Hudba Stevena Wilsona sa dá ťažko ,,zaškatuľkovať", je to totiž zmes toho najlepšieho, čo si náročný poslucháč dokáže predstaviť. Takisto je to širokým hudobným zameraním samotného Stevena Wilsona. Zasvätení dobre vedia, že Stevenov hudobný vkus je veľmi bohatý a nesporná hudobná genialita tohto skvelého umelca nepopierateľná.
,,First time in your country - sorry it took so long", prihováral sa Steven publiku počas nedeľného koncertu v Refinery Gallery. Bola to Slovenská premiéra a myslím, že to dopadlo (na Slovenské pomery účasti na koncertoch) veľmi dobre. Aj keď, iste to bolo spôsobené tým, že následujúci deň vystupoval Steven vo Viedni. Ale späť ku koncertu - predskokanom sa stal David Kollar.
Prešovský gitarista a hudobník, ktorý sa stal aj súčasťou posledného albumu To the Bone, kde prispel svojou muzikalitou vo forme skvelého sóla v skladbe Detonation a experimentálnymi zvukmi v skladbe Song of I, ktoré, mimochodom, zazneli aj počas koncertu. David Kollar počas približne 20 minútového setu priviedol hudobnú náladu na to správne nastavenie skvelými improvizáciami, ktorými len potvrdil svoje súznenie so svojim nástrojom - gitarou. Set bol múdro vyskladaný a dosiahol svoj vrchol rytmickejšou a dynamickejšou časťou.
Keďže samotný Steven Wilson je nesmierne dôsledný, tak aj časová réžia koncertu bola presná a o 20-tej hodine sa Refinery Gallery ponorila do trojhodinového hudobno-vizuálneho zážitku. Predstavenie otváral krátky film s názvom ,,Truth". Jeho obsahom bol vlastne obraz dnešnej doby. Teda, ako ľahko si ľudia mýlia (a možno aj radi) významy slov a významy svojich činov. Dvojica skladieb Nowhere Now a Pariah sa stali úvodnou dvojicou večera.
Prvá časť koncertného večera bola venovaná najmä dvom posledným albumom - To the Bone a Hand. Cannot. Erase. S jedinou výnimkou The Creator has a Mastertape od bývalej kapely Stevena Wilsona - Porcupine Tree, z ktorej katalógu toho neskôr zaznelo viacej. Prvú polovicu teda tvorili skladby (okrem spomínaných Nowhere Now & Pariah) aj Refuge, The Same Asylum as Before, Home Invasion / Regret 9 a Ancestral. Skladby sa striedali vo výbornej rovnováhe - tých náročnejších a tých viac spevných.
Steven rád s publikom komunikuje. Príkladom bol aj preslov k piesni The Same Asylum as Before, kde Steven hovoril o svojej gitare Fender Telecaster, o pop music a o tom, aký sexi nástroj to je, ak na ňom, samozrejme, človek, ktorý ho má v rukách, vie hrať.
Druhú polovicu večera oddeľovala 15 minútová prestávka, ktorá je vlastne veľmi prínosnou pre viacero dôvodov, kedy jedným z nich je aj akési ,,uvedomenie si" toho, čo sa vlastne deje.
Druhý set otvorila skladba Arriving Somewhere but Not Here. Prišiel akýsi pomyselný vrchol večera, i keď tých bolo viac, vlastne ním bola každá pieseň, no táto je akousi výnimkou medzi týmito vrcholmi. Permanating - skladba, ktorá vyvolala u fanúšikov tie najudivenejšie reakcie hneď po vydaní posledného albumu. Keďže sa Stevenova tvorba väčšinou pohybuje v melancholickej nálade, Permanating ukazuje aj jeho ďalšiu stránku - lásku k pop music - tej naozajstnej pop music 70-tych a 80-tych rokov. Skrátka, tej počúvateľnej pop music. A myslím, že Stevenovi sa to s Permanating výborne podarilo.
Nasledovali novšie skladby ako Song of I, Detonation alebo Vermilioncore, ktoré zasa striedala tvorba Porcupine Tree - Lazarus a Sleep Together. Večer so Stevenom Wilsonom sa nezadržateľne blížil k svojmu záveru a poslednému setu, ktorý otvoril iba samotný Steven s gitarou a piesňou Even Less. Jeden z mnohých Stevenových hudobných projektov - Blackfield (s Izraelským hudobníkom Avivom Geffenom), Steven spoločne s Adamom Holzmanom na klavíri predstavil titulnou piesňou Blackfield.
Poslednými dvoma skladbami večera sa stali The Sound of Muzak a The Raven that Refused to Sing. A zrazu bolo po všetkom - celé to na človeku zanechalo nezmazateľnú stopu a hudobné túžby sa stali ukojenými na dlhý čas.
Iste je na mieste spomenúť aj skvelú kapelu, plnú prvotriednych muzikantov, ktorých si Steven starostlivo vyberá. Už ďalšie turné v poradí ho sprevádzajú Nick Beggs na basgitare, Adam Holzman na klávesách a Craig Blundell na bicích. Výnimkou sa na tomto turné stal excelentný gitarista Alex Hutchings.
Ako koncertný úvod do tohto roka som si nič lepšie asi priať nemohol, no pravdou zostáva, že koncert Stevena Wilsona iste nič, len tak, neprekoná. Ani v osobnom zážitku a pravdepodobne ani v hudobných udalostiach Slovenska pre tento rok. Myslím, že Steven má dôvod sa na Slovensko v budúcnosti opäť vrátiť - s novým albumom, na novom turné, opäť o kúsok bližšie k pomyselnej hudobnej dokonalosti - presne tak, ako to má Steven Wilson vo zvyku.
