„Nápaditý gitarista hľadá spojenie s vnímavými hudobníkmi, odhodlanými prekonať existujúce stagnujúce hudobné formy – Steve, 730 2445“, je znenie inzerátu z roku 1970, ktorý Steve Hackett zverejnil v hudobnom časopise Melody Maker. Mohli by sme povedať, že na dvadsaťročného mladíka je to celkom odvážna formulácia. Lenže to by nemohla byť reč o tomto jedinečnom hudobníkovi a gitaristovi, ktorý výrazným spôsobom ovplyvnil žáner svojim novátorstvom, štýlom hry a prístupom k tvorbe.
Základné kamene progresívneho rocku
Nedlho po zverejnení spomínaného inzerátu naň odpovedal Peter Gabriel, spevák a vedúci skupiny Genesis. Steve Hackett sa dostal medzi štvoricu mimoriadne talentovaných hudobníkov. Tony Banks, Mike Rutherford, Phil Collins a spomínaný Peter Gabriel už vtedy patrili medzi jedinečné hudobnícke zjavy, ktoré mali presnú predstavu o tom, čo chcú tvoriť. Profesionálny život Steve Hacketta sa začal prvými koncertami, ktoré sa odohrali na začiatku roku 1971 a nahratím tretieho albumu skupiny Nursery Crime. Ako však sám hovorí, s hraním hudby začal oveľa skôr: „Tvoriť a hrať hudbu som začal už v roku 1952, keď som bol malý chlapec. Skúšal som sa učiť hrať na ústnu harmoniku. Nikto si to nepamätá presne, ale mohol som mať tri-štyri roky. Pokúšal som sa hrať melódie, ktoré som okolo seba, najmä z rádia počul. Takže môžem smelo povedať, že môj život s hudbou začal ešte skôr, než na svet prišiel prvý rock´n´roll.“
Každý rok vo svete vtedajšieho rozkvitajúceho progresívneho rocku znamenal, dnes už nepredstaviteľné posuny v tomto jedinečnom žánri. Genesis si každým albumom získavali nezastupiteľné miesto. Bola to súhra mimoriadneho hudobného génia, ktorý sa v skupine zišiel. Bolo to vzájomné napĺňanie významov a obsahových vrstiev, ktoré táto pätica vo svojej tvorbe neochvejne vytvárala. Teatrálne šoumenstvo Petra Gabriela dopĺňalo jeho surrealistické textárske výpovede a tie zasa stáli na famóznej hudobnej súhre. Steve Hackett tomuto hudobnému happeningu vždy verne slúžil. Mnohých možno prekvapí, že do skupiny však prišiel ako absolútny samouk: „Nikdy som nemal učiteľa hry na gitaru. Čo však môžem povedať je, že každý gitarista, ktorého som kedy videl a počul – a dokázal vytvoriť a zahrať niečo zaujímavé – bol mojim učiteľom. Tu však musím spomenúť môjho otca, ktorý mi na gitare ukázal prvé akordy.“ Odvaha a novátorstvo jeho špecifickej hre nikdy nechýbalo. „A robím to dodnes. Počúvam a sledujem každého, kto tvorí niečo jedinečné.“, dodáva. Jeho gitarový sound už od prvých momentov dodal skupine Genesis jednu z charakteristických tvárí.
(Tento výnimočne kvalitný záznam zachytáva skupinu Genesis v ich rozkvete. S vtedy stále obmedzenými technickými možnosťami dokázali vytvoriť priam dych berúce výkony, ktoré častokrát prekonávali tie z nahrávok. Steve Hacketta tu môžete zachytiť v detailných záberoch počas jeho sústredenej hry.)
S prelomovými dielami Selling England by the Pound (1973), The Lamb Lies Down on the Broadway (1974) či jeho labuťou piesňou Wind and Wuthering (1977) sa skupina Genesis približovala čoraz väčšiemu publiku. Steve Hackett na nich vytvoril neopakovateľné momenty. Vypočujte si napríklad skladby ako Dancing With the Moonlit Knight, Fly on the Windshield alebo In That Quiet Earth. Svoj skladateľský kumšt, cit pre melódiu a invenciu prejavil vo svojom magnum opus gitarovom sóle v skladbe Firth of Fifth, ktoré ostane navždy v spoločnosti neopakovateľných gitarových symfónií popri Comfortably Numb, Stairway to Heaven alebo Bohemian Rhaspody.
