O pripravovanom a v tom čase už dokončenom dokumentárnom filme o Petrovi Dvorskom som sa dopočul z rozhovoru s Ivetou Malachovskou, producentkou a režisérkou filmu, z popoludňajšej relácie Rádia Slovensko Hosť Nory Gubkovej, ktorú som asi dva-tri týždne dozadu počas jedného pracovného popoludnia počúval. Dovtedy nič netušiac, ma rozhovor o tomto filme absolútne nadchol. Jednak z dôvodu blízkosti k dokumentárnym filmom, ale aj zo spoznávania ďalšej osobnosti našej kultúry, ktorú, priznám sa, som poznal len málo. Keď v rámci relácie zaznela nahrávka úžasného a známeho speváckeho výkonu v skladbe Gejzu Dusíka Pieseň o rodnej zemi, bol som absolútne dojatý. Je nespochybniteľné, že na podobný typ a žáner hudby je potrebné dospieť a dozrieť, no v tomto prípade, a ako ma aj samotný film utvrdil, vstupuje tu toľká krása, že spomenuté kritériá značne prevyšuje a dajú sa uplatniť, ale len z časti. Krása, to je ten abstraktný pojem, pre každého inak uchopiteľný, no v zásade rovnaký a každému cítiacemu známy, tá vo mne rezonovala celým včerajším večerom, keď som z ôsmeho radu kinosály vnímal jeden silný osobný príbeh nášho svetoznámeho tenora.
Dokumentárny film je poňatý klasicky a zároveň vskutku inovatívne. Ako som sa dočítal v jednom z rozhovorov s režisérkou Ivetou Malachovskou, pre zachovanie objektívnosti a udržania si istého odstupu sa obklopila mladším pracovným tímom, ktorý nemal šancu zažiť Petra Dvorského v časoch jeho najväčšej slávy. Bolo to určite šťastné rozhodnutie. A to nielen pre spomenutý odstup či objektivitu, ale najmä pre konečný výsledok v podobe naozaj skvelo zvládnutom dokumentárnom filme. Je dynamický, nenudí a prevedie diváka naprieč celým životom Petra Dvorského bez straty čo len jednej sekundy pozornosti. Nenájdete v ňom príliš veľa postáv a aj tie, okrem hudobných kolegov, predstavujú jeho najbližší rodinný okruh. Prirodzene, ten najväčší priestor tu dostáva hlavný hrdina Peter Dvorský, ktorý spomína na celý svoj kariérny a mimoriadne úspešný život. Vracia sa na miesta svojho pôsobenia a nie náhodou väčšinu svojej výpovede podáva na doskách Slovenského národného divadla či v jeho šatni. Prichádza však napríklad aj do Viedenskej štátnej opery, kde pri spomienkach na jeho prvé vystúpenia vládne v jeho hlase hlboké dojatie. Túto dejovú líniu súčasných návratov a pohľadov späť dopĺňa bohatý audiovizuálny archív RTVS.
Názov tohto článku vychádza zo samotných slov Petra Dvorského, ktorý o svojich splnených snoch hovoril s úžasnou pokorou a vďačnosťou. Keď sa ako žiak a už vtedajší fanúšik a poslucháč opery dostal prvý raz v rámci žiackeho výletu na predstavenie opery Piotra Iľjiča Čajkovského Eugen Onegin, vysníval si sám seba v postave Lenského. Splnilo sa mu to. Ešte ako študent v tejto roli zaznamenal svoj prvý mimoriadny úspech. Sníval o pódiách. Sníval o Slovenskom národnom divadle. Sníval o tom byť sólistom. Všetko sa mu splnilo. Ešte pred koncom 70-tych rokov, kedy sa jeho úspešná kariéra začala, stál na viacerých svetových pódiách. Vo veľkom divadle v Moskve, vo viedenskej Štátnej opere, v milánskej La Scale, londýnskej Convent Garden či v opernom divadle vo Florencii. V priebehu krátkeho času sa stal rovnocenným kolegom tých najlepších svetových tenorov ako Plácido Domingo, José Carreras či Luciano Pavarotti.
Bolo skutočne úžasným zážitkom nechať na seba pôsobiť hudbu, v tomto prípade operu, ktorú vlastne vôbec nepoznám. Z kina som však odchádzal, akoby som lietal meter nad zemou. Výnimočnosť, sila a talent Petra Dvorského boli vždy ocenené búrlivými ováciami publika. Inak tomu nebolo ani po záverečnej scéne filmu, keď sa celou sálou kina ozval úprimný a vrúcny potlesk.
