archívov RTVSZo života

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

50 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

274 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
SkryťZatvoriť reklamu