Kým by iné skupiny využili svoj komerčný potenciál a mega úspech naplno, The Police na jeho samotnom vrchole ukončili svoju kariéru. Je len málo mien, ktoré sa pre takúto „umeleckú samovraždu“ rozhodli. Spravidla si však takúto voľbu vyberajú tí najodvážnejší – a o kom inom by mohla byť reč, než o Stingovi, vedúcom kapely, bez ktorého by inteligentná populárna hudba neznela tak, ako ju poznáme.
Od jazz rocku po punk a reggae
Hudobná explózia šesťdesiatych rokov plynule pokračovala aj v nasledujúcej dekáde. Jej prvú polovicu si do veľkej miery uchmatol prog rock a jazz rock. Rock sa začal vyvíjať a jeho priekopníci do neho vkladali vplyvy tých najrozmanitejších žánrov. Prog rock sa tak nachvíľu stal dokonca mainstreamom, no po čase začali jeho prekomponované skladby a virtuózne výkony nudiť. (Ešte je nás však dosť, ktorých bavia dodnes). Prirodzený hudobný vývoj tak prišiel s celkom odlišným prístupom. Punková vlna v začiatku druhej polovice sedemdesiatych rokov odmietla a zvrhla zo stola všetko prekomponované, zo svojho pohľadu vyumelkované a neprirodzené. V tejto búrlivej atmosfére sa stretol basgitarista Gordon Sumner známy ako Sting s bubeníkom Stewartom Copelandom. Celkom náhodne sa skrížili ich koncertné chodníčky kapiel, s ktorými vystupovali. Málokto už dnes vie, že korene všetkých troch členov jednej z najväčších populárnych kapiel spočívajú práve v progresívnej hudbe. Stingove jazz rockové demá so skupinou Last Exit sú priam dych berúce a bubeník Stewart Copeland pôsobil v skupine Curved Air. Chvíľu nato sa k nim pridal aj o dekádu starší gitarista Andy Summer, ktorý mal za sebou spolupráce s Mike Oldfieldom či skupinou Soft Machine.
Smelo by sme mohli skonštatovať, že táto trojica bola svojimi skúsenosťami a schopnosťami zrelá na poriadnu prog rockovú nálož, no múdro usúdili, že vtedajšia budúcnosť hudby je inde. Nechali sa inšpirovať čoraz viac bujnejúcim punkom. Jeho prejavom, silou, drzosťou, vulgárnosťou ale hlavne nástojčivosťou. To však bolo asi tak všetko. Všetkým ostatným sa autentickému punku celkom minuli. Hlavným autorom sa stal prirodzene Sting a hoci sa z neho neskôr stal celkom iný skladateľ, aj tu prejavil svoj nesmierny talent a dar pre komponovanie. Dobrá a chytľavá pieseň totiž nepozná žáner. Veď aj nekrátko po ich prvých úspechoch sa dočkali osočovania z pozérstva a neautentického situovania sa do role punkerov. To však mohlo byť trojici ukradnuté, pretože so svojim debutom Outlandos d'Amour (1978) a singlami Roxanne, Can´t Stand Losing You a So Lonely obsadili úctyhodné priečky hitparád. Mimoriadnym spôsobom tak naštartovali motor svojej popularity. Do svojho prvotného očarenia punkom vložili značné prvky reggae, funku aj soulu a každým nasledujúcim albumom dostával ich prejav ďalšiu vrstvu, ktorá bola v populárnej hudbe tej doby celkom nezaužívaná.
Cesta na vrchol
To, že nejde len o hocijakú kapelu dokazovali The Police od začiatku. Behom troch rokov sa pod to podpísali albumami Reggatta de Blanc (1979) a Zenyatta Mondatta (1980). Hudobný svet začali valcovať signlami Message in the Bottle, Walking on the Moon, Don´ Stand so Close to Me... Bol to silný hit za hitom. Ich výsadami nebola len dokonale zvládnutá štruktúra, emócia či spevnosť. Kapela ich vedela na pódiu predať fantastickým spôsobom. Stačí si pozrieť akýkoľvek z koncertných záznamov tých čias. Bol to výbuch energie, ktorá sa nalepila na každého a pretaviť do nahrávok sa to The Police podarilo takisto. Dodnes je ich počúvanie zážitkom. Svoje zaslúžené a rešpektované renomé si však celkom nekompromisne získali štvrtou zbierkou skladieb Ghost in the Machine (1981). Naprieč dovtedajšími nahrávkami nesený úsporný a pomerne stále punkový prístup v minimálnych aranžmánoch či pridaných nástrojoch vystriedal invenčný, no pritom stále rozumne využitý potenciál syntetizátorov, vrstvených stôp a čoraz viac prepracovanej produkcie. Novým spôsobom tvorby sa skrátka vyhnúť nedalo a The Police boli natoľko múdri, že prínos elektronických nástrojov využili vo svoj prospech. Svoju tvorbu posunuli na novú úroveň so skladbami Spirits in the Material World alebo Everything She Does is Magic. Umiestnili sa s nimi na vrcholných priečkach.
Z dovtedy mierne nevinných a niekedy naivných skladieb sa stali aj skladby angažované. Nebolo možné prehliadnuť vtedajšiu spoločenskú situáciu a Sting, autor textov začal načierať aj do svojho detstva. Dokonalými príkladmi sa stali skladby One World (Not Three), Darkness či I Burn For You, ktorá sa na album napokon nedostala. Nájdete tam však Invisible Sun, ktorá bola Stingovou spomienkou z detstva na to, ako na konci ich ulice, kde býval, rok čo rok pomaly rástla ohromná zaoceánska loď. Bol synom robotníka v dokoch a ohromný kolos tienil aj ten kúsok slnečných lúčov, ktorý by dopadol na sivú ulicu. Okrem iného to je ukážkovým príkladom, ako sa rodia veľkí ľudia - keď si, ako Sting, povedia, že nechcú žiť fádny život svojich otcov.
