A keďže sa spomínaný článok venoval skôr reštitučnému konaniu a oprávnene aj značne protichodným rozhodnutiam súdov vrátane najvyššieho či dokonca ústavného vyvolávajúcich silné pochybnosti nielen o právnom štáte, ja teraz uvediem "pár slov" aj k tomu, čo článok už nespomenul. Ide pritom o rovnaký pozemok na Bôriku, ktorý je aj predmetom kúpnej zmluvy č. 048804509700 z roku 1997. Tá je však už inou a celkom samostatnou vecou. A keďže táto zmluva bola uzatvorená v rozpore so zákonom, je ako právny úkon absolútne neplatná a hľadí sa na ňu, ako keby ani nebola!
Vedenie Hlavného mesta SR Bratislavy, ktoré je pre dotknutý pozemok na Bôriku dodnes v pozícii povinnej osoby, o celej nezákonnej a nehospodárnej situácii vie. A práve hlavné mesto je tým, kto dotknutý pozemok predal v rozpore so zákonom a kto sa mal a ešte stále má o dotknutý pozemok starať starostlivosťou riadneho hospodára. Takáto úloha totiž povinnej osobe plynie zo zákona!
Aj primátor Ivo Nesrovnal tak vie, že kúpna zmluva z roku 1997 je absolútne neplatná so všetkými súvislosťami, pričom na jej základe urobený následný vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností je stále napadnuteľný. Primátor tiež vie, že neexistuje žiadna právoplatná nájomná zmluva s dohodnutým nájomným za užívanie dotknutého pozemku, čím hlavné mesto prichádza o obrovské finančné prostriedky bez toho, aby to odsúhlasilo mestské zastupiteľstvo. A samozrejme primátor vie aj to, že mestské zastupiteľstvo celkom jednoznačne v roku 2018 dokonca právoplatne zrušilo vlastné a od počiatku nezákonné uznesenie č. 600/1997, ktorým bol pozemok hlavným mestom v rozpore so zákonom v minulosti predaný. Dnes tak neexistuje žiadna platná kúpna zmluva, žiadna platná nájomná zmluva a ani žiadne platné rozhodnutie hlavného mesta potvrdzujúce súhlas s predajom dotknutého pozemku! To len primátor sa falošne tvári a koná, ako keby bol pozemok na Bôriku už riadne a právoplatne predaný.
Zo záhadných či len špekulačných dôvodov tak hlavné mesto chce vo veci absolútne neplatnej kúpnej zmluvy z roku 1997 definitívne konať až po právoplatnom rozhodnutí súdov v celkom inej a samostatnej veci (t.j. v reštitučnom konaní). Zabezpečiť okamžitú nápravu už aj dnes v nadväznosti na ako právny úkon absolútne neplatnú kúpnu zmluvu z roku 1997 však ale hlavnému mestu nič nebráni! Naopak, zabezpečiť bezodkladnú nápravu a teda zákonnosť a hospodárnosť vo veci je zákonnou povinnosťou hlavného mesta, keďže dodnes je k pozemku tou povinnou osobou a dodnes má tento pozemok zo zákona v riadnej starostlivosti!
Akosi nedovysvetlená ostala aj záhada okolo vraj stratenej žiadosti reštituentov. Nič sa ale len tak nestratilo. Dve listiny preukazujúce, že dotknutý pozemok je predmetom otvoreného reštitučného konania tak zjavne zmizli zo spisu vedenom na bratislavskom magistráte účelovo! Zrejme v období medzi rokmi 1992 a 1995. Okolnosti pritom naznačujú, že boli skôr zámerne ukradnuté zo spisu, aby mohol byť pozemok „očistený“ a následne hlavným mestom predaný vybranému záujemcovi. Čo sa potom asi aj stalo, naviac veľmi pochybným spôsobom.
