Česká popová scéna bola v šesťdesiatych rokoch ďaleko pred tou slovenskou. Z Prahy k nám zasvietili prvé skutočné popové hviezdy tých čias, rodili sa prvé ošiale sprevádzajúce popovú hudbu a bol to výbuch mladej energie povojnovej generácie, v ktorom sa ani Československo nestalo izolovaným priestorom. Súčasťou tejto vlny bol – a dodnes je – spevák Václav Neckář.
Pop je súčasťou života
S Václavom Neckářom mám niekoľko jasných spomienok. Jedna pochádza ešte z detstva, tá druhá len z mája tohto roku. V detstve si nás spravidla „chytí“ len pár základných divov tohto sveta. Nezriedka to bývajú tie technické – lietadlá, autá alebo vlaky a železnica –, na základe ktorých si projektujeme svoju budúcnosť. Práve vlaky si ma získali na dlhé roky. Mohol som mať sedem alebo osem rokov, keď som v televíznom programe zbadal vysielanie filmu Jiřího Menzla Ostře sledované vlaky.
Vlaky boli v názve, to mi bohato stačilo na zapálenie iskry záujmu. Dnes si už nepamätám, či som ten film videl celý, s pocitom hraničiacim s istotou určite nie, ale vlaky tam boli. Tomu ostatnému som, prirodzene, nerozumel, ale mladý výpravca na stanici mi akosi v pamäti utkvel. Bol ním práve mladý Václav Neckář. V roku 1966 bol na vzostupe svojej federálnej popularity a jeho divadelné zázemie mu poskytlo pevný základ aj na úlohu vo filme, ktorý získal Oscara a americký týždenník Time ho zaradil medzi stovku najlepších filmov všetkých čias.
Vo svojej knihe Zpěváci bez konzervatoře, v ktorej nedávno zosnulý kronikár československej hudobnej scény Jiří Černý spracoval najvýraznejšie postavy popu, o Václavovi Neckářovi napísal: „Trebaže v té době Neckář neměl potuchy o vycházejících hvězdičkách big beatu, jeho rádio bylo nastálo nařízeno na stejné stanici – na Luxembourgu. Rock’n’rollu definitivně propadl, když v Mostě poprvé viděl koncert Mefista s Evou Olmerovou.“ Nasledujúci angažmán v pražskom legendárnom divadle Rokoko bol priam raketovým pokračovaním plynulého štartu na popovom poli. V rozhlasovom programe Dvanáct na houpačce mal Neckář odrazu dve nahrávky naraz. Zaradil sa tak svojím úspechom k dovtedy najslávnejším spevákom Waldemarovi Matuškovi a Karlovi Gottovi. Všetko sa odohralo v pomerne krátkom čase, čo bolo na tú dobu tiež nezvyklé.
Z tohto obdobia pochádzajú aj najväčšie hity, na ktorých dodnes stojí český pop. Niektoré z nich zapadli prachom, iné sa v priebehu času vrátili oživené aj vďaka vianočnej filmovej klasike Pelíšky alebo muzikálu Rebelové. V spomínanej Houpačke sa na ten čas veľmi dlho držali piesne Ze soboty na neděli a tiež Tu kytaru jsem koupil kvůli tobě. Jeho spevácky prejav bol odlišný – od Matušku aj od Gotta. Kým Matuška od začiatku reprezentoval istý zdroj rebelstva a nespútanosti, Gott sa po prvotnom období štylizoval do polohy uhladeného lyrického tenora. Neckář podporený svojím chlapčenským zjavom prišiel s adekvátnym speváckym prejavom. Bol to skrátka chalan, ktorý spieval to, čomu veril, čo vychádzalo z jeho života a prežívania. Jeho výpovedi sa dalo veriť a príbehy skladieb podával – zas a opäť – nástojčivosťou, akú môže poskytnúť len duša dospievajúceho romantika.
