Ľudstvo na celom svete dosahuje pravidelne asi v polovici každého kalendárneho roku bod, v ktorom spotrebovalo toľko globálnych zdrojov, že samotná príroda zeme ich v tom roku už nevie svojimi samoobnovovacími silami nahradiť. Daný stav nás neodvratne ženie ku krízam, ktoré dnes síce tušíme, ale vôbec nepoznáme čas ich prepuknutia. Správame sa v podstate fatalisticky. Navonok sa síce snažíme a formálne aj konáme, ale pozerajúc sa na podstatu veci štatisticko - analyticky, neúspešne.
Vysvetlím, prečo spomínam práve slovenskú politiku, keďže takýto jav je vlastne globálne bežný. Slovenská politika je totiž viac v našom reálnom dosahu a môžeme mať minimálne pocit, že ju poznáme i spolu riadime. Napriek tomu sa nám však vyvíja rovnako, ako globálne procesy životného prostredia. Opakuje sa v metódach a rúti sa od jednej krízy do ďalšej veľkej krízy. Sledujeme zrejme nepoučiteľne metódu idiota, ktorý pri nezmenených konaniach očakáva iný výsledok. Známa to veta.
Dobrá rada aktuálnym politikom. Kam sa ponáhľate s personálnymi zmenami? Radšej si ich riadne pripravte a až následne konajte. Radšej rýchlo rozmýšľajte, ako dáte do súladu slovenský ekonomický model ponúkanej nízkej pracovnej mzdy pre medzinárodnú výrobu, a tým aj systém nízkych daňových odvodov štátu s infraštruktúrnymi potrebami nášho štátneho územia. Chýba nám trvalo udržateľný koncept. A chýbajú nám adekvátne rozdeľovacie štruktúry. Buď sa preto podriadime centrálnej vláde Bruselu, a tá dokáže vykompenzovať naše politicko-správcovské nekorektnosti zvonka, teda naše deficity aj korupciu, alebo musíme prestaviť náš systém na viac vnútroštátnej subsidiarity pri nestratení vysokých štandardov konania. Tým znížime chúlostivosť škandalóznej koncentrácie rozhodovacích procesov na ústredných orgánoch štátnej správy. Konkrétne to znamená, že si musíme rýchlo vybudovať schopnosť rozdeľovať európske finančno-kompenzačné zdroje pre našu ekonomiku tak, aby išli do infraštruktúry impulzov, produkujúcich vyšší spoločenský výkon. Ale nie iba a najmä do väčšinovej, štátnej infraštruktúry. Toto umenie však zatiaľ svojou akceptáciou a politickou propagáciou neovládajú ani slovenskí politici, ba ani domáce firmy ich organizáciou.
Politici by museli dokázať organizovať svoje strany nekorupčne a nekoncentrovane na jednu osobu, respektíve na úzky okruh vybratých ľudí. Firmy zas musia začať vytvárať spoločné neštátne združenia s rôznymi právnymi formami, čo budú mať znak súkromne organizovanej verejnoprávnosti a budú môcť prijímať kompenzačné financie z centrálneho európskeho daňového i menového systému. Cieľom má byť budovanie kooperačných infraštruktúr, zvyšujúcich konkurencieschopnosť jednotlivých firiem. Má ísť o spoločné štruktúry, čo poskytnú také služby, aké by jednotlivé fyzické alebo právnické osoby samy nedokázali prefinancovať a ani odborne zvládnuť.
Jednoduchým, už dávno fungujúcim príkladom, sú spoločne využívané kombajny v poľnohospodárstve. Môže ísť však aj o spoločné technické infraštruktúry pre následnú výstavbu veľkých stavebných celkov, počítačové riešenia a služby, spoločné ekonomické poradenstvo, marketing a reklamu, zahraničné zastúpenia, alebo spoločný nákup, aj predaj. Možno sem tiež zahrnúť aj spoločné zelené energetické systémy a systémy likvidácie firemných odpadov. Všetky tieto služby nemusia mať pritom vlastníka štát, alebo komúnu. Spájaním jednotlivých firemných záujmov do medzifiremných infraštruktúrnych organizácií sa môže dosiahnuť efekt poskytnutia zdrojov z európskych fondov firmám, a to bez porušenia princípu lokálnej hospodárskej súťaže. Namiesto financovania jedného penziónu v území predsa existuje možnosť vybudovania spoločnej infraštruktúry v doline a vo viacerých susediacich obciach, až po spoločnú reklamu pomocou centrálnych informačných služieb. Alebo poskytnutie zdrojov pre obnovu a zlepšenie kvality pôvodnej lokálnej architektúry väčšiemu počtu jednotlivcov v regióne, čím sa obnoví ráz životného prostredia. Takýchto príkladov sa dá vymenovať veľa. Kto chce vedieť ako to funguje v praxi, nech sa príde pozrieť do Vajnor, kde spoločným vytvorením akciovej spoločnosti vznikol najmodernejší obchodný a firemno- prevádzkový park v Bratislave. Spojilo sa pritom až 1200 vlastníkov. Ide o oblasť Tuhovské oproti Zlatým Pieskom, s usídlením firiem ako sú Mercedes, Ford, Coca Cola, japonské Makino a mnohé iné. V zahraničí sú napríklad v rakúskych Alpách lyžiarske strediská, kde hotelieri spoločne vybudovali a prevádzkujú zjazdovky aj vleky, ktoré predtým podporil štát daňovými úľavami.