(Pozrite a vypočujte si majstrovský výkon skupiny Genesis z roku 1977. Obrazový záznam je síce menej kvalitný, no verne dokumentuje čaro vtedajších koncertov, o ktorých my, o niekoľko desaťročí neskôr narodení, môžeme už len snívať. Skupina mala v tom čase už dvoch bubeníkov. Získali tak neopakovateľnú súčasť živých vystúpení. K Philovi Collinsovi sa v roku 1977 pridal Chester Thompson, s ktorým v spoločnej dvojhre vytvárali neopakovateľné a veľmi silné momenty, ktoré nenechali človeka chladného. Muzikantská súhra tu bola výnimočná. A práve uprostred tej vystúpil Steve Hackett so svojim majstrovským dielom a predviedol ho absolútne dokonale.)
Moju fanúšikovskú dušu som však pri našom spoločnom rozhovore nedokázal utíšiť a tak som sa Steve Hacketta opýtal aj na svoj mimoriadne obľúbený album Genesis A Trick of the Tail (1976): „Som veľmi rád, že sa ti tento album páči. Na toto obdobie si spomínam veľmi dobre. Práve som dokončil svoj prvý sólový album Voyage of the Acolyte a vrátil som sa do štúdia s Genesis. Bolo to však ako keby som mal podstúpiť dvojnásobný pôrod. Nedávno v tom čase sa mi okrem toho narodilo moje prvé dieťa.“, približuje vtedajšie neľahké obdobie. Peter Gabriel, dovtedajšia tvár a hlas skupiny odišiel. Narastajúci tlak a životné komplikácie ho vtedy doviedli k náročnému rozhodnutiu skupinu, ktorú založil opustiť. Za mikrofón sa napokon postavil Phil Collins a to bol začiatok ďalšej významnej hudobnej kapitoly. „S albumom A Trick of the Tail sme sa pokúšali nanovo založiť identitu skupiny. Znamenalo to pre mňa veľa, pretože úspech prvého albumu mi dodal veľké sebavedomie, ktoré som kolegom v skupine následne tiež rád dodal. Myslím si, že to zafungovalo veľmi dobre a výsledok hovorí sám za seba.“, spomína. „Okrem toho si však veľmi dobre pamätám na príchod basových pedálov Moog Taurus, ktoré pre kapelu znamenali ďalšiu slobodu pri živom hraní. Mike Rutherford tak dostal jedinečnú možnosť hrať basy aj gitaru naraz.“
Sólo pre Steve Hacketta
Pretlak talentov ale aj čiastočné vyradenie Steve Hacketta z tvorivého procesu v skupine ho primälo k rozhodnutiu vydať sa na sólovú dráhu. Sebavedomie pre toto odvážne rozhodnutie nabral už svojim prvým spomínaným albumom Voyage of the Acolyte (1975). S domovskou skupinou sa rozlúčil celkom nenápadne, pri mixovaní živého albumu Seconds Out (1977) po úspešnom turné. Zostávajúca trojica Genesis tak stratila v priebehu krátkeho času druhú výraznú tvár skupiny, no ako ukázala história, ťažko, no predsa to dokázali ustáť. Steve Hackett sa už o rok na to, v máji 1978 prihlásil druhým sólovým albumom Please Don´t Touch a pred koncom siedmej dekády stihol vydať aj tretí album Spectral Mornings. Spracoval na nich pretlak dovtedy nevyužitých hudobných nápadov
(Skladba Spectral Mornings je jedna z najlepších ukážok spojenia hráčskej citlivosti ale aj premysleného skladateľského prístupu Steve Hacketta.)
