Bolo to vo štvrtok, 21. júla, keď som sa popoludní doviezol taxíkom pred športovú halu. Čierne tričká, dlhé vlasy a upotené čelá v popoludňajšom, stále horiacom slnku postávajú pri označených vchodoch do haly. Obchádzajúc jeden z nich zbadám v jeho chlade vzduchu pomedzi sedadlá tribúny osvetlené pozadie pódia. Visí na ňom mocné, červené logo skupiny, ktorým je označená jedna z najmohutnejších zložiek pomyselnej fonotéky v mojej hudobnej duši. Do toho sa ozývajú pokyny technikov, skúšobné údery bicích nástrojov a gitary. To všetko sa deje decibelmi, ktoré som už veľmi dlho nepočul. Aspoň sprostredkovane som sa stal účastníkom zvukovej skúšky ikony britského heavy metalu Saxon, mojej dávnej, trochu zhrdzavenej lásky.
V tých bohatých rozliehajúcich sa tónoch nabrúsených gitár a hlasných bicích nástrojov sa vraciam na začiatok. O polovicu svojho života naspäť, keď si ma hudba celkom podmanila. Bol to spôsob nebývalého očarenia, priam fanatizmu, ktorý ma už nikdy neopustil. Je to, pravda, to zdravé opantanie niečím, čo človeka dokáže živiť aj bez toho, aby jedol a pil. Nedávno som dočítal najnovšiu knihu Borisa Filana. Spomínal v nej príbeh, ktorý opisoval zážitok jedného majáku pri rozbúrenom mori, ktorý okrem svetla vydával aj opakované zvuky, aby sa kapitáni lodí vedeli orientovať aj podľa neho. V blízkosti majáku, hlboko pod hladinou, už roky driemala obrovská príšera. Z latentného stavu bytia ju začali k životu prebúdzať noc čo noc sa opakujúce zvuky majáka. Pripomínali jej hlasy svojich stratených predkov. Až sa jednej noci dostala nad hladinu rozbúreného mora... Ten príbeh má ďalšie pokračovanie, ale pre ilustráciu mojich pocitov to pre tento moment stačí. Totiž keď som si k najbližšiemu vchodu do haly sadol a počúval ďalšie a ďalšie tóny zvukovej skúšky, spod mojej vnútornej, dovtedy pokojnej hladiny, sa táto spiaca metalová príšera začala prebúdzať. Tie dlhé dni prebúdzania sa z príbehu v mojom prípade nahradili len sekundy. Príšery už podľa svojho názvu zvyknú vzbudzovať strach či obavy. Tá moja je úplne neškodná. Len má od začiatku rada klasický britský heavy metal. (A okrem iného je to dobrý námet na text nejakej epickej metalovej skladby.)
Je to dosť nahlas?
Heavy metal je nie len hlasná hudba. Celý žáner je určený pre ľudí, ktorí len potrebujú svoju emóciu duše vyjadriť a počuť hlasnejšie. To isté platí aj pre jeho tvorcov. Musí to byť nahlas. Azda najvhodnejším spôsobom je cez legendárny čierny zosilňovač a reproduktor Marshall, ktorým si kapely obstavujú svoje pódiá už od absolútnych začiatkov. Kto sa metalu otvorí, ten ho odmení neobyčajnou silou, ktorá človeku podá pomocnú ruku a pozdvihne ho aj v tých najťažších chvíľach. V zásade to je rovnaké pesničkárstvo, ktoré všetci tak dobre poznáme. Štruktúra sa nemení. Sloha, refrén, sólo... Akurát všetko hlasnejšie, hlasnejšie a ešte raz, hlasnejšie. Každá hudba má svoj jazyk, výzor a štýl. Metal je fenomén a komunita, ktorej príslušnosť jednotlivých členov rozpoznáte podľa kapely na ich tričku, ktoré hrdo nosia. Iným som kedysi nebol ani ja. Z polodlhých vlasov a rovno ostrihanej ofiny som si ihneď po vstupe do hudby, ktorá ma opantala, nechal narásť dlhé vlasy. Prvé tričko obľúbenej skupiny bola oltárna sviatosť. A hoci mi bolo minimálne o dve čísla väčšie, vôbec to neprekážalo. Jeho „zbytky“ som si na radu kamaráta zastrčil do zadných vreciek riflí. Každý okolo hneď vedel, akú kapelu počúvam a bol som na to patrične hrdý. Sú to momenty, ktoré v živote nesú ten vzácny prívlastok - prvé...