Stanovisko „vystresovanej“ pani sudkyne, ktorú môže o veci menej informovaná osoba resp. čitateľ článku ľahko pokladať za jedinú obeť celého pochybného diania na súdoch či pôvodne aj na správnom orgáne si tiež zaslúži primerané vysvetlenie.
Nie je pravda, že sa reštituenti začali zaujímať o dianie v reštitučnom konaní až po zistení, že na dotknutom pozemku je postavený dom. Avšak správny orgán neviedol reštitučné konanie riadnym spôsobom a prvé relevantné rozhodnutie vydal až v roku 1999! V ňom potom sám správny orgán konštatoval, že kúpna zmluva bola uzavretá aj napriek tomu, že Hlavné mesto SR Bratislava o uplatnenom reštitučnom nároku preukázateľne vedelo! A na toto rozhodnutie potom reštituenti aj primerane reagovali odvolaním zaslaným na Krajský súd Bratislava.
Odmietam preto prenášanie akejkoľvek zodpovednosti za uzatvorenie kúpnej zmluvy z roku 1997 v rozpore so zákonom (ktorej účastníkmi boli hlavné mesto a manželia N.) na niekoho iného! Zrejmým vinníkom vzniku tejto situácie je hlavné mesto. A o dobrej viere kupujúcej strany sa dá tiež iba špekulovať, lebo preukázaná dodnes nebola. Rovnako ako skutočnosť, že kupujúca strana pred uzatvorením kúpnej zmluvy nevedela o tom, že pozemok je už dávno predmetom reštitučného konania.
A že dianie na pôde správneho orgánu bolo v minulosti veľmi pozoruhodné a zjavne ovplyvňované aj zvonka, naznačujú viaceré indície. Ako perličku uvediem aspoň dodnes nevysvetlené zmiznutie celého reštitučného spisu. Okrem mňa sa vtedy vôbec nikto neohradil.
Ak by manželia N. postupovali starostlivo, nemusel tento problém vôbec vzniknúť. Ak by niekto na magistráte nekonal podvodne, tiež nemusel tento problém vôbec vzniknúť. Pokladám ale za pozoruhodné, ako sa pani sudkyňa pokladá akoby za obeť, ale pritom nijako nerieši vtedajšiu a vlastne ani tú dnešnú nezákonnosť vo veci. Neevidujem totiž žiadnu zmienku o tom, že by sa kupujúca strana bola voči hlavnému mestu vo veci pozemku zaťaženému ťarchou z reštitučného konania už niekedy oficiálne ohradila tak, aby žiadala od mesta účinnú nápravu či odškodnenie za ich poškodenie napr. súdnou cestou. Neevidujem dokonca ani jej snahu o vrátenie bezdôvodného obohatenia (t.j. manželmi N. uhradenej kúpnej ceny), ktoré od nich hlavné mesto získalo v rozpore so zákonom. Pritom minimálne od roku 1999 manželia N. vedia, že ich kúpna zmluva bola uzatvorená v rozpore so zákonom a že hlavné mesto im predalo pozemok, ktorý nesmie byť predaný či prevádzaný na inú osobu ešte ani dnes!
Že na isté obdobie bolo reštitučné konanie aj prerušené je fakt, ale nijako podstatný. Išlo o nutnosť doložiť správnym orgánom žiadané dokumenty, ktoré sa neskôr aj doložili. Nič to nemení na tom, že s pozemkom zákon zakazoval nakladať, manipulovať či prevádzať na iné osoby ako už v tom čase, tak aj neskôr. A takýto zákaz platí až dodnes!