Hlavným motívom pre sólovú kariéru však bola sloboda pri tvorbe, ktorej sa azda nič iné nevyrovná. Sólovú dráhu však pred rokmi označil za veľký experiment, pri ktorom sa mu raz za desať rokov podaril veľký hit. Nastolenú kvalitatívnu úroveň nestratil ani v nasledujúcich rokoch a jeho rukopis, ako to pri kvalitných autoroch býva, ešte väčšmi dozrieva. Do dnešných dní vydal Steve Hackett dve desiatky štúdiových nahrávok. Zatiaľ ostatný album Surrender of Silence vyšiel v roku 2021. „Momentálne pracujem na novom albume a hneď ako sa vrátim z turné, plánujem ho dokončiť. Album je veľmi autobiografický a osobný. Na druhej strane ho však chcem pripraviť tak, aby bol prístupný poslucháčom a hudobne sa vrátim tam, kde som ako mladý začínal.“, prezradil Steve Hackett o svojich najbližších plánoch. V jeho bohatom katalógu si prídu na svoje milovníci progresívneho rocku v jeho inštrumentálnej aj piesňovej podobe. Svoje inšpirácie z klasickej hudby spracoval na šiestich takto ladených albumoch a jedinečnú atmosféru zachytáva vyše desiatka živých koncertných záznamov.
Hoci sólovo nikdy nevypredával štadióny, svoju bohatú fanúšikovskú základňu si udržal a tá ho verne sprevádza do dnešných dní. Novú generáciu fanúšikov však priťahuje takisto. Steve Hackett je hrdým nositeľom hudobného odkazu Genesis aj z tých najranejších dní. Pretože kým sa jeho bývalí kolegovia sústredili na svoje sólové kariéry a pri vystúpeniach pod značkou Genesis prezentovali neskoršiu tvorbu, Steve Hackett potešil milovníkov tejto hudby pravidelnými hudobnými návratmi do zvučných 70-tych rokov. Špeciálnou dramaturgiou svojich koncertov sa v uplynulých rokoch vrátil k jednotlivým albumom, ktoré s pôvodnou kapelou nahral. Nejedná sa však o žiaden bezduchý revival. Je to plnohodnotné vyznenie neopakovateľných hudobných diel, ktoré sa vyznačujú dokonalým živým spracovaním, ktoré sú kritikou aj obecenstvom vysoko oceňované. Gabrielovských a Collinsovských speváckych partov sa výborne zhosťuje jedinečný zjav, švédsky hudobník a spevák Nad Sylvan v spoločnosti tých najlepších inštrumentalistov.
(Nie je prekvapením, že okolo Steve Hacketta sa ako okolo múdreho staršinu kmeňa pravidelne schádzajú jeho mladší nasledovníci. Spevák a hudobník Nad Sylvan je celoživotný a vášnivý fanúšik Genesis, ktorému sa v zrelej dospelosti splnil teenagerský sen. A výnimkou nie je ani basgitarista Nick Beggs.)
Robiť chyby je dôležité
Stretnutia s hudobníkmi pre mňa znamenali vždy jedinečnú možnosť priblížiť sa ich pohľadom na to, čo nás všetkých, milovníkov hudby spája: „Význam samotnej hudby je pre mňa prakticky stále ten istý ako kedysi. Chcem byť unesený jej kúzlom a mágiou. Záleží mi však na tom mať možnosť prijímať inšpiráciu, no nie v zmysle, že hudbu priamo vytváram, ale že ju zažívam. Takisto chcem byť prekvapený, kam ma zavedú nápady, ktoré sú zrejme moje, ale prišli odinakiaľ. Myslím si totiž, že hudba je prijímaná a prenáša a naopak, nemyslím si, že je priamo napísaná a zdieľaná, pretože v skutočnosti nikto nevie odkiaľ nápady pochádzajú. Naučiť sa môžete techniku, ale nie nápady.“, hovorí Steve Hackett.
