Kto si?
Miroslav Caban. Narodený v roku1964, taký zaujímavý dátum 4.4. Deti Martina (17) a Kristína (16). Manželka Dana z Hustopečí u Brna.
Ako si k nej prišiel? Na horách?
Nie. Keď som bol na vojne v Pardubiciach, tak som kamarátovi hovoril o predstavách, ako by mala vyzerať moja budúca žena. On hovorí, jednu takú poznám.
Býva v Hustopečiach u Brna. Teraz sme svoji.
Vzdelanie?
Vysokoškolské v Žiline. Dopravná škola. Odbor strojárska technológia.
Volejbalové?
Robím si práve dvojku.
Iné?
Mám lyžiarsku trojku. 15 rokov. Volejbal si hrával v Žiline.
Áno, za Belaja. Predtým v B. Bystrici.
(Hore: I.Sýkora, L.Vilda, M.Barboriak, D,Grešo, J.Vlk, R.Chudík, R.Dvoran, M.Imrich, J.Belaj
Dole: xyz, P.Olekšák, L.Kozák, Z.Hauer, V.Gonda, MIRO CABAN, M.Kováč, J.Cíba ?)
Ty máš to slávne striebro z federálnej ligy?
Nie, to som tam už nebol. Ja som s nimi bol štvrtý. To bolo rok po mojom odchode.
Ako si sa dostal k volejbalu v Brne?
Liezol som po horách a raz mi dcéra napísala mail do Himalájí, či by som nechcel pomáhať pri žiačkach v Brne, že je tam nejaká personálna diera. Druhý tréner u žiačok. Pretože som plánoval skončiť s veľkými horami, keď som sa vrátil, o týždeň som bol druhým trénerom žiačok v KPS Brno.
Si z Brezna. To sú Nízke Tatry. Tam vznikla láska k horám?
Narodil som sa tam, ale väčšinu mladosti som prežil na Liptove. V Hrádku. S otcom sme každý víkend boli niekde v horách. V dvanástich sme odišli žiť do Bystrice. Stále som mu hovoril, že raz budem alebo vodcom, alebo budem robiť v horskej službe. Otec to tvrdo odmietal, medzitým som začal hrať v Bystrici volejbal.
Tréner Milan Podhradský prišiel do školy .....
S kým v tej dobe?
Vraťo Gajdoš, Chrančok, Korčok. Dobrá partia. Vždy sme hrali v závere sezóny finále republiky.
Ako si dlho v Čechách?
Devätnásť rokov. Po vojne ma zlákali kámoši. Ja som hľadal uplatnenie, vtedy bolo známe, že Morava je bohatá, na Slovensku bolo možnosti málo. Stiahli ma z vojny sem. Zohnali mi byt, prácu. Robil som programátora na CNC mašiny (počítačovo riadené). Programátor, neskôr výrobný námestník vo firme. Ale nejako ma to nenapĺňalo. Hlavne finančne. Naprojektoval som si tu dom, postavil ho, k nemu pivnicu a začal som sa venovať vínu.
Takže sa živíš produkciou vína.
Áno. www.ukrbu.cz
Čo máš zlezené v horách? Od hora.
Mount Everest. K2 do 8000 metrov, ťažkou cestou, ale tu vrchol nemám. Je to najťažšia hora na svete. Potom je tam projekt, ktorý sa volá "SEVEN SUMMITS" t.j. treba vyliezť na najvyššie vrcholy kontinentov. V projekte som druhý na svete za R.Messnerom, pretože on ako prvý toto dosiahol všetko bez kyslíka. Ja som za ním, pretože som na Everets vyšiel bez kyslíka. Celkovo je nás okolo 150, ale nie všetci všade bez kyslíka.
Takže máš všetkých sedem.
Všetkých deväť . Volá sa to síce SEVEN, ale Európa a Austrállia majú naj vrcholy dva. Jeden geografický a jeden geologický. Mt. Blanc, resp. Elbrus. Detto v Austrálii.
Sumarizujme. V Ázii Everest, v Európe Mt. Blanc a Elbrus, v Afrike Kilimandžáro, v Austrálii Carstensova pyramída a Mt. Kosciuszko, v Severnej Amerike Mt. Mc.Kinley, , v Južnej Aconcaqua, v Antarktíde Mt. Winson (4800). Presné údaje sú na weboch www.caban.cz a www.miroslavcaban.cz.
Čo máš zlezené v Tatrách?
Smiech. Lomničák, Rysy, čo ja viem?
Ľadový?
Nie, nie.
A horolezecké unikáty? Ganek, Kežmarský štít?
Nie, ja som nikdy nebol žiaden skalolezec. Mňa ťahali riadne výšky.
Ani na Gerlachu si nebol?
Nie. Za toto ma strašne v médiách kritizovali. Že som vystúpil tam a tam, ale na Gerlachu som nebol
Ja som tam bol hádam osemkrát.
Môj cieľ boli osemtisícovky. Za tým som šiel.
Takže ani v Alpách, Pyrenejách, Dolomitoch nič?
To áno. Bol som na Mt. Blancu, Grossglockneri, Matterhorne, Wildspitze a ďalších. V Pyrenejách nič. Dolomity takisto nie.
