...hlas opatrne stíšil, akoby ma kdesi vo vnútri zabolela holá skutočnosť toho, že taký deň raz a bezodkladne nadíde a spolu s ním príde aj tá správa. Správa teda prišla. Dnes ráno. Boli to prvé slová, ktoré ma prebudili do dnešného dňa. Ako je známe, Maestro Lasica odišiel tak, ako žil - na javisku. Pri záverečnej poklone svojmu milovanému obecenstvu, vo svojom milovanom divadle, na jeho doskách.
Je pre mňa mrazivou skutočnosťou, zároveň však aj krásnou, zmysluplnou symbolikou, že včerajšie predpoludnie, hoci bolo pracovné, som strávil s ušami nalepenými na rozhlasové vysielanie :Rádia Slovensko pri premiérovom diely relácie Dvojbodky, kde Maestro Lasica účinkoval a tak, ako všade a vždy, veľmi trefne komentoval, spomínal, rozprával. A bol. Vždy, či už tomu situácia priala alebo nepriala, doma či v práci, vždy, keď bol pri rozhlasovom mikrofóne Milan Lasica, vysielanie som nepremeškal. To boli, ako som ich nazval, sviatky pri rádiu, moje rituály. A ako pravidelný poslucháč rozhlasu, spomínam si aj na krásne, pred prázdninové vydanie relácie Antikvariát z :Rádia Devín, kde Milan Lasica rozprával o knihách, ktoré do relácie priniesol. Bolo to krásne, múdre, poučné a hlboké. Včerajšie predpoludnie ukončili dve skladby - Ja som Optimista a Prosperita. Zostali mi v ušiach po zbytok dňa, vždy som si ich rád spolu s rádiom zaspieval.
Osud mi to zariadil tak, že celoživotne som inklinoval k staršej generácii umelcov, kultúre, ktorá preklenula istý čas svojho trvania. Každé meno, každá jedinečná osobnosť ma vo svojom období vyformovala. Maestro Lasica je jedným z nich. Z neveľkého, avšak nesmierne bohatého prameňa osobností, ktoré som prijal za svoju inšpiráciu, vzor, Maestro Milan Lasica sa stal etalónom múdrosti, sčítanosti, krásy a hĺbky, základom mojej osobnej kultúrnej identity, vzťahu k jazyku ako takému, ku kultúrnosti a predovšetkým humoru, pretože ako povedal sám Maestro: ,,Humor nezľahčuje, ale prehlbuje." Svoj vlastný humor tak zakladám a čerpám práve z humoru Lasicu a Satinského. Nie je to však iba humor ako taký, je to pohľad na svet. Je tu však ešte čosi - napríklad aj pred chvíľou klepajúc do písacieho stroja, aj teraz, klepajúc do klávesnice počítača, je za tým vklad Milana Lasicu do môjho života. Odveká túžba, vášeň a láska v aspoň čiastočnom priblížení sa Vám, Maestro Lasica.
S Maestrom Milanom Lasicom sme sa stretli celkovo tri razy. Prvý krát v zime 2016, vo večernom parku pred koncertom s Petrom Lipom, neskôr o pár mesiacov po vystúpení 7edem bez Záruky, kde sa mi Maestro Lasica ochotne podpísal na album Bolo nás Jedenásť. Život mi však doprial ešte jedno krásne osobné stretnutie s Maestrom Lasicom. 6. októbra 2019 v dome kultúry v Poprade, znova po predstavení 7edem bez Záruky, kedy som za Maestrom zašiel do šatne, kde sa mi splnil môj celoživotný sen - spoločná fotografia s Maestrom Lasicom. Stretnutie bolo tiché, ale krásne. Podpísal sa mi do knihy rozhovorov, potriasli sme si rukou a podelil som sa s ním o svoj, a dovolím si povedať, náš vzácny moment, kedy som sa mu zdôveril, že toto je môj splnený životný sen. Zaželal som mu len to dobré a Maestro Lasica mi adresoval jedno krásne a úprimné "Ďakujem." V tom chladnom jesennom večeri, kráčajúc stúpajúcim chodníkom som si uvedomoval vzácnosť a krásu tejto chvíle. A tak, ako vtedy, so slzami v očiach a úprimným, ohromným dojatím som vždy na tieto momenty spomínal s láskou. A tak spomínam aj teraz.
Maestro Lasica, srdečne Vám ďakujem za všetky tie krásne texty, zamyslenia, úprimný smiech a všetko, čím ste boli, ste a budete. Kultúrnou identitou, pojmom, veľkým Človekom.
Aj vďaka Vám môžem o sebe prehlásiť, že som rád tým, kým som.
Maestro Milan Lasica, tak ešte raz - ĎAKUJEM.
Váš Samuel.
Tak, ako ste boli medzi svojimi tu, medzi svojimi ste aj tam...
Konečne aj s Julkom Satinským a Jarom Filipom.
