Nechcem pritom deliť túto masu ľudí na sympatizantov Bidena, či Trumpa.
Svet stojí voči USA ako veľké územie s dvadsať ráz väčším množstvom obyvateľov. Severná Amerika je iba časť tohto sveta. V posledných storočiach sa však USA stali hlavnou hybnou silou západného pokroku. Technologickou a spoločenskou. V severných oblastiach Ameriky, Európy i Ázie bol vo vnútri jednotlivých štátov upevnený systém parlamentarizmu a delenia ústavnej moci. Severoatlantický západ svojím vplyvom ovládol vývoj sveta. Chýba nám už iba schopnosť zapojiť do tohto bloku rovnoprávne aj Rusko.
Kým píšem tieto riadky, vysiela sa v televízii dokumentárny film o vojne vo Vietname. Predtým som videl film o histórii obrazov od Gustáva Klimta, ktoré putovali po dlhej, strastiplnej, ale úspešnej reštitučnej dráme z Rakúska do USA. Právu sa dostalo zadosťučinenia zásluhou impulzu, vychádzajúceho z najvyššieho súdu USA. Po druhej svetovej vojne, žiaľ, vojen ako vo Vietname bolo oveľa viac a ani dodnes nie sú všetky zastavené. Americký súdny systém zároveň zmenil svetový prístup ku presadzovaniu hospodárskeho a civilného poriadku. Práve na tomto poli sa pre svet odohrávajú významy výsledkov volieb v USA a výhier jeho víťazov. Vojny, právo, ľudské práva a hospodársko-technologické výsledky svetového hospodárstva. To sú relevantné faktory výsledku volieb v USA, ktoré určujú skutočných víťazov.
Naše nádeje sú voči našim očakávaniam orientované v prospech spravodlivej a výkonnej administratívy USA. Žiaľ, vopred nevieme, akých výsledkov sa môžeme dočkať. Nepoznáme totiž svetové udalosti, ktoré prípadne privedú v najbližších obdobiach USA do stavu vojnového vytrženia, alebo naopak, ku pozitívnej technologicko-ekonomickej a spoločenskej explózii. Ak toto všetko spárujeme s globálnym významom amerického dolára, s otázkou americkej deficitnej zahraničnej obchodnej bilancie, a tiež ich domáceho rozpočtového schodku, môžeme tušiť, že víťaz volieb v USA by musel byť skutočný mág, aby všetko optimálne zvládol.
Presne tu sa odráža zmysel otázky, kto je víťazom volieb. Dá sa tento výsledok definovať iba menom? Alebo okrem znalosti ďalšieho mena prezidenta USA sa konečne zastabilizuje americký systém vo všetkých relevantných oblastiach? Ide najmä o spoločenskú súdržnosť a antirasizmus, rétorickú znesiteľnosť i ekonomickú stabilitu, vojenskú silu – nepoužívajúcu deštrukčné potenciály, ale výlučne hypotetické znamenia konštruktívneho odstrašovacieho fenoménu. V záujme nielen USA pridajme napokon aj aktívny politický internacionalizmus.
Trump bol v ostatných štyroch rokoch verbálnym rabiátom, ktorý slovami zničil množstvo pozitívnych a substančne relevantných výsledkov svojej vlády. Pretože je dnešný svet veľmi výrazne, ak nie rozhodujúco, definovaný mediálnym a reklamným spravodajstvom, viesť vojnu s médiami je snáď ťažšie, než viesť vojnu reálnu. Keďže podobne ako reálne vojny, majú aj vojny mediálne svoje pravidlá, malo by byť jedným z hlavných cieľov americkej politiky aj zosúladenie svojich vlastných metód a snažení s celosvetovou situáciou. Vtedy sa mediálne a ideologické diskusie neprejavia v absolútnom chaose svetového obchodu a v ekonomicko-spoločenskom stagnovaní. Musieť totiž znovu čakať na zmenu budúceho prezidenta najväčšej ekonomiky sveta len z dôvodu odstránenia jeho permanentne provokujúcej osobnostnej línie, kolidujúcej s mediálnymi komentármi celého sveta, by bola katastrofa.
USA a svet už prežili iné katastrofy, ale napínať situácie do nekonečna sa nemusí oplatiť ani „prvému“ národu sveta. Takým sa totiž severoameričania cítia. Tým však naďalej viac a viac mrhajú svojimi potenciálmi a provokujú okrem Ruska aj Čínu, počtom obyvateľov päť krát väčší štát sveta. Stále väčšmi tlačia túto vzpínajúcu sa veľmoc do situácie, aby sa stala ona majákom svetového pokroku. Dôvodom je spojenie eficiencie demokracie s reálnymi výsledkami globálnych procesov.
Práve tento spoločenský faktor doterajšej gravitačnej výhody západu nesmieme prehrať, určite nie kvôli osobnostným deficitom lídra Ameriky. Nech sa volá akokoľvek. Ak nedokážeme udržať našu severoatlantickú spoločenskú príťažlivosť čisto sociologicky, ekonomicky, technologicky, kultúrne a motivačno-ľudsky, tak sme prehrali súťaž slobodne sa samospravujúcej spoločnosti verzus centrálne riadené systémy. Potom nastúpi celosvetové presvedčenie, že správa vecí verejných je čisto technokratická mocenská záležitosť a má byť prednostne riadená zúženou skupinou ľudí. Keď bude táto relatívne malá skupina ešte k tomu podporená optimalizačno-technologicky, tak voľná vôľa slobodne súťažiacich ľudských myšlienok sa stratí.
Iba zdravá zmena budúcich politických činov a nasledujúcich výsledkov nového amerického prezidenta oproti doterajším bude tým skutočným víťazstvom nás, v Európe. Ako sa spieva v jednej známej slovenskej pesničke...?
„Na mene nezáleží a ani na veku, nikto Ti nepovie nie.
Tú váhu má, len keď dáva človek človeku, a každý to vie.“
Ivan Čarnogurský ml.