Nie je ani pravda, že reštituenti odmietli mimosúdnu dohodu. Nakoniec, zo strany sudkyne ani žiadna neprišla. A ani hlavné mesto nič seriózne neponúklo, iba sa pokúsilo špekulačne a účelovo vytvoriť stav, ako ono bolo k dohode náchylné, ale „zlí“ reštituenti žiadnu dohodu nechceli. Evidujem iba jediný pofidérny pokus zo strany hlavného mesta, ktoré ponúklo akože náhradný pozemok, ale už na prvý pohľad zjavne po viacerých stránkach neporovnateľný s dotknutým pozemkom. Tento ich návrh bol pritom tak „excelentný a odborne“ podložený, že pri tejto „ponuke“ pre istotu hlavné mesto neuviedlo ani trhovú či znalcom určenú cenu dotknutého pozemku, ale ani trhovú či znalcom určenú cenu náhradného pozemku! Aby to bolo celkom jasné, neuviedlo vôbec žiadnu cenu! Hlavné mesto sa tak akože zahralo na pekného, ale o nijakú ďalšiu debatu už nestálo. Tam totiž ani vtedy o žiadnu snahu dosiahnuť riadnu dohodu hlavnému mestu vôbec nešlo.
Je ale zarážajúce, o čo sa vlastne manželia N. sporia resp. chcú sporiť aj naďalej, ak už celé roky resp. ani dnes nemajú k dotknutému pozemku žiadny platný právny vzťah (nikdy im vlastne právoplatne ani nevznikol) a nemajú ani žiadny platný právny titul na jeho užívanie (tobôž zadarmo)! Ani tou oprávnenou osobou sa nemôžu stať. A aj momentálny zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností sa im onedlho zrúti ako domček z kariet! Lebo z bezprávia nesmie vzniknúť právo!
Čo sa týka súdneho kolotoča, existujú viaceré očakávania. Správny orgán môže v ďalšom priebehu konania napríklad nadviazať na tri zásadné námietky, ktoré už mal na stole aj ústavný súd. Ide o námietku odklonu Najvyššieho súdu SR od právneho názoru prezentovaného Ústavným súdom Slovenskej republiky v náleze z 19. januára 2016 (prvá námietka), námietku svojvoľného a diskriminačného odôvodnenia odklonu od svojej judikatúry v úplne rovnakej veci inej reštituentky – viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžo 193/2010 (druhá námietka) a námietku opätovného preskúmavania už predtým ustáleného záveru o tiesni pri uzavretí kúpnej zmluvy nad rozsah toho, čo Najvyššiemu súdu SR uložil vo svojom náleze z 19. januára 2016 Ústavný súd Slovenskej republiky (tretia námietka). Správny orgán tak dnes disponuje účinnými právnymi prostriedkami na ochranu práva spravodlivosti, ktorými môže brojiť proti svojvoľnému a diskriminačnému odôvodneniu odklonu všeobecného súdu od stabilnej judikatúry v úplne rovnakej veci inej reštituentky, ako aj proti nesplneniu povinnosti všeobecného súdu riadiť sa záväznými príkazmi Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnutými v jeho náleze z 19. januára 2016.
Nesmie sa prehliadnuť ani ďalšia vážna okolnosť. Najvyšší súd SR akosi nemá ustálený právny názor na jednu a tú istú vec a niekedy sú tak jeho rozhodnutia nepredvídateľné a súčasne nedôveryhodné. Ich právna istota je tak v tomto prípade skoro nulová. Na túto dôležitú skutočnosť pritom vo svojom januárovom náleze upriamil pozornosť aj Ústavný súd Slovenskej republiky, keď v ňom upozornil na nepochopiteľný odklon Najvyššieho súdu SR od svojej judikatúry v úplne rovnakej veci inej reštituentky!
Správny orgán má tak dnes na výber dva úplne odlišné právne názory Najvyššieho súdu SR na úplne rovnakú vec! A vo svojom novom rozhodovaní v tomto reštitučnom konaní tak má právo byť celkom autonómny a zotrvať pri vlastnom právnom názore na vec! Ide teraz o to, či si na to aj trúfne.
