Patrí medzi jediných troch hudobníkov, ktorí predali viac ako 100 miliónov albumov so skupinou a na sólovej dráhe. Štyri z nich, ktoré zadefinovali tvár popu osemdesiatych rokov, mu k tomu výrazne dopomohli.
„Keď som sa stal spevákom Genesis, môj život sa zmenil spôsobom, ktorý som si nevedel ani predstaviť. (...) Ale že by som ľutoval, čo sa stalo z kapely alebo čo to urobilo so mnou? To teda povedať nemôžem. Žiadna alternatíva nebola. Musel som sa tej roly chopiť,“ píše o zásadnej zmene v hudobnej kariére Phil Collins vo svojej autobiografii Not Dead Yet – Stále žijem. Ten zásadný moment nastal v roku 1975, keď jednu z najzásadnejších formácií progresívneho rocku Genesis opustil jej zakladateľ, spevák a frontman Peter Gabriel.
Spoza bicích pred mikrofón
Ako každú kapelu, aj Genesis to postavilo pred zásadný zlom, ktorý priamo určuje, či prežije. Gabriel bol jej tvárou. Húževnatosť a odhodlanie zostávajúcej štvorice však túto krízu prekonali už o rok nato so skvelým albumom A Trick of the Tail, keď sa sólového spevu zhostil bubeník Phil Collins. Mal skúsenosti, pretože Gabrielovi robil sprievodné vokály, no rola frontmana obnáša niečo celkom iné ako iba spev. Čas však ukázal, že vo Philovi Collinsovi toho bolo oveľa, oveľa viac. A pritom by si celkom vystačil so svojím bravúrnym bubeníckym umením. Collins sa za mikrofónom udomácňoval postupne. Od samého začiatku mu však bolo jasné, že sa nechce stať iba náhradníkom Petra Gabriela, s ktorým ich spájala podobná farba hlasu. Dovtedajšiu gabrielovskú teatrálnosť tak vystriedala collinsovská civilnosť a sympatická hravosť.
„V hudbe Genesis nikdy neostávalo veľa priestoru. Ale ja som túžil voľne dýchať,“ hovorí o spoločnej tvorbe v skupine. Hlavnými autormi sa po Gabrielovom odchode stali gitarista Mike Rutherford a hráč na klávesových nástrojoch Tony Banks, ktorých do svojho odchodu v roku 1977 dopĺňal gitarista Steve Hackett. Autorsky sa mu v spoločnosti svojich kolegov presadzovalo ťažko, po čiastočných prienikoch na albumoch A Trick of the Tail (1976), Wind & Wuthering (1977) a ... And Then We Were Three (1978) sa Collins skutočne plnohodnotným spôsobom presadil až na albume Duke, s ktorým Genesis otvorili ôsmu dekádu. Nie je to náhoda, predchádzala mu totiž vyše ročná pauza, ktorú si kapela vyplnila sólovými projektmi – a v prípade Collinsa aj manželskou krízou, ktorá pomohla otvoriť dvere jeho kreativity.
In the Air Tonight
„Tá nesmelá pesnička je dnes už klasickou ukážkou toho, kde som sa nachádzal ako novopečený autor, ktorému ešte tieklo mlieko po klávesoch. O čomže je tá pieseň? Netuším, je to totálna improvizácia, snáď s výnimkou dvoch veršov,“ spomína na tvorbu svojho megahitu In the Air Tonight. Vznikol akoby náhodou, len tak mimochodom, keď si vo vyprázdnenom dome, kde donedávna žil so svojou manželkou aj deťmi, zriadil malé štúdio a nechal zo seba vychádzať prvé nápady na skladby. Rovnakým spôsobom vznikali texty, ktoré sa rodili z malých útržkov aktuálnych a rozvírených pocitov. Za vyše ročné obdobie napísal Collins priehrštie skladieb, ktoré napokon pristáli aj na albume Face Value. Kým však album vyšiel, Collins sa v štúdiu stretol so svojimi kolegami z Genesis, aby pripravili ďalší album pod hlavičkou skupiny. Kým Rutherford a Banks ponúkajú svoje nevyužité nápady zo sólových albumov, pred Collinsom stála dilema. „Úprimne povedané, nechcel som dávať do pľacu ani jednu z tých piesní, pretože som mal dosť jasnú predstavu, ako by mali znieť. Zároveň som si vôbec nebol istý, či budem nahrávať sólový album, takže nový album Genesis mohla byť prvá aj posledná príležitosť, ako dostať moje piesne medzi ľudí,“ spomína na tieto momenty vo svojej knihe.
Prišli osemdesiate roky a aj najväčší „progresívni dinosauri“, ako bývali kapely typu Genesis, Pink Floyd či Yes označované, prechádzali k jednoduchším štruktúram piesní. V tejto situácii významne pomohlo Collinsovo pesničkárstvo. Aj po rokoch však v radoch Genesis ostáva nevyriešená otázka, ako to bolo s piesňou In the Air Tonight. Vraj keby ju kolegovia poznali, určite by ho presvedčili, aby ju dal na „komerčnejší“ album Duke. Collins zasa tvrdí, že žiadnu skladbu pred nimi netajil.
