Prešlo zhruba osemdesiat minút a z druhej miestnosti sa ozval od filmu dosť silný plač. Krátkodobo som sa zhrozil, že si milá zase číta nejaké moje smsky, ale ten vzlyk bol divný, doteraz nepočuté tóny. Nechal som sa zodvihnúť od surfovania a šiel som sa pozrieť. Strašne silno plakala. Pýtam sa: „Čo je, čo plačeš?“ Oči v dlaniach, hlava medzi kolenami, celé telo sa chveje, brblala nezrozumiteľne na moju otázku. Pointa bola, že sa bojí, že sa strašne bojí smrti. „Ja sa strašne bojím, ja si neviem predstaviť, že zomrie otec, mamina, ja, ty, čo sa stane, čo bude. Strašne sa bojím.“ Paradoxne to vylúdilo úsmev na mojich perách, no ale v podstate je jasné, že v takej situácii nezačneme všetci revať, to by bola histéria. Vypol som televízor pár minút pred koncom filmu, t.z. že ani nevie, ako to dopadlo, ale podarilo sa ju ukľudniť. O minútu, aby sa zase zozrušila, zavolala sestre a tá jej s jej pre ňu typickou veseosťou, dosť surovo zhrnula záver deja. Povedal som je, že raz dáme na tú tému debatu, ale vzhľadom k tomu, že partnerka je relatívne mĺkvy typ, tak tú debatu som sa rozhodol s ňou začať prostredníctvom blogu. A potom to rozvedieme. Ak bude ešte čo. Chcem napísať moje pocity.Každý sme z mäsa a kostí a pravdepodobne sme všetci mali v živote okamihy, kedy sme o smrti rozmýšľali. Ja osobne som mával tieto stavy pri zaspávaní a bolo to dosť ťažké rozjímanie. Až keď som si prečítal vetičku od Spinozu, holandského filozofa, až potom som sa skľudnil. On vraj prehlásil, že smrť nie je téma. Kým sme tu my, zubatá tu nie je, keď je tu smrť, už tu nie sme my. A dodáva, že rozumné je vnímať, skúmať a bádať život, nie smrť. Isteže veriaci, silno veriaci zmýšľajú možno inak, možno je obdobie, kedy ich to sužuje, o niečo kratšie. Možno veľmi religiózni ľudia majú schopnosť v sile svojej viery rozmýšlať, čo bude.
Takisto akceptujem Boha, ale o tom písať nechcem. Chcem o tom, či sa máme báť a či je dôvod mať strach. Ja verím v tomto smere v silu prírody. Tá je v istom smere všemocná a podľa mňa veľmi, veľmi praktická. Nebudem opakovať vo vetách neustále podľa mňa, alebo môj názor je, že ... Ale tieto vety sú len z môjho vnútra. Nie je to podložené žiadnou štúdiou. Nemám tak veľké znalosti s neuropsychológie, chémie, filozofie. Je to prozaický blog. Blog z duše, blog z pocitov. Kto z nás myslí na pohrebe o svojej smrti ? Kto sa v krematóriu počas tej polhodinky bojí o seba samého. Kto sa pri hudbe Ave Maria ocitá v myšlienakch v nebi ? Smrť nás ani nevaruje, ani nepoúča, ani nevystríha. Ona nemá tú silu každého šoféra vykonať jednoduchý, fyzicky nenáročný úkon pripútania sa. Smrť nás nevaruje pred šialencom, teroristom, mafiánom, nájomným strelcom. Zažil som v lietadle turbulenciu. Silnú, ale nie až tak silnú, aká vraj býva trebárs nad Pacifikom. O čiernej farbe to v tých okamihoch nebolo. Len som chcel ďalej žiť. Chcel som pristáť, chcel som sa vrátiť, ale o pár dní som sedel tvrdohlavo na palube znovu. Ako inak som mal ísť domov. A zase som nerozmýšlal o smrti, len som chcel veriť lepším tlakom nad morom, nezaoberal som sa vestou, kyslíkom, rybárskou loďou. Chcel som to mať za sebou. V bunkách a ich častiach určite nastane zaplavenie chemickými látkami, ktoré to zariadia. Mám teraz po dvoch dospelých deťoch štvormesačnú dcéru. Párkrát som rozmýšlal, čo by urobila, ak by sme ju povedzme na pár minút nechali samú a obaja by sme zahynuli vo výťahu, alebo by na nás padol komín. Ak by nemala šťastie, zomrela by. Zomrela by od hladu. Ja si myslím, že by šťastie mala, lebo inak by to bolo voči nej nefér. Ale neverím, že by bola schopná rozmýšľať o konci v kategóriách, v ktorých to vnímame my. V súvislostiach, do ktorých sme teraz svojim vekom