Keď sa v polovici osemdesiatych rokov Vašo Patejdl rozhodol odísť zo svojej domovskej kapely Elán, začal realizovať vlastnú predstavu svojej realizácie. Zo života presýteného popularitou a najmä intenzívnym koncertovaním, akým vtedajšia najslávnejšia popová skupina u nás žila, sa začal plne realizovať pod vlastným menom. Jeho živnou a tvorivou pôdou sa stalo štúdio, kde sa cítil najlepšie.
Hľadá sa gitarista
Práve v čase po vydaní prvého sólového albumu Chlapčenský úsmev (1986), ktorému v plnej miere vládli syntetizátory a elektronický sound, sa k Vašovi Patejdlovi pridal aj gitarista Juraj Burian. „Vašo bol vtedy veľmi vyťažený producent, ktorý si nahrával z veľkej časti všetko sám a jediný nástroj, ktorý nebol dobre nahraditeľný, bola gitara. Vedel si to zaranžovať a pripraviť, aby ten priestor pre gitaru tam bol a tým, že to bolo live, pridalo to nahrávke na takej „živej“ nálade,“ spomína na začiatok plodnej spolupráce. Zvuk gitary sa rozoznel už na nasledujúcom albume Lov na city (1987), kde Juraj Burian nahral gitary aj do známeho hitu Voňavky dievčat.
„Vašo mal vždy veľmi presnú a konkrétnu predstavu, ako má čo znieť,“ pokračuje Juraj Burian. „Nezabúdajme na to, že bol muzikantsky veľmi vzdelaný. Všetko to mal jasne naformulované, vedel si to napísať do nôt – čo treba povedať, že ani dodnes nie je pri hudobníkoch celkom bežná vec. Niekto môže byť dobrý interpret a nemusí vedieť dobre aranžovať. On mal veľmi dobrú producentskú prácu a mal v nej absolútne jasno. Vždy tam však nechával priestor a vedel dobre odhadnúť kvality a možnosti toho štúdiového hráča, ktorého si tam pozval. Nechával mu priestor pre realizáciu, čo bol aj môj prípad.“ Vašo Patejdl si svoje renomé talentovaného autora, aranžéra aj producenta získaval od začiatku osemdesiatych rokov. Skutočný prelom však nastal vydaním legendárneho soundtracku Fontána pre Zuzanu (1985).
Populárna hudba osemdesiatych rokov je fenoménom po viacerých stránkach. Nie je to zďaleka iba o tom, že piesne tých čias dodnes vládnu bežnému éteru. Byť populárny, počúvaný a kráčať s dobou vtedy znamenalo hlavne využiť všetky najnovšie výdobytky – automatických bubeníkov, sekvencery a syntetizátory. Vašo Patejdl toto pochopil a v našich zemepisných šírkach patril k technicky najlepšie vybaveným hudobníkom. „Niektorí hudobníci mali vtedy pocit, že príchodom syntetizátorov sa už nemusia učiť a vraveli si, že to je super, lebo ten nástroj to za neho vlastne celé zahrá. Ale to tak vôbec nefungovalo,“ hovorí o tomto fenoméne Juraj Burian a dodáva: „Keď sa človek vzdeláva a hlavne správnym prístupom – z každej oblasti niečo, to je veľké plus, bol to aj Vašov prípad.“
Nadčasovosť ešte aj dnes
Spoločne s Vašom sa Juraj Burian následne spolupodieľal aj na ďalších zásadných nahrávkach tých čias: Ateliér duše Mariky Gombitovej a výrazne pomohli aj začínajúcej speváckej hviezde Beáte Dubasovej na jej debute. „Nezabúdajme na to, že tie skladby sa tvorili dosť dlhý čas. Nebolo to vôbec tak, že prišiel do štúdia a za jeden deň vyprodukujem a vypotím desať skladieb. Bolo to poctivé remeslo a dosť sa na to dbalo. Čím nechcem povedať, že nemôže nič vzniknúť narýchlo. Skrátka, tie nahrávky vznikali dosť dlho. Bol to dlho dobejší proces, no trvácnejší. Čo sa mi aj potvrdzuje,“ hovorí o skladateľskej práci Vaša Patejdla jeho kolega.
„Tie skladby vydržali štyridsať rokov, dodnes sa hrajú a dokonca v pôvodnom znení. Neviem si predstaviť, že sa dnes nahrávajú skladby, ktoré na tom budú o štyridsať rokov rovnako.“ , hovorí Juraj Burian, ktorého gitara rozoznela hneď niekoľko takýchto skladieb. S Vašom Patejdlom dosiahli jeden z vrcholov spolupráce na treťom albume Mon amour (1989) s gitarovou piesňou Kamarátka nádej či famóznymi sólami v skladbách Muzikantské byty alebo Baletka samota. O tom, že okrem piesní vydržali aj celé albumy hovoria ich aktuálne reedície na vinylových platniach.
Juraj Burian stál po boku Vaša Patejdla po jeho zvyšok života a posledné spoločné koncerty absolvovali len pár týždňov pred náhlym odchodom, 19. augusta 2023. „Na Vašovi som si vždy cenil jeho pracovitosť, ktorá sa spojila aj s tým kompozičným, hudobným talentom. To nebola samozrejmá vec, je to niečo, čo musí človek dostať aj do vienka a Vašo mal jedno veľké plus, že popri tom ostal aj mimoriadne dobrým človekom. Hoci ľudia, ktorí takému človeku, ako bol Vašo nesiahajú ani po päty, sa nosia vo veľkých výšinách... To je niečo, čo bolo jednak aj Vašovi cudzie a keď ja vidím takéto situácie, tak mi to je smiešne. Čiže, keby nebolo Vaša by som ani nevidel v takom reálnom svetle tých ľudí, ktorí sa takto vysoko nosia a aj za toto mu veľmi vďačím,“ uzatvára Juraj Burian.
Článok vznikol pre web časopisu .týždeň.