Stretnutie v hudbe
Britská heavy metalová ikona Saxon je skupinou, ktorá sa mi stala osudnou. Nie len pre to, že sa stala prvou, ktorá mi ukázala, čo znamená bezhraničná láska a oddanosť hudbe, ale ukázala mi jej zákulisie. Sny sa totiž plnia. Niekedy až nečakane rýchlo. V októbri 2012 som si otvoril prvú žltú obálku s nalepenou britskou poštovou známkou. Zhoda okolností, osud, šťastie... Keďže na vyššie sily verím, toto hudobné stretnutie nazývam najmä ako osudové a hlavne šťastné. Hudobníci a ich fanúšikovia si neboli nikdy tak blízki, ako v súčasnosti. Hoci to tak nevyzerá, sociálne siete vedia byť aj príjemné a užitočné. V tej obálke som našiel s venovaním podpísané bubenícke paličky, list, tričko a zopár drobností od bubeníka Nigela Glocklera. Nedlho na to, v júni 2013 vstupujem do hudobného klubu v centre Brna, kde sa stávam priamym účastníkom zvukovej skúšky skupiny. Pred vchodom do sály sa ma pokúšal zastaviť zamestnanec prevádzky, no neúspešne. So suverenitou trinásťročného chalana som mu len odpovedal, „že som pozvaný.“ To nečakal. Nezmohol sa už na nič iné. Mojou priepustkou dovnútra bolo tričko s logom skupiny. Vchádzam do sály. V tom už však vidím niekoľko členov skupiny na pódiu a gitarista Paul Quinn ma jemným posunkom svojej ruky zdraví.
To, čo nasledovalo potom, je ako z najlepšieho sna, z ktorého som sa prebudil rovno do sna. Lenže ten už bol skutočný! Hovorí sa, že zvuková skúška je ďalší koncert. V ten deň som zažil dva koncerty. Ešte predtým je však moja prvá a na dlhý čas jediná vinylová platňa odrazu podpísaná. Neverím vlastným očiam. Dodnes to je jeden z najsilnejších zážitkov s hudbou. K tým sa v priebehu rokov pridali ďalšie. Už ako starí známi sa s kapelou po piatich rokoch stretávame skutočne štýlovo. Rovno medzi najmetalovejšími kulisami bývalých ostravských železiarní, kde spolu trávime celý čas v zákulisí. Koncert sledujem z prvého radu a opäť sa vraciam ku kapele. Bol to jedinečný zážitok nie len samotného koncertu, ale aj pred a po koncertného rituálu, zvláštnej prípravy a ešte viac jedinečnej katarzie po výbornom, energickom a silnom vystúpení na pódiu.
V zákulisí sú to milí páni v rokoch, ktorí sa radi podpíšu, odfotia a podebatujú. A ak by ste čakali, že na pódiu sú iní, nie je to tak. Akurát k tomu všetkému precízne a radi predvedú svoju tvorbu, ktorej začiatky siahajú tam, kde siaha odborne nazvaná Nová vlna britského heavy metalu, ktorej je táto kapela, v spoločnosti ďalších, ústrednou postavou. Na konte má 24 štúdiových albumov, tisícky odohratých koncertov a vyše 40 rokov strávených na scéne.
Nahlas a naživo
Koncert, to je oslava hudby. Je to to najviac, čo možno s hudbou zažiť. Je to absolútny vrchol výmeny energií medzi hudobníkmi na pódiu a fanúšikmi. Najmä, ak sa k hudbe pridáva špeciálny element, pre každú veľkú skupinu tak rozhodujúci a zapamätateľný. Či chceme, či nie, ku koncertu patrí aj to, čomu sa hovorí show. Je to neoddeliteľná súčasť komplexného zážitku z hudby, ktorá podporuje jej prežitie v absolútnej prítomnosti bytia. V prípade skupiny Saxon to je, prekvapivo, vcelku jednoduché. Ich show je len o nich samých a o energii, ktorú na pódiu vyprodukujú. A to absolútne stačí. Pódium vystavané Marshallmi, v strede mohutná bicia zostava a piati skvelí hudobníci. Dlhé roky ju tvorí charizmatický frontman Biff Byford, gitaristi Paul Quinn a Doug Scarratt a zohratá rytmická sekcia basgitaristu Nibbsa Cartera a bubeníka Nigela Glocklera.
