Všetci poznáme pocit hnevu a bezmocnosti voči útočníkom, strácajúcim akýkoľvek pozitívny vzťah ku spoločnosti ako takej, ako aj voči jednotlivcom a ich osobným osudom. Útokom voči ľudským životom boli dokonca silne poznačené aj naše posledné voľby.
Aktuálne zasiahol teror nám blízku Viedeň. Bol to teror rakúskeho teroristu s migračným pozadím, predčasne prepusteného z väzenia, kam bol odsúdený na 22 mesiacov za pokus vycestovať do Sýrie a pridať sa ku Islamskému štátu. Počas celej „teroristickej noci“ som sledoval rakúske správy a zažíval chaos prvých hodín, až po relatívne vyjasnenie sa situácie v utorok okolo obeda a popoludní. Najdojemnejšie boli zábery z viedenského dómu, kde sa v utorok popoludní stretli všetci predstavitelia vlády Rakúska, rakúsky prezident, všetci rakúski zástupcovia uznaných náboženských obcí a aj všetci zástupcovia hlavných národnostných skupín. Pozval ich kardinál Schönborn. Prišli všetci, na čele boli zástupcovia moslimov a spoločne sa modlili za obete. Modlili sa však aj za vzájomnú súdržnosť, a to nielen v boji proti akokoľvek motivovanému terorizmu. V ťažkých chvíľach, ale nielen v krízach, má vedieť byť spoločnosť súdržná.
Poďme ale na Slovensko.
Čo možno ešte na Slovensku nepoznáme, je situácia, kedy sa mladí ľudia, deti prisťahovalcov, stanú z vlastnej vôle vnútornými vydedencami systému a protivníkmi vlastného štátu. Čo ešte nepoznáme, je zniesť pocit, že iné etnikum, užívajúce si náš štát ako svoj domov, obráti zbraň proti domácemu obyvateľstvu. Čo ešte nepoznáme, je schopnosť domáceho obyvateľstva neobrátiť svoj hnev po extrémnom čine proti všetkým prisťahovalcom a menšinám. Takýto odmietajúci reflex totiž v súčasnosti prejavujeme na Slovensku aj v nestresových dňoch. Stačí, ak sa objaví slovo imigrant, utečenec, moslim, ale aj Róm či homosexuál. Žiaľ, niekedy aj Maďar, Ukrajinec, či príslušník inej národnosti, ktorý nie je prirodzene a neohraničene, ale občas skôr s výhradami, v súčasnom Slovensku akceptovaný.
Slovensko chce byť súčasťou vnútorného kruhu Európskej únie. S týmto zaradením sa však automaticky stávame aj súčasťou emigračnej a imigračnej tradície Európy. Slovensko pritom historicky pozná skôr pojem emigrácia, než opak. Slováci v Amerike, ale aj v Európe sa stali generačno-historickou súčasťou našej národnej existencie a slovenskej histórie. Vrátane našej schopnosti asimilovať, alebo sa zaradiť do západnej spoločnosti. Západnej. Na východ od Slovenska je týchto emigračných príkladov málo, pohraničné územia Ukrajiny, Rumunska, Maďarska a časti Srbska vynímajúc. Tie skôr svedčia o zmenenej orientácii hospodárskych i spoločenských pomerov medzi európskym západom a východom v posledných troch storočiach.
Prečo v takúto chvíľu spoluúčasti a sústrasti s Rakúskom tieto súvislosti spomínam? Obávam sa, že skôr, či neskôr sa niečo podobné odohrá znovu aj na Slovensku, tak ako tomu bolo pred rokmi napríklad v Devínskej Novej Vsi. Potom by to bola opätovne daň za našu internacionalizáciu a aj protihodnota za všetky výhody, čo nám príslušnosť k západu Európy prináša. Slobodu, voľnosť cestovania, neobmedzovanú voľbu religiozity a podobne. Život, ktorý nie je denne a na každom kroku kontrolovaný. Ani pracovne. Sloboda poskytuje človeku niekoľko dimenzií neohraničenosti. Pritom jedna z realít je, že človek, ktorý má zámer poškodiť spoločnosť, a nie je na dennom radare bezpečnostných zložiek, má všetky možnosti zaútočiť na všetky naše slobody, ba aj na naše životy. Keď však rozšírime radar bezpečnosti cez určitú hranicu, stratíme slobodu. Toto sme sa naučili aj v čase korony.
Atentátnik v Rakúsku sa v centre jedného z miest sveta, označovaného za metropolu „najhodnotnejšieho pokojného života“, minimálne desať dlhých minút voľne pohyboval a zabíjal ľudí. Možno teda usúdiť, že hoci je Viedeň ako multikultúrne mesto už svojím samotným potenciálom intenzívne ohrozené, nie je vôbec kontrolované na každej ulici aspoň jedným policajtom. Takto vyzerá sloboda.
Keď však nechceme, aby sa naša spoločnosť dezintegrovala, musíme sa „vycvičiť“ a naučiť sa priraďovať ku konkrétnym situáciám asociácie, čo nás dokážu čoraz viac integrovať do jadra EÚ. Teda, pokiaľ je to naším cieľom.
Táto integrácia však predpokladá dostatok znalostí i politickej odvahy konfrontovať sa s témami, ktoré dnes nie sú Slovensku úplne vlastné. Domnievam sa, žiaľ, že musíme uvedené predvídať, že toto všetko môže priniesť na Slovensko ďalšie konflikty. Možno nie až tak prednostne islamistické, ale skôr naše – domáce, nacionalistické. Budú to asi aj útoky na našich občanov. Pritom v okamžiku útoku nebude útočník rozlišovať osoby svojich cieľov. Je možné, že potom budú vedľa seba obeťami nacionalista, imigrant, Maďar aj Slovák.
Takto skončí Slovensko, pokiaľ sa nenaučíme spoločnej reči a vzájomnej tolerancii.
Ivan Čarnogurský ml.
