Celoštátne testovanie na prítomnosť vírusu Covid 19 v réžii armády. Za spoločenskú cenu napríklad novej okresnej nemocnice. Testovanie sa nás týkalo rovnostársky, bez alebo iba s malými výnimkami a v každom z nás, pravdaže, vyvolalo individuálne pocity. Ak sa teda pýtame, či má prežitá skúsenosť aj spoločenský význam, tak hneď odpoviem. Má. Takýto stav totiž trénuje našu odolnosť voči iritáciám vlastnej existencie. Vysvetlím.
V našom štáte sa denne prieme o fundamentálne hodnoty samotného života od jeho počatia až po smrť, o občianske práva i našu slobodu konania verzus právne normy, o verejnú a súdnu bezpečnosť, či hospodárstvo, financie... A to všetko iba preto, aby sme napokon zistili, že sme v celej našej individuálnej slobode v určitom bode neodvolateľne ohraničení.
Najviac to pociťujeme spoločensky, kultúrne, pracovne, a potom aj finančne. Každý z nás sa takto denne ocitá na hraniciach svojich reálnych možností. Za socializmu to bola aj priestorová bariéra na hranici. Dnes už hranicu štátu bežne nevnímame. Hranicami sa nám stala skôr vlastná hmotná a spoločenská existencia. Primárne stav našich príležitostí: pracovne, či na základe finančných obmedzení schopnosť môcť budovať vlastné okolie, alebo mať zároveň možnosť opustiť priestor nášho žitia. Toto všetko ďalej priamo determinuje našu občiansku pohyblivosť, a to buď na krátku, alebo aj na dlhšiu vzdialenosť, či obdobie.
V rámci týchto zmien zažívame ešte ďalší fenomén. Zmenou priestoru pobytu sa pre nás mení spoločenské aj kultúrne prostredie obyvateľstva, na ktorom sme priamo závislí. Počas krátkodobých výletov sú to najmä služby, ubytovanie, stravovanie a doprava, ale aj komunikácie. Aj keď treba podotknúť, že primárne si v takýchto prípadoch vyberáme destinácie s určitou pozitívnou motivačnou hodnotou. Teda pre nás osobne. Pre krátkodobé zmeny problém teda väčšinou nevzniká.
Pri dlhodobých zmenách už skôr áno. Dlhodobé dislokácie nesú so sebou už aj celý pracovno-finančný a spoločensko-kultúrny rozmer. No aj krátkodobé pobyty si vyžadujú dôveru okolia v nás a našu dôveru v okolie... Dlhodobé si ju však žiadajú o to intenzívnejšie. Vyhrotené vzťahy automaticky zvyšujú mieru nášho ohrozenia, až po ohrozenie života. Preto si vyberáme priestory, kde vzájomnou dôverou a poskytovanými službami k takýmto ultimatívnym ohrozeniam nedochádza. Prirodzene, v tomto ohľade je jedno, či ide o pracovné alebo turistické pobyty.
Nasadenie vo funkcii vojaka v nepriateľskom území, alebo pomocného záchranára v oblastiach katastrof je už extrémom takéhoto zážitku. Chcem však upozorniť, že na hraniciach štátov, štátnych zväzkov a tiež tradičných kultúrnych zlomov je aj tento stav dennou realitou. Aj katastrofy sa pravidelne opakujú. Tam už platí pravidlo sily nasadenej organizácie, sily odstrašenia alebo motivačnej sily pomoci, ktorá je poskytovaná obyvateľstvu, zasiahnutého lokálnou apokalypsou. O potrebe prísnej a trénovanej skupinovej zohratosti, až súdržnosti, doplnenej najmodernejšou technikou obrany voči okolnostiam v mieste nasadenia, už ani nemusím hovoriť.
Ak však celú situáciu obrátime a hovoríme o príchode návštevníkov k nám, tak platí ten istý rebríček postupností. Dôvera môže hraničiť až s nedôverou a oprávnenosť týchto pocitov sa môže miešať so subjektívnymi omylmi, ktoré majú často tiež fatálne následky. Či ide o turistov, o presídlených ekonomických partnerov, končiac až u politických imigrantov. Kvalita vzťahov takýto rebríček dôvery ovplyvňuje všade. Od možnosti poskytnutia prvotriednych služieb až po zatknutie a vyhostenie. Vo Francúzsku aktuálne až po zastrelenie. V tomto príklade som však chcel primárne poukázať na to, ako sa individuálne vieme spoliehať na spoločnosť a prostredie, v ktorom sa práve nachádzame.