Milí politici, isteže sa vám koná jednoduchšie v anonymite veľkých makroštruktúr ministerstiev. Žiaľ, až po pravidelné prevalenie sa makroštruktúrnej korupcie. Preto dnes nemáme diaľnice a tunely. Lebo to, žiaľ, neviete robiť. Každých štyri až osem rokov nám meníte koncepty štátu a zrušíte paušálne celé obdobia pred vami. Toto robíte aj v stranách. Zakladáte ich, a potom ich rušíte. Z niekdajších situačných hrdinov sa stávajú tragikomické postavy a za vami zostávajú frustrovaní voliči. Voliči, ktorí si zo zúfalstva potom volia komikov. Platí to pritom rovnako pre Slovensko, ako pre Taliansko, Ukrajinu, Anglicko alebo Ameriku. Ako volič jednotlivec, by som vám povedal, prestaňte. Lenže voličov je veľa a zavádzanie verejnosti politikmi nie je vo voľbách trestné.
Počas uplynulého víkendu si KDH volilo za svoju tridsaťročnú existenciu už piateho predsedu. Strana sa ukázala pozitívne vo svetle svojej obnoviteľnosti, a hoci nie je aktuálne zastúpená v slovenskom parlamente, existuje a počtom svojich členov nie neúspešne. Lokálne a na úrovni VÚC dokonca veľmi úspešne, nevynímajúc ani Európsky parlament. Prosím nové vedenie, aby si dobre prečítalo mnou vyššie napísané. Má šancu, ale víťazstvo v ružomberskej sále neznamená automatické víťazstvo v slovenskej politike. A najmä u voličov v počte, ktorý docieli presiahnutie desaťpercentnej účasti v slovenskom parlamente. Toto víťazstvo najmä neznamená, že aktuálni politici KDH reálne obrátia negatívny vývoj Slovenska z posledných 30. rokov. Sami si musia dať otázku, ako sa posilnili a či zabránili ďalším odchodom z KDH. Verím, že po zrealizovaných voľbách predsedu a predsedníctva, to následným uvážlivým konaním dokážu. Aj keď chvíľami to v sále vyzeralo na výbuch, čo zabrzdí dynamický rozbeh vpred. Je možné, že neviditeľné stopy tohto napätia ostali. Všetko ukáže budúcnosť, odhadujem to tak na obdobie jedného roku. Udržať stabilitu strany pred excesmi jednotlivcov a zároveň nezabiť jej schopnosť silné indivíduá integrovať, to je špagát pre dobre trénovaných politikov. Či to atmosféra sály dokázala pochopiť, to sa ešte ukáže. Môžem ale konštatovať, že v existujúcej prítomnosti ostatných slovenských strán, vynímajúc týmto KDH, Slovensko nemá zakódovanú svoju úspešnú budúcnosť. Ak má však túto deficitnú úlohu prevziať KDH, tak sa musí nevyhnutne touto voľbou geneticky zmeniť. Na integrujúcu stranu, schopnú rozvoja. Na stranu nových invencií a celospoločenských projektov. Na stranu, schopnú realizovať zlepšenia pre občana, lokálne prostredie, ale aj štát. Ak si chce KDH svoje systémové výnimočnosti zachovať, musí to dokázať. Lebo iba v aktuálnej prítomnosti nemá ani KDH, ani Slovensko svoju budúcnosť.
Veliteľ lode KDH sa od včera volá Milan Majerský.
Ivan Čarnogurský ml.
