Pred vyše troma týždňami som, skoro ako za starých čias, ktoré som (ne)zažil, zašiel na poštu. Vystúpil som po dlhých schodoch, aby som sa do tých starých čias aj skutočne vrátil. Pošta na železničnej stanici v Poprade nároky na staré časy verne spĺňa. Stačí otvoriť a prejsť dvomi ťažkými dverami. Za celú dobu jej existencie sa tam zmenili azda len dámy sediace za okienkami poštových prepážok. Je to veľká a tichá hala s vysokým stropom, obložená zatuchnutými drevenými obkladmi, špinavo sivou dlažbou a jednu z jej veľkých stien tvoria okná čela budovy, na ktorom pošta je. Tie okná sú rokmi tak zájdené časom, že aj svetlo cez nich prechádzajúce v tej istej chvíli trochu starne.
Dámu za oknom som požiadal o dve obálky. Presunul som sa k zaprášenému pultu uprostred haly a z peňaženky vytiahol prichystaný papierik s adresou Fanklubu Mariky Gombitovej. Na výmenu som do obidvoch rohov obálok napísal dve adresy. Do obálky som k ďalšej obálke vložil aj papierik s pozdravom a poďakovaním. Obálku som zalepil, nechal opečiatkovať a zaplatil. Trochu som v tom momente čakal, že si tá dáma v modrom, pani poštárka sediaca za okienkom, všimne adresu doručenia a že by možno prehodila pár slov o tom, aké úžasné je, že tak mladý človek ako ja, má stále záujem o hviezdy populárnej hudby, ktoré ona počúvala ako mladá. Ale až teraz som si uvedomil, že obálok, balíkov a iných zásielok jej rukami aj očami prejde toľko, že azda ani obálka s adresou do Zeme menom láska by ju nezaskočila. Musím byť však spravodlivý voči obom nám. Ani mňa by to, po tých rokoch, nezaskočilo. Skrátka, obaja sme si zvykli.
Po dvoch týždňoch čakania som už začínal byť mierne netrpezlivý. V utorok, cestou z nákupu som dokonca otváral vchodové dvere pani poštárke s taškami plnými obálok. S nádejou som za ňou kráčal po schodoch ku poštovým schránkam vo vestibule a sledoval, či aj do tej mojej čosi nevhodí. No bezvýsledne. Nič do nej nevhodila. Dni predtým, ak som za dierkami dvierok schránky čosi uvidel a s natešením ju otvoril, čakali ma tam nikým nepozvané, nikým nevítané nevkusné letáky. V stredu som však schránku otvoril a bola tam konečne tá správna, očakávaná, pozvaná aj vítaná obálka.
Milujem autogramy a som ich vášnivým zberateľom. Mám ich mnoho. Sú to autogramy najmä na platniach, a tiež na cédečkách, fotkách, v knihách. V posledných rokoch som nazbieral aj dosť odvahy a od podpisujúcich si úctivo žiadam aj venovanie. Má to pre mňa nesmiernu cenu. Verím a viem, že v každom vlastnoručnom autograme je kus energie jeho autora. Viem a cítim, že táto energia ešte väčšmi dopĺňa energiu ukrytú a spracovanú na albume alebo uloženú v knihe. Prstami si prechádzam po tých originálnych ťahoch fixkou alebo perom a načerpávam odtiaľ inšpiráciu a silu. Do týchto dní mi v zbierke chýbal autogram Mariky Gombitovej. Dnes už nechýba. Keď som pri rozbaľovaní obálku držal v rukách, cítil som, že v nej nie je len sľubovaná jedna podpis karta. V obálke som našiel rovno dve, s vlastnoručnými podpismi Mariky a tri jej ďalšie fotografie.
Mám v živote jedno osudové cédečko. Je to výber skladieb z prvých desiatich vydaných albumov v sérii Legendárne albumy, ktoré Denník SME vydal v roku 2007. V obyčajnom kartónovom tenkom obale som ako sedemročný dostal do rúk výber skladieb od autorov, s ktorými sme si boli predurčení, aby sme sa stretli. Len som to vtedy ešte nevedel. To nenápadné cédečko ostalo v mojej blízkosti po zvyšok života. Najprv som však naň musel zabudnúť, aby som si po rokoch naň mohol spomenúť a spolu s ním aj na všetky mená, ktorých skladby na ňom sú: Prúdy, Dežo Ursiny, Lasica, Satinský & Filip... a aj Marika Gombitová.
Spev je najpriamejšia výpoveď človeka. Veď kto si rád nezaspieva? Sám pre seba. Len tajne, aby nebodaj niekto nepočul ten falošný nespev, no úprimný spev. Kým my, nespeváci, si spievame celkom bezstarostne, na tých ozajstných spevákoch a speváčkach však odjakživa leží ten najstrašnejší, náročný no zároveň najvzácnejší údel. Spev je brána do duše spevákov a oni nám podávajú dôležitú správu. Musíme jej uveriť a naopak oni nás musia o tej pravde presvedčiť. Niektorí speváci tú bránu pootvoria len kúsok a prešmyknúť sa pomedzi ňu dá niekedy skutočne zabrať a až za ňou zistíme holú skutočnosť. Pri Marike sa o nič také netreba pokúšať. Jej spevácka brána do duše je celkom otvorená a všetci sú tam vítaní. Je tam jedna krásna duša speváčky. Tá Marikina. Otvorená a pravdivá.