Vráťme sa späť k našej hlavnej téme. Vírus, boj s ním a spoločná ochrana až obrana. Tu si môžeme totiž všimnúť paralely.
V kontakte s konkrétnym vírusovým fenoménom sa síce nachádzame doma, ale pocitovo sa cítime akoby v cudzom prostredí. Covid 19 nepovažujeme za náš, domáci vírus. Nemáme s ním skúsenosti a cítime sa kolektívne ohrození. Z organizačnej stránky sa nevieme samostatne brániť, respektíve nie sme si obranou istí. Vírus pôsobí celoplošne, a teda nedokážeme ani identifikovať presnú líniu obrany, prípadne obranného útoku. Denne hľadáme optimum a denne sa hľadáme. Spoločensky sme na takúto situáciu, hoci predvídateľnú, neboli pripravení. Máme skôr pocity ohrozenia, ako za vojny, respektíve pocity apokalyptického stavu.
Všetky tieto skutočnosti nám preto poskytujú dve hlavné možnosti správania sa. Oddať sa do opatery a ochrany štátu a dôverovať mu, alebo nie. Tretia možnosť je difúzna. Teda prijať z každého trošku a napokon neustále striedať dôveru s kritikou. V zdravom prípade silných jedincov a skupín je táto metóda asi vhodná, aj keď si vyžaduje vysokú mieru schopností správnej vlastnej analýzy i posúdenia stavu. Pozor ale na precenenie vlastných síl a na praobyčajný oportunizmus! Ten nás totiž oberá o objektivitu. A ohrozuje druhých, ako napríklad políciu pred úradom vlády.
Už som uviedol, že sa virtuálne nachádzame akoby v stave vojny. Navyše, mnohí sa ešte budú onedlho pýtať, prečo krajina pôvodu Covidu 19 systémovo zvládla takýto nápor lepšie. Nuž, pravdaže, aj o tom sa dá diskutovať a kritikom demokracie to poskytne živnú pôdu.
Srdce na ruku, teda naopak. Koľkí z nás sú takýchto analýz objektívne schopní? Teda posúdenia hrozby, systému ochrany i obrany a správnej individuálnej reakcie...? Práve v tom však väzí eruptívno-výbušná brizantnosť posúdenia uplynulého víkendu i nasledujúcich dní. Bojovať s vírusom vieme iba spoločne, a teda spoločne aj s demokraticky zvolenou vládou. Presne teraz sa teda spýtajme svojho svedomia: koľko vlád sme tu už mali, do akého stavu sme svojimi voľbami dostali naše zdravotníctvo, cesty, železnice a iné dopravné linky, po ktorých k nám môže prísť záchrana, či aspoň ochrana?
Prosím, nevyhovárajme sa iba na druhých. Ešte raz. Spytujme si svedomie a analyzujme vlastnú schopnosť správneho výberu v zlomových situáciách. Lebo kritizovať vlastné rozhodnutia v kritických okamžikoch a zisťovať, že nie sme ani opakovane schopní správnej štvorročnej volebnej analýzy, nedáva dobrý predpoklad, že akurát teraz, počas vírusovej a ekonomickej krízy, sa zrazu správne individuálne rozhodneme.
Nami prežívaná skúsenosť má ešte jednu dimenziu. Tou je celé usporiadanie pomerov v Slovenskej republike. Vidíme, že keď je zle, tak nám ani plakať nepomôže a musíme ísť vyznačenou cestou. To, či si ju osvetlíme jasne ako štartovaciu i pristávaciu rampu na letiskách a nebudeme sa snažiť pristáť vedľa dráhy, záleží iba na nás. Na našom štartovacom úsudku, na schopnosti podľa zadaných parametrov aj letieť a zosadnúť presne. Demokracia nám totiž dáva mnoho manévrovacích možností, ale či nestratíme smer letu a trafíme do zadaného cieľa, závisí výlučne na nás.
Držme teda dvere, ktoré sme už pred pol rokom otvorili, odkašliavajme si do rukáva a prečkajme túto búrku bez priveľkého reptania. Nespochybňujme náš vlastný úsudok spred šiestich mesiacov. Ľudia, veď žiaľ, ani tým naším futbalovým trénerom nevieme z tribún správne poradiť. Tak sa aspoň pre vlastné "ja" tréningovo a trpezlivo nechajme otestovať a nenechajme sa iritovať komplikovanosťou vlastnej existencie.
Ivan Čarnogurský ml.