Už tri roky patrí do veľkého klubu sedemdesiatnikov a nič im nebráni v križovaní kontinentov. Je to mimoriadne plodná povojnová generácia umelcov, v ktorej sa narodili tí najlepší hudobníci, ktorých, našťastie môžeme stále stretnúť na koncertných pódiách. Steve Hackett výraznou mierou prispel k vývoju hudobnému žánru, ktorý v siedmej dekáde dvadsiateho storočia ovládol hudobný svet a svoje nezastupiteľné miesto si drží dodnes: „Jeden môj priateľ povedal túto skvelú myšlienku: úspechy sa pri spätnom pohľade zdajú absolútne zanedbateľné. Vieš, keď sa obzriem späť, nezdá sa mi, že by som toho až tak veľa urobil. Naopak, práve v tom čase bol každý album a úspech obrovským prelomom pre nás všetkých.“, hovorí a pokračuje: „Dôležité je však neprepadnúť sebaklamu a nenahovárať si: aký si skvelý – dokázal si toto, dokázal si tamto... Sebavedomie a viera v seba je dôležitá, človeka niekam dovedie, no kladenie si otázok a určitá miera pochybností sú tým palivom, ktoré človeka posúvajú. A robiť chyby je to najdôležitejšie! Nikdy sa nesnaž byť dokonalým, nebude to pre teba dobré.“
(Steve Hackett aj na svojich najnovších dielach neopúšťa znamenitý a klasický rukopis progresívneho rocku, ktorý posúva v čase.)
A akú najväčšiu chybu urobil Steve Hackett? „Ako zapálený gitarista som kedysi v hudbe venoval pozornosť len gitare. Až s postupom času som začal vnímať aj ďalšie nástroje, ktoré sú mnohokrát často dôležitejšie. No a tiež, že som sa nenaučil skôr spievať. Doháňam to na svojich sólových albumoch, kde spievam stále viac a viac.“ Vnímavým poslucháčom gitarová hra Steve Hacketta zalahodí od samého začiatku. Spája v nej jedinečný a správny pomer feelingu a virtuóznej techniky. Okrem toho však vo svojom poňatí hry využíva aj široké technické možnosti, ktoré sa v priebehu rokov len zdokonaľovali. Navyše je autorom špecifickej hracej techniky, ktorá sa nazýva tapping, kedy hráč hrá obidvomi rukami na hmatníku gitary. „Ovplyvnilo to viac ľudí, ako som si dokázal predstaviť. Samozrejme, sú hráči, ktorí to dokážu oveľa lepšie, ako ja a znie to fenomenálne.“
(Bohatý hudobný katalóg Steve Hacketta skrýva veľké klenoty)
Po desiatich rokoch opäť na Slovensku
Maďarské zoskupenie Djabe je jednou z mnohých medzinárodných hudobných tvári, ktoré Steve Hackett má. Už vyše dekády sa spoločne stretávajú v štúdiu aj na koncertných pódiách. 17. júna sa predstavili v klube Blue Note v Novom Meste nad Váhom po desiatich rokoch od posledného koncertu: „Je to pre mňa jedinečná šanca hrať voľnú, neštruktúrovanú hudbu a zažiť s ňou neopakovateľné momenty. Nerobím to, aby som s niekým súťažil alebo produkoval veľké hity. Okolo 90% toho, čo hráme, je improvizáciou a opäť sa nechávame prekvapiť, kam nás hudba zavedie“. Djabe v spoločnosti Steve Hacketta predstavili jedinečnú fúziu jazzového prístupu k ich spoločnej tvorbe ale aj overeným klasickým dielam gitarovej legendy. Atmosféra bola skvelá a neobyčajný hudobnícky výkon zožal zaslúžený aplauz. Steve Hackett tak dokazuje, že na pódiu aj mimo neho sú tí najväčší autori vcelku skromní, pri zemi a takpovediac „úplne v pohode“. Hviezdne maniere sú totiž len pre tých slabých a priemerných.
(Spolupráca so zoskupením Djabe ukazuje, že Steve Hackett je mimoriadne vnímavým a citlivým hráčom. Verne slúži hudobnému happeningu, ktorý so svojimi spoluhráčmi vytvára. Na spoločnom konte majú hneď niekoľko výborných nahrávok, ktoré stoja za pozornosť.)
(Článok vyšiel aj v 27. čísle časopisu .týždeň v tomto roku)