a skúsenosťami vhupli. Ten komín som nespomenul náhodou. Poznám jednu dvojicu, ktorej padol komín na kočík. Dieťa ..... Rozmýšlal niekto o tom predtým, ako postavil kočiarik na to osudné miesto ? Mal možnosť sa niekto báť ? Bálo sa to bábo samotné ? Keď vidím v televízii adrenalínové športy, tak je jasné prečo sa im ľudia venujú. Pre adrenalín, pre hormóny šťastia. Mnohí nechápu, ako môže niekto horieť túžbou po Evereste, po túžbe vyliezť osemtisícovku, prejsť k severnému pólu medzi ľadovými medveďmi. Ja som síce v Himalájach nebol, ale stál som niekoľkokrát na Gerlachu a raz som mal pri zostupe z Vysokej tú smolu, že sme sa s kámošom „zapráskali“ v zostupovej ceste do problémov, kedy mi nebolo všetko jedno. Takmer som sa posral. Večer vo vani som sa zaprisáhaval, že už nikdy nevystúpim niekam, kde nebudem mať istotu troch pevných bodov. Na druhý deň okolo druhej popoludní som bol stál na susednom štíte a s veľkou pokorou som si Vysokú obzeral. Mal som strach, mal som fakt spätne plné gate, ale o smrti som vôbec nerozmýšlal. Ani oni pri výstupe nemyslia na smrť. Majú pred ňou asi rešpekt, inak by neprežili, ale rozmýšľajú z minúty na minútu. Z kroku na krok. Ak to podcenia, skončia. Ale ani vtedy im bunky nedovolia rozmýšľať inak, ako o živote. To je asi prirodzené. Je to určite „zariadené“ tak, že bunka v určitom veku nevie, v určitom období tápe a potom sa už asi iba teší. Už je uzrozumená, už chápe, rozumie, pretože dozrela. Resp. prezrela. Ak by to bolo inak, tak by tí idioti nešli do Spáleného žľabu v Západných Tatrách bivakovať do lavínového poľa. Ak by sa bál ten borec, ktorý vlani prešiel v noci v hlbokom snehu a silnom mraze a vetre na Liptove dvadsať kilometrov,za ním sa presúvalo niekoľko vlkov, ak by sa bál smrti, zacítili by to, urobili by krátky proces. Takto iba striehli.Ak by to bolo inak, jednoducho by sme sa báli stále. Každú minútu. Každú sekundu. Všetci by sme boli v aute pripútaní, jazdili by sme tridsiatkou, nikto by nelietal, nikto by sa neplavil po mori, nikto by nekúpal deti vo viac ako centimetrovej vode. Ani k moru by sme nechodili. Nefetovali, nechľastali. A už by sme ani tie kurence nejedli. A ženy by konečne nenosili kožuchy a zlato z Turecka. No povedzte, ako môže niekto ísť po vlaňajšku do Indonézie k moru. Sme blbí ? Mimochodom v Tatrách po vlaňajšej veternej smršti nenašli lesníci v lese jedinú mŕtvu srnku, jeleňa, medveďa. Žeby dostali echo ? Nebáli sa, len šli preč. Šli tam, kde bol istý život. Ja som v ten pre Tatry hrozný deň mame telefonoval okolo deviatej dopoludnia a informoval som ju o správach o historickom vetre, ktorý dorazí okolo štvrtej, piatej v podvečer. Zľahka sa mi vysmiala, vzala dve malé deti na prechádzku a potom bola nútená nocovať v hoteli Hubert. Domov to už nešlo. Nebála sa. Ani ju to nenapadlo. A mohla by, bude mať sedemdesiat. Ak smrtelne havarujeme, ak nás skolí srdcová príhoda, ak nás zastrelia a sme v sekunde vybavení, nemáme čas. Poznám okolo seba viacero ľudí, ktorí majú rakovinu, vedia o tom, určite ťažko zaspávajú. Nikdy som s nikým z nich o tom nehovoril, lebo sa mi do toho nechcelo. Ale vidím, že žijú. Že žijú naplno. Smejú sa, hádajú, intrigujú, podrážajú, potom velebia, povzbudzujú. Domnievam sa, že mozog sa bráni. Organizmus musí mať obranné mechanizmy. Inak by ten tlak nevydržal. Obrana organizmu má asi svoje poslanie. Inak by sme zblbli. A tí, ktorí zblbnú chorobou, chorobou duševnou, tak jednoducho zblbli, niečo bunkám chýbalo a v prípade týchto ľudí nastane v realite zase iný svet. Dieťa nevie, chorý vie, ale zdravý ho nechápe, dementný sa usmieva. Obrana proti smrti bude v jeho prípade založená na zblbnutej bunke. Nebola schopná čeliť tlaku, tak