Máme tu ale aj druhý veľmi vážny, celkom samostatný a dnes oveľa aktuálnejší problém ako je reštitučné konanie. A tým je už opakovane spomínaný dlhodobý nezákonný a nehospodárny stav na pôde Hlavného mesta SR Bratislavy vzniknutý a pretrvávajúci v nadväznosti na ako právny úkon absolútne neplatnú kúpnu zmluvu č. 048804509700 z roku 1997!
Apelujem tak na primátora, aby v danej veci bezodkladne zabezpečil zákonnosť a hospodárnosť v konaní mesta, keďže hlavné mesto je k dotknutému pozemku dodnes v pozícii povinnej osoby a o dotknutý pozemok sa zo zákona musí starať starostlivosťou riadneho hospodára ešte aj dnes!
Súčasne však týmto taktiež opakovane dávam celú túto vec ohľadne absolútne neplatnej kúpnej zmluvy č. 048804509700 z roku 1997 aj do pozornosti príslušných orgánov dbajúcich na zabezpečovanie zákonnosti či do pozornosti kontrolných orgánov akým je napr. Najvyšší kontrolný úrad SR. Nikto z nich síce ešte nepovedal, že skutok sa nestal, že zákon porušený nebol a že žiadna škoda nikomu nevznikla. Akurát ten nezákonný a nehospodárny stav vzniknutý v súvislosti s kúpnou zmluvou z roku 1997 tu máme už celé roky.
S ohľadom na tú absolútne neplatnú kúpnu zmluvu z roku 1997 na záver odcitujem aj niekoľko právnych zásad či definícií a dávam ich ako pomôcku do pozornosti nielen hlavnému mestu a jeho zmluvnému partnerovi, ale aj všetkým orgánom, majúcim odstraňovanie nezákonnosti resp. zabezpečovanie zákonnosti v náplni práce. Niekto by už konečne mohol zmysluplne vysvetliť, prečo nemôžu platiť aj v tomto konkrétnom prípade.
Z bezprávia nikdy nemôže vzniknúť právo!
Právo domáhať sa vyslovenia absolútnej neplatnosti právneho úkonu sa zo zákona nepremlčuje!
Absolútna neplatnosť každého právneho úkonu, ak tento bol urobený v rozpore so zákonom, nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona. Nie z vôle zmluvných strán či niekoho iného!
Absolútne neplatný právny úkon nemá od začiatku žiadne právne následky či účinky a ani ich tak nemôže vytvoriť v následnom právnom úkone. Absolútne neplatná kúpna zmluva nikoho nezaväzuje, absolútna neplatnosť sa nedá odstrániť, vyplýva priamo zo zákona a pôsobí ex tunc.
Na absolútne neplatný právny úkon sa hľadí tak, ako keby neexistoval, takýto úkon nemožno schváliť dodatočne a ani odstrániť vadu, ktorá spôsobuje neplatnosť. Pokiaľ absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy vysloví aj súd vo svojom rozsudku, táto zmluva sa nestáva neplatnou až tým právoplatným súdnym rozhodnutím, ale je neplatnou od počiatku!
Pri absolútnej neplatnosti právneho úkonu ide o vadu právneho úkonu s ktorou právo spája dôsledok neplatnosti - pôsobí voči každému - preto sa jej môže dovolávať každý, a to bez časového obmedzenia, pretože toto právo nezaniká, ani sa nepremlčuje - súd vyvodzuje dôsledky z absolútnej neplatnosti z úradnej povinnosti (ex officio), t. j. bez toho, aby niekto dal podnet (návrh) - nastáva priamo zo zákona (ex lege) a pôsobí od začiatku (ex tunc), to znamená, že právny úkon je neplatný od samého počiatku (t. j. od jeho vzniku)!
Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností! Má to svoju logiku - z bezprávia nikdy nemôže vzniknúť právo!
A platí tiež nasledovné:
Plnenie pri absolútne neplatnom právnom úkone je bezdôvodným obohatením, ktoré je nutné bezodkladne vrátiť tomu, od koho bolo získané.