Pravdou zostáva, že úspech jeho piesne Misunderstanding na albume Duke ho posmelil natoľko, že sa definitívne rozhodol svoj sólový album vydať. Stavil na autentickosť a priamočiarosť. Collins na albume Face Value odkrýva svoju veľkú lásku pre mnohé žánre od bluesu po funk, spevné melódie a nezabúda ani na svoje prog- a jazzrockové. Prizýva si Erica Claptona či dychovú sekciu funkovej legendy Earth, Wind and Fire. Collins sa tvorby chopil na tej najosobnejšej úrovni a obalom albumu sa stala jeho vlastná tvár, čím neplánovane vytvoril základ jeho vizuálnej značky. „Som pri strihaní aj príprave mastrov. Rukou píšem všetko, čo je potrebné napísať: zoznam skladieb, poďakovanie na obal, dokonca aj zákonom predpísané riadky na etikete vinylovej platne. S týmto cieľom som dokonca poprosil o prázdne kruhové samolepky, ktoré sa lepia uprostred elpéčka, a píšem stále dookola. Keď sa text nevojde, píšem znova. Keď ostáva miesta veľa, píšem znova. Som puntičkár, bola to predsa moja prvá sólová platňa a tiež by mohla byť posledná,“ opisuje zásadné chvíle vo svojej knihe.
Prekonať samého seba
Naštartovať svoju sólovú kariéru s megaúspešným debutom je zradné. Hneď za ďalším rohom totiž číha odvrátená strana takéhoto úspechu – veľké očakávanie. Face Value obsadil začiatkom roka 1981 vrcholy rebríčkov na obidvoch stranách Atlantiku, v Spojenom kráľovstve sa z neho predalo vyše 1,5 milióna a v USA vyše 5 miliónov kópií. Pred Collinsom stála neľahká úloha, ktorá mu naháňala strach. „Nemal som v pláne nahrávať druhý album. V podstate sa dá povedať, že Hello, I Must Be Going! pre mňa osobne nie je zásadný album, aj keď viem, že moji fanúšikovia tam našli svoje najobľúbenejšie skladby. Žiadne výrazné, konkrétne momenty z doby, keď som ho pripravoval alebo nahrával, v hlave proste nemám.“ Album celkom paradoxne zachránila až známa cover verzia You Can’t Hurry Love, originál ktorej naspievala Diana Ross s The Supremes. Collins sa v nej vyznal zo svojej veľkej lásky k soulu Motown Records a trojice známych autorov Holland–Dozier–Holland, na ktorej vyrastal.
Album si odniesol nezanedbateľné úspechy v prvých nomináciách v Brit Awards v kategórii britských umelcov a tiež nomináciu na cenu Grammy za najlepšieho rockového speváka s piesňou I Don’t Care Anymore. Význam druhého sólového albumu Hello, I Must Be Going! však zvyšuje aj fakt, že Collins ním získal dostatočný vlastný repertoár nato, aby mohol podniknúť prvé koncerty pod vlastným menom. „Do sólového vystupovania som sa pustil s plnou vervou. Nikdy som nebol prehnane nesmelý, ale až teraz sa zo mňa stáva skutočný šoumen, ktorý stojí v čele kapely a zaplní javisko. Nejako sa mi darí osloviť fanúšikov Genesis, ktorí si kúpili The Lamb Lies Down on Broadway, aj priaznivcov popmusic, ktorých zaujala You Can’t Hurry Love v podaní toho veselého chlapíka Phila Collinsa.“
Genesis je ojedinelým príkladom kapely, v ktorej dokázalo fungovať trio hudobníkov súčasne na skupinovej aj sólovej úrovni, ale pre oboch kolegov bola najdôležitejšia materská kapela. „Priali sme Philovi úspech. Ale nie takto fenomenálny,“ povedal otvorene Tony Banks. Úspech však Collinsa sprevádzal aj pod hlavičkou Genesis. Takmer súčasne s jeho sólovými nahrávkami vychádzali mimoriadne vydarené albumy Abacab (1981), Genesis (1983) a Invisible Touch (1986). A keďže v diári jedného z najvyťaženejších hudobníkov dekády zostávalo pár voľných dní, čas si krátil aj ako schopný producent v štúdiu. „Darí sa skupine aj mne osobne a veľa ľudí chce, aby som do nich obtrel aspoň niečo z kúziel, ktoré ovládam. Bol by som hlupák, keby som odmietal žiadosti od prvotriednych umelcov, od svojich priateľov alebo idolov. Eric Clapton, John Martyn, Anni-Frid z ABBA, Philip Bailey – všetci chceli, aby som produkoval ich albumy, prípadne, ako Robert Plant, mali záujem o (bubenícku, poz. red.) asistenciu v štúdiu.“
Viete, čo znamená Sussudio?