zblbla. A potom už nevie. Už som spomínal, že sa mi narodila štvormesačná Sára. Stretol som sa s názormi, že motív splodiť ju, bol v obrane proti strachu zo smrti, alebo vraj si predĺžim mladosť. Figu borovú. Omladnúť som neomladol. Rána bývajú ťažšie, zuby sa mi začnú každú chvíľu hýbať, bolieva ma po športe celý človek, o desať rokov už krátku loptu k sieti v tenise asi nedobehnem. Starnem bez ohľadu na to, že mám „predĺženú“ mladosť. Práve naopak, vychovávam, smerujem a sledujem Sárin vývoj inak. Staršie. Ako dedko. S odstupom, s kľudom. Spievam jej uspávanky, veľmi poctivo každý večer, lebo vidím, že si zvykla, že to má rada, že to chce a že okamžite zaspí. Ja jej nebudem čítať a hovoriť nezmysly o karkulke. O valibukovi. To nechám na jej mamu. Budem si s ňou radšej kresliť a hádzať kamienky do Dunaja. Vôbec som neomladol. Normálne ma desí a život tlačí k myšlienkam, že pôjde do škôlky, školy, že jej budú rásť zuby s krikom a ja sa nevyspím. Do kelu, iba dva roky bude môcť ona lietať na dovolenku k moru zadarmo. Nie som nadšený, že budem chodiť na ZRPŠ opýtať sa na vnučku, vlastne na žiadne ZRPŠ ma už nikto nikdy nedostane. Nezmúdrel som natoľko, aby som pochopil svet emancipovanej, hysterickej, zdevastovanej triednej učiteľky. Chcel som bábo a asi to malo niečo do seba. Nemám čas myslieť na koniec. Musím zápasiť s prvou dcérou o existencii jej nevlastnej sestry, musím sa pokúsiť so ženou nastoliť model veľkej rodiny, musím z diaľky sledovať, či syn zmaturuje v novom Froncovom modeli. Som ľahký workoholik (no asi len preto, že deň je krátky), ale Marx, alebo Engels mali v jednom pravdu. Práca šľachtí. Ak lúšti osemdesiatročný dedo na záhrade sudoku, tak žije. Ak má starká dvadsať vnučiek, desať oviec a tri kravy, tak ich opatruje. Večer zbitá zaspí do troch minút a chrápe a chrápe. Ak Lasicovi odíde Satinský, musí ťahať káru sám. Nemá čas. Preto musíme robiť, šetriť, míňať, budovať, búrať, honobiť, utrácať, stávkovať, šalieť pri víťazstvách, smútiť za prehrou v poslednej minúte. Preto sú olympiády, majstrovstvá sveta. Z pohľadu zmyslu života absolútne nepodstatné aspekty. Idiotskí Vyvolení, tragický slovenský Kraus, neskutočne sprostí Nora s Braňom. To aspoň mňa núti konať. Prepnúť kanál, čítať, sadnúť na dovtedy nenávidený stacionárny bicykel, ísť behať po hrádzi. Musím kúpiť do Tatier satelit, aby mohla vidieť mama českého Krausa. Potom získam čas a budem sa s ňou hádať sedem rokov, aby ho konečne zfunkčnila, lebo je tam jej česká televize a Prima. Musím jej proti jej vôli vymaľovať kuchyňu, ktorá sa už na ňu chystala zosypať. Musíme konať, aby sme nemali čas. Čas na sprostosti. Aby sme nedali priestor bunkám vnímať blížiacu sa totálne istú smrť. Život a skúsenosti nám aj tak nedajú ani najmenšiu šancu pochopiť. Zvládnuť argumenty reinkarnácie, presunu do raja. To len snáď silou nejakej viery. A neverci čím ? Svojou blbosťou ? Berme to tak, že šancu nemáme. Nerúhajme sa, nebuďme k nej nepokorní, ale nerozmýšľajme o nej. Hlavne nebilancujme.Sadnime si na pár minút raz za mesiac na cintorín. Ešte sa mi nestalo, aby som sediac na lavičke pri pohľade na tie kríže, alebo čerstvé chryzantény a ešte pariacu sa kôpku zeme, videl niekde vzadu pri múre škeriť sa zubatú. To by bolo jednoduché, to by bolo veľmi prehľadné. Okaté by to bolo. Ako to štvrté mačiatko z básničky. A taký jednoduchý život byť nechce. Venujme sa sebe, ostatným, predlžujme čas na zmýšľanie o inom, o tom krásnom, čo tu prežívame. Trpme, tešme sa, že nemáme dom, záviďme všetkým bohatým, nechajme stekať o dva mesiace studený pot pred daňovým úradom. Že mrzne ? Že budú záplavy kvôli kryhám ? Slnko vždy doposiaľ vyšlo. Bolo by veľmi, veľmi zlé, ak by už nevyšlo.