Návrat ku koreňom
Ináč tomu nebolo ani počas štvrtkového koncertu v bratislavskej NTC aréne. Práve tu sa Saxon predstavili ako hosť svojej, takpovediac, bratskej kapely Judas Priest. Priznávam, moje staré lásky trochu zhrdzaveli. Veď bodaj by nie, keď sú zo železa! Svoj prvotný nápad ísť do prvej rady som prehodnotil. Stáť v prvej rade má svoje neopísateľné čaro. Stojí však za ním kopu úsilia, šťastia sa tam dostať a doslova si ho vystáť. Ako sa však ukázalo, byť opretý o zábradlie zvukárskeho stanovišťa má tiež svoje výhody. Aspoň v tomto prípade. Pripravilo mi totiž skutočne čarovný moment pohladenia odkiaľsi zhora. Tenisové ihrisko, ktoré sa v ten večer premenilo na nepoznanie, pokrýval sivý koberec. Ten, akoby len mne podával stratené gitarové brnkátko. Ihneď som ho zdvihol, no až vtedy som zistil, že patrí jednému z gitaristov skupiny Saxon, Dougovi Scarrattovi. Aj takéto momenty vie hudba pripraviť.
Nedá sa tu hovoriť o predjedle a hlavnom chode. Boli to rovnako veľké sústa ikonického britského heavy metalu, ktoré tvoria základné piliere hudby, ktorú stvorili. Kým kedysi boli pre mňa koncerty extázou, dnes sú čímsi, čo by som pomenoval ako priame napojenie sa na zdroj. Pripodobnil by som to k jednému z tých tučných káblov, ktoré boli hlboko zapojené do mohutného mixpultu zvukára pred ktorým som stál. Práve doň sa zlievala tá riava neskutočnej energie, ktorá sa pretvárala na trojciferné decibely, ktorým som sa tak rád poddal. Je to intenzívny pocit, že som tu doma, rozumieme si každé slovo a dôverne sa s hudbou poznáme. Klamal by som však, ak by som tvrdil, že v prvej polovici vystúpenia Saxon som si schuti nezakričal, nezaskákal a nepridal sa k výbuchu energie, ktorý sa v plnej koncertnej hale odohrával. Neskôr som sa už zameral na detaily, jedinečnosť skupiny a ich vystúpenia. Ináč to nebolo ani pri Judas Priest, ktorí túto metalovú slávnosť priviedli na samý vrchol večera.
Trojciferné decibely
Kedysi som patril jednej, resp. niekoľkým kapelám, dnes patrím hudbe. Neodvratný hudobný vývoj ma od britského heavy metalu odniesol pred siedmimi rokmi. Duch hudby toho mal pre mňa prichystaného, ako sa zdá, oveľa viac. Práve tam začalo ďalšie neodvratné putovanie nekonečným vesmírom, ktorý ponúka svoje, rovnako nekonečné zákutia. Každé z nich ku mne prehovára iným jazykom, ktorému sa pri jeho spoznávaní učím a snažím čo najlepšie porozumieť. Jazyk britského heavy metalu mi je stále známy, stále mu veľmi dobre rozumiem. No pred rokmi sme si všetko dôležité už povedali. Radi sa však, ako starí priatelia, stretneme a čosi si radi povieme. Len tak, nezáväzne, čo sa medzičasom u nás stalo. Vypočujem si nové albumy, prečítam novinky zo sveta skupiny, pozriem si záznamy z aktuálnych koncertov. Staré lásky síce hrdzavejú, no ostávajú. Ich pečať v duši a odkaz je vyrazený trojcifernými decibelmi a tie neprehluší len tak hocičo...