Golden Kids a zlaté roky
Druhá spomienka a stretnutie s Václavom Neckářom pochádza z mája tohto roku. Prechádzal som jarnou a živou Prahou, keď mi na Spálenej ulici vošiel do cesty fantastický antikvariát. Nebolo možné ho obísť. Vo vstupnej chodbe k vstupným dverám bola stena lemovaná skleneným výkladom s tými najexkluzívnejšími kúskami zhmotnenej histórie v knihách, platniach, časopisoch a tiež plagátoch. Svietil tam jeden celkom uprostred, plagát Golden Kids avizujúci koncert tejto speváckej trojice v jednej športovej hale v Prahe. O úspechu tohto tria hovoria aj termíny koncertov – a to dokonca dvoch za jeden deň. Prvý sa konal o pätnástej a druhý o devätnástej hodine.
Bol to nádych slobody konca šesťdesiatych rokov a toto doslovné all stars stretnutie Marty Kubišovej, Heleny Vondráčkovej a Václava Neckářa bolo toho výsledkom. Do svojej tvorby pretavili nespútanú radosť, mladosť a energiu s nezameniteľným štýlom a estetikou zlatých šesťdesiatych rokov. Ich kroky smerujúce k medzinárodnému úspechu prekazil hlavne zákaz vystupovania, ktorý Martu Kubišovú odstavil z verejného života na ďalších dvadsať rokov. Bola to cena za jej odvahu v zlomových dňoch augusta 1968. Okrem spevu sa trojica vyznačovala aj výraznými tanečnými prvkami, za ktorými stál (vlastne hýbal sa) Neckář – jeho otec bol tanečník, od ktorého talent podedil.
Znormalizovaná pop music
Nasledujúca dekáda a predovšetkým jej prvá polovica tvrdo zasiahla aj populárnu hudbu. Prirodzenú a autentickú veselosť šesťdesiatych rokov rozdrvili pásy tankov. Na autorov súčasne padol ťažký údel predkladania svojich textov cenzúre. Bol to jeden z momentov siedmej dekády, keď sa dovtedy veľmi živá česká popová scéna stala nezáživnou a miestami až nepočúvateľnou. Václav Neckář, stále mladá popová hviezda, však pokračoval ďalej a práve v sedemdesiatych rokoch so svojím bratom Janom sformoval skupinu Bacily. Čiastočne sa tak vyhol predčasnému zošediveniu vtedajšej doby pomerne zaujímavými a dokonca koncepčne ladenými albumami. Stali sa nimi folk-rockovo podkutá zbierka piesní Tomu, kdo nás má rád (1974) a dvojalbum Planetárium (1977), ktorého rok nahratia automaticky predurčil dotyk s art rockom. Čas ako najväčší ukazovateľ kvality tieto diela preveril a dnes sú zaradené medzi zlatý fond českého popu a rocku. V nasledujúcej dekáde bolo jeho meno dostatočnou značkou, ktorá si svoje publikum našla najmä v strednej generácii, ktorá s Neckářom koncom šesťdesiatych rokov dospievala.
Rodinné striebro českej kultúry
To, že si Václav Neckář udržal tak dlho záujem českého publika (aj keď s výkyvmi), nie je náhoda, pretože bol svojský, talentovaný, nepodliezal vkusu a zachovával si osobnú integritu. Václav Neckář stále stojí na pódiu so svojím typickým chlapčenským sebavedomím, aj keď to už vyzeralo, že je všetkému koniec. V roku 2002 prekonal silnú mŕtvicu, po ktorej sa musel znova učiť hovoriť aj spievať. Napriek tomu, že mu predpovedali, že to už nezvládne, po kolapse vydal ešte tri albumy.
Jeho húževnatosť je silnejšia ako zdanlivá krehkosť. Svoje 80. narodeniny oslávil koncertom aj krstom nového výberového albumu. Samozrejme, že pri tom bola aj jeho celoživotná kamarátka Marta Kubišová, ktorej vždy pomáhal, aj keď bola v nemilosti. V týchto dňoch sa dostal ako druhý hudobník do Siene slávy Českého rozhlasu a od českého vydavateľstva získal ocenenie Legenda Supraphonu. A to, že aj osemdesiatnik môže byť stále „snílkom“, dokazuje aj svojou novou rovnomennou piesňou. Nedávno vyšla aj jeho knižná autobiografia Všechny moje války, ktorej prvý náklad bol okamžite rozpredaný.
Článok vyšiel v 46. čísle časopisu .týždeň., ktorého súčasťou je aj text o dopadoch obdobia komunizmu na život Václava Neckářa.