V ústrety najväčšiemu úspechu
Pre nahrávanie albumu Synchronicity si The Police vybrali osvedčenú voľbu. Bolo to legendárne AIR studios v slnkom zaliatom Karibiku. Sting tu vo svojej prvotnej fáze vývoja dosiahol ako autor svoju pomyselnú dospelosť. Bolo by však možno neobjektívne tvrdiť, že Synchronicty je jeho sólovým albumom s prispením kolegov z kapely. Faktom zaiste zostáva, že tu žiari na všetky strany ako samostatná planéta, ktorú obiehajú dve ďalšie.
The Police tu upustili od vplyvov reagge a stavili na autentickosť silnej trojice, ktorou bez ohľadu na všetko ostatné boli. Opäť si dopomohli silou zvuku syntetizátorov a to v oveľa väčšej miere, ako doposiaľ. Stáli za inšpiráciou pre obidve časti titulnej skladby spoločne s Wrapped Around Your Finger. Naopak, novým vplyvom sa tu stala world music zhmotnená v skladbách Walking in Your Footsteps a atmosférou magickej Tea in Sahara. Na zvuku sa podpísala aj súbežná spolupráca Andyho Summersa s gitaristom Robertom Frippom na ich spoločnom albume I Advance Masked. Všetko tu do seba zapadá a funguje priam bezchybne.
Celkom osobitnou kapitolou v príbehu albumu Synchronicity je všetkým známa skladba a celosvetový hit Every Breath You Take. Všetkým presláveným skladateľom sa dostáva jedinej ošúchanej otázky: ako sa taký hit skladá. Ak by na to existoval zaručený recept, každý z nich by ich zložil niekoľko na počkanie. Hit sa však nerobí, hit sa totiž rodí. A bez všetkej „duchariny“ to sú, prirovnaním Borisa Filana, jedinečné telefonáty do neba, kde sa vám dostane nadiktovaného textu alebo rovno celej piesne. Stingov príbeh zrodu Every Breath You Take sa v tomto nelíši skoro vôbec. Zrejme tu zafungoval aj silný genius loci, pretože v spomínanom Karibiku trávil Sting čas v bývalom sídle Iana Fleminga, autora známeho Jamesa Bonda. „Prebudil som sa uprostred noci s časťou textu: Every breath you take, every move you make. Okamžite som si sadol za klavír a prakticky celú skladbu zložil za pol hodinu.“, spomína. Trochu paradoxne sa však skladba stala nesprávne interpretovanou ľúbostnou piesňou, keďže sa jedná o pohľad zraneného partnera, ktorý bude sledovať každý krok svojej bývalej partnerky. „V skutočnosti si myslím, že pieseň je významom dosť zlovestná a aj trochu škaredá.“, hovorí. No keďže majiteľmi hitov sú ľudia a poslucháči, len ťažko tomu odporovať.
Umenie prestať v tom najlepšom
The Police sa s albumom Synchronicity dočkali slávy a uznania, o akom nikdy nesnívali. Napokon, bol to ešte čas, ktorý oceňoval kvalitné a prepracované nahrávky. Nech by ste samostatne mohli počúvať jednotlivé stopy nástrojov, nenudili by ste sa. Trojica Sting – Summers – Copeland vytvorila jeden z najlepších popových albumov 80-tych rokov. Zaradil sa k tomu najlepšiemu, čo v tejto prelomovej dekáde vo svete hudby vyšlo – či si spomeniem na album So Petra Gabriela, No Jacket Required Phila Collinsa alebo Songs From the Big Chair skupiny Tears for Fears. Rokmi sa zaradil medzi stovku najlepších albumov 80-tych rokov a 500 najlepších albumov všetkých čias.
Album Synchronicity si žiadal aj veľké turné, ktoré The Police absolvovali. Popularita a komerčný úspech však kapele na veľkých a vypredaných štadiónoch naprieč USA a Veľkou Britániou čosi z ich prvotného čara ubrala. Hoci to boli stále tí istí, skvelí a nadupaní The Police, masovosť už nedovoľovala prežiť odkazu, na ktorom pred niekoľkými rokmi postavili základ svojej existencie. Osud kapely sa začal lámať.
Je totiž len málo príbehov a mien, ktoré sa na vrchole svojej dovtedajšej slávy rozhodli ukončiť svoje pôsobenie v kapele, ktorá sa začala míňať svojmu prvotnému odkazu, či závratne zmenili kurz svojej tvorby. História ukazuje, že spravidla toto rozhodnutie pripadlo iba tým najodvážnejším. „Bolo to proti všetkej logike, ktorá mi vtedy hovorila: Zbláznil si sa? Si v najväčšej kapele sveta – vyťaž z toho čo najviac! No stále bol vo mne nejaký inštinkt, ktorý mi hovoril, že som mal s The Police skončiť.“, spomínal Sting na svoj odchod po rokoch. A niet sa čomu čudovať, pretože mnohí by z takto nadobudnutého úspechu vyšťavili aj to posledné. Sting sa tak so svojimi kolegami na začiatku roka 1984 rozlúčil a vydal sa na svoju sólovú dráhu, ktorá bola úplne o niečom inom. Jeho prvý sólový album The Dream of the Blue Turtles v spoločnosti najlepších jazzmanov vyšiel o rok na to, no to je však už celkom odlišný príbeh.
(Článok vyšiel aj v 40.čísle časopisu .týždeň v tomto roku.)