„Naprogramoval som si automatického kolegu a improvizujem náhodné slabiky. Z ničoho nič sa objaví rytmický popevok ‚Sussudio‘. Keby som dostal libru za každú otázku: ‚A čo to slovo vlastne znamená?‘, bol by som skutočný boháč. Nič lepšieho sa nedarilo vymyslieť, tak som nechal ‚Sussudio‘,“ spomína Phil Collins na vznik jedného zo svojich najväčších hitov. Pri tvorbe svojho tretieho albumu No Jacket Required (1985) mal pri tvorbe jasno: chcel sa dostať zo škatuľky autora piesní o láske a rozchodoch, do ktorej si ho verejnosť aj kritika vložila. Práve odbíjala polovica osemdesiatych rokov, všade zneli žiarivé zvuky syntetizátorov a elektrických bicích, ktoré Phil Collins celkom bez zábran vniesol do zvuku Genesis aj toho svojho. Chcel vytvoriť tanečný album alebo aspoň taký, na ktorom bude niekoľko rýchlejších piesní. Collins to naplnil do bodky a s No Jacket Required prekonal všetky dovtedajšie úspechy. Stal sa rovno druhým najpredávanejším albumom roku 1985. Predbehli ho iba Dire Straits s nahrávkou Brothers in Arms. Okrem spomínanej piesne Sussudio priniesol tretí album aj ďalšie výrazné hity: Don’t Lose My Number, I Don’t Wanna Know či hymnickú Take Me Home, v ktorej si s ním zaspievali Sting a Peter Gabriel.
Napriek prvotným Collinsovým zámerom urobiť tanečný album sa na No Jacket Required opäť našli aj pomalšie skladby Long, Long Way to Go, One More Night či Doesn’t Anybody Stay Together Anymore, ktoré sú priestorom na nádych. No a v tomto období nemôžeme zabudnúť ani na jeho hviezdnu účasť na benefičnom mega koncerte Live Aid, ktorý sa konal na dvoch koncoch Atlantiku. Phil Collins ako jediný stihol vystúpiť na oboch pódiách – v londýnskom Wembley aj vo Filadelfii.
Teraz trochu vážnejšie, ale nie príliš
„... But Seriously má svoj názov hneď z niekoľkých dôvodov. (...) Pozerám sa do svojho vnútra, na svoju rodinu a zároveň na svet okolo. Moje myšlienky sa zrkadlia v piesňach, ktoré skladám. Another Day in Paradise, That´s Just the Way It Is, Colours a Heat on the Street sú štyri spoločensky a politicky angažované veci o ľuďoch bez domova, apartheide, situácii v Severnom Írsku a nepokojoch v Londýne,“ hovorí o svojom štvrtom albume Phil Collins. Spomínaný pohľad do svojho vnútra sa však pretavil hneď do viacerých rovín – album ... But Seriously sa zaradil medzi najvyzretejšie Collinsove diela a svoju zrelosť dosiahol aj ako skladateľ. Vynikajú tu však aj ďalšie piesne: Hang in Long Enough, azda jedna z najlepších „collinsoviek“ Something Happend on the Way to Heaven a tiež kultová I Wish it Would Rain Down s opätovnou účasťou Erica Claptona.
Collins v súvislosti s albumom hovorí, že sám nie je nijaký aktivista, ale zopár jednoduchých slov na tieto témy môže pomôcť. Zároveň ním však odhaľuje aj filozofiu tvorby svojich piesní: najjednoduchší spôsob podania je presne ten správny. Nie náhodou sa pieseň Another Day In Paradise stáva posledným hitom osemdesiatych rokov na prvej priečke v Billboard Hot 100 a samotná nahrávka ... But Seriously bol prvým albumom v rebríčku Billboard, ktorý sa ocitol na jeho čele v nasledujúcej dekáde. V roku 1990 bol tiež druhým najpredávanejším albumom v USA, hneď za Rhythm Nation 1814 Janet Jackson. V Británii bol na prvom mieste celkom pätnásť týždňov, čím sa stal najpredávanejším albumom roku 1990.
Zadefinovať najdôležitejšiu dekádu hudby
„Viem len to, že nečakaným úväzkom na dve zmeny: sólový umelec a spevák v Genesis, som si naložil oveľa viac, ako som kedy plánoval. (...) Iba pár ľudí predtým a potom zažilo úspešnú sólovú kariéru súbežnú s vystupovaním v rozbehnutej kapele,“ konštatuje Phil Collins, ktorého nasadenie v osemdesiatych rokoch dodnes berie dych. Sám Collins za to zaplatil svoju daň, už ako zrelý muž sa cez popíjanie dostal do deštruktívnej závislosti od alkoholu, čo prekvapivo – a veľmi úprimne – prezrádza v spomínanej autobiografii. Phil Collins svojimi štyrmi sólovými albumami skutočne zadefinoval popový svet osemdesiatych rokov na tej najvyššej úrovni, ktorú môžeme smelo označiť za inteligentný pop. A ako sa zdá, ani zdravotné problémy, ktoré Phila Collinsa v posledných rokoch potrápili, mu nebránia v tvorbe. Nedávno obletela online svet správa o tom, že si vo svojom dome nechal vynoviť štúdio, aby mohol opäť nahrávať. Budeme sa tešiť.
Článok vyšiel v 41. čísle časopisu .týždeň v tomto roku.
Podporujte kvalitnú a nezávislú žurnalistiku aj naďalej.
