Zaujímavým faktom tiež je, že ľudia sa zaujímajú o všetko ostatné. V drvivej väčšine ich zaujímajú nedôležité a nezaujímavé veci, plytké články v tlači, trápne relácie v televízii a hon za niečim, čo ani nedoženú.
Avšak ľudia na seba nezabudli doslova. Nezabudli na seba v úrovni získania toho materiálneho bohatstva, ktorým sa snažia zdanlivo zaplniť dieru vo svojom duchovnom živote, na svojej duchovnej úrovni. To je možno aj odpoveďou na otázku prečo je to v poslednom čase tak viditeľné a citeľné, hmatateľné.
Ale svet netreba haniť. On je len našim výtvorom, ktorého sme sami súčasťou. Je výtvorom toho, ako myslíme, čo v skutočnosti chceme a po čom potajme túžime no pritom o tom možno ani nevieme. Každý si ho tvorí sám. Každý si ho vytvoril podľa seba. Presne tak, ako ho vidí, ako ho cíti a v neposlednom rade ako sa v ňom sám cíti. A predsa, sami ho tvoríme a zostáva nám aj tak sa len na tento svet dívať s nemým úžasom, čo to za zázrak je. Je to taký zázrak z ktorého nie sme schopní ničomu porozumieť. Ostáva nám usadiť sa a byť v polohe pozorovateľa. A opäť len žasnúť nad tým všetkým, čo sa okolo nás deje nech to je, aké je. Zlé či dobré... A uvedomiť si, že ako všetko funguje a hýbe sa aj bez našej pomoci a energie, ktorú do toho vkladáme. Zastaviť sa, postáť či sadnúť si a pozorovať...
Prichádzam k ďalšej myšlienke. K myšlienke toho, že pri pozorovaní tohto všetkého, čo sa okolo nás deje, sa k nám môže všeličo dostať. Medzi ľuďmi vidno ako si myslia, že umením je s rôznymi situáciami v živote bojovať. Práve naopak. Umením je v živote rôzne situácie prijať presne tak, ako k nám prišli, aké sú. Vyrovnať sa s nimi, zbytočne nebojovať a prijať všetko, čo príde, no v zápätí ak k nám niečo príde, tak, samozrejme aj niečo nechať odísť. Opäť s tým nebojovať a nechať to tak.
A presne takéto je naše vnútro! To sme (máme byť) my! Naše vnútro má byť živá voda. Životaschopný prúd živej vody, v ktorej všetko plynie presne tak, ako má. Nie mláka na chodníku, ktorú na ulici obchádzame po daždi. Byť otvorený novým skúsenostiam, novým príležitostiam i vedomostiam, ktoré k nám prichádzajú a prijať ich. Lebo čo iné nám ostáva v tomto našom krátkom úseku robiť? Predsa neostať skrytý za svojim egom a stenami, ktoré sme si v sebe postavili. Byť živý - od hlavy až k pätám!
Dokázať "otočiť svoj zrak dovnútra a uzrieť sám seba" alebo vykročiť zo seba a opäť sa uvidieť...
Zastaviť sa v tomto rýchlosťou horiacom svete a otvoriť sa sám sebe, aby sme uzreli, kto naozaj sme. Urobiť to pre seba, ale nie na úrovni ega. Na úrovni úplne čistej, na tej úrovni, ktorá sa v nás skrýva. A kráčať ďalej týmto svetom so zdravou citlivosťou, vnímavosťou, vďačnosťou za všetko, čo k nám príde a v súznení s prírodou, ktorá nás tvorí.
Ešte na záver si dovolím ďalší osobný pohľad na vec - vidieť za zdanlivo všednými vecami niečo viac, niečo vyššie, niečo hlbšie čo ich tvorí a my sme si to za ten dlhý čas, čo sa nám dejú ani nevšimli.
(Asi som pre túto chvíľu povedal všetko, čo som chcel.
No to je len klam, vždy sa vynorí čosi ďalšie, ale to ostane zatiaľ v hlave.
Ďakujem, že ste si môj prvý blog prečítali až sem...)