Ty si teda himalájsky típek, ktorý nebol na Gerlachu. Bol si aspoň na Ďumbieri?
To je jasné, tam som vyrastal.
Zlyžoval si niečo významné v Himalájoch?
Nie. Ale v projekte SEVEN som lyžoval na Antarktíde a Mt. Mc Kinley. Hore sme šli na pásoch.
Neláka Ťa to?
Strašne ma to vábi. Strašne. To je nejaká moja budúcnosť v horách. Na to nebol čas. Chcel som Everest, potom iné osemtisícky, potom spomínaný projekt, skrátka nebol čas.
Ako vznikne v prostredí Moravy zámer liezť do tak vysokých kopcov?
Toto bol môj dávny sen. Ale nestretol som žiadnych správnych ľudí. Až tu raz na Morave som stretol Radka Jaroša, známeho horolezca, pozval som ho do "sklípku", trošku sme sa opili. Tlačil som na neho, nech ma vezme na expedíciu. On hovorí, natrénuj a pôjdeš. Tak som spravil. Štyri roky som sa tvrdo pripravoval a vzal ma. Liezol som stále vyššie a vyššie. Dvakrát po sebe som sa pokúsil o Aconcaqu, na druhý pokus som na ňu aj vystúpil a hneď na to som už šiel na najťažšie horu sveta - K2.
Ako sa tieto veci riešia finančne?
Od začiatku som mal korektnú dohodu s manželkou, že na všetky aktivity zoženiem sponzora. Okrem prvej Aconcaqui som to aj dodržal. Pustil som sa sférou profi fotenia, cez to smerovala moja cesta sponzoringu. Dokázal som určitým spôsobom vrátiť firmám v podobe fotiek investície do mňa. Oni potrebovali reklamné materiály, fotky do katalógov. Spravil som weby, písal som on-line správy o výstupe. Oni na tie stránky dali svoje logá, stránky boli hojne navštevované pre tieto správy, a tak dookola. Samozrejme všetko ide cez kamarátov. Rodinu to stálo len nervy. Everest sa dnes nedá spraviť pod sedemstotisíc. Tak do 1,2 milióna.
Cesta do Himaláji.
Letecky do Kathmandú, tam sa to rozptýli.
Organizácia.
V prvom rade zháňanie peňazí a informácií. To zaberie hlavný objem času. Nie mesiace a týždne, ale roky. Plus pol roka prípravy. Zoznamy vecí, zháňanie technického spozora. Tam je to lepšie, tam je lepšia cena, kvalita. Laná, skoby, spolulezci. Dosť ťažko sa zháňajú ľudia, ktorí si vzájomne vyhovujú.
Agentúry tu na to nie sú?
Nie. Žiadna firma to nerobí.
Z tlače vieme, že hore nemôže liezť hocikto, s hocikým, od hocikiaľ. Z Číny môže, z Nepálu nie, atď. Aký je v tom systém?
Zložitý. Je dobré odtiaľto nakontaktovať tamojšiu agentúru a vybavovať permit (povolenie). Niekto tam odíde dva týždne skôr a vybavuje veci na mieste. Je to lacnejšie, ale o to komplikovanejšie. Ja to riešim z domu mailami. Povolenie býva pre sedem až desať ľudí. Ak chcete ušetriť, tak k tebe niekoho na povolenie pribalia a delíte sa o náklady.
Jaroš ti v pivnici povedal, trénuj. Ten začiatok ma až tak nazaujíma, ale stojím o informácie, že ideš o pol roka na Everest, ako sa začneš a budeš na to pripravovať. Fyzická prírava, mentálna, taktika, stratégia. Ako trénera ma zaujíma najviac fyzická a mentálna.
Začnem tvrdou činkárňou. Hlavne ide o sebapoznanie. Toto ma vrcholový šport naučil. Naberám svalovú hmotu. Strážim si hmotnosť. Po dvoch mesiacoch sa prekleniem viac do aeróbnej fázy. Menšie záťaže, ale veľké cykly. Napr. pred K2 som robieval s deväťdesiatkou výtlak nohami - päťsto opakovaní. V sede. Pred seba. Kamaráti robievali maximálne sto, stodvadsať.
Nie v sérii, ale v tréningu hádam.
Nie. V jednej sérii. Neprerušene.
Bŕ, bŕ.
To je práve ten vytrvalostný cyklus. Trvá to cez hodinu. Pomaly. Absolútne sa to prispôsobí reálnej situácii. Horolezeckému kroku. Výtlak, pauza, povedzme pol sekundy, výdych, povoliť. Výtlak je rýchlejší. Prispôsobí sa aj dýchanie. Absolútna nápodoba reálnej činnosti na kopci. Samozrejme lýtka, chrbát, ruky. Dominantné sú nohy, ale ak sa na kopci v istú chvíľu nie sme schopní pritiahnuť na lane, je to zlé. V závere prípravy som behával desať až dvanásť kilometrov. Na čas. Okolo tridsať štyri minút. Tri krát v týždni.
Používajú horolezci sportestre?
Nie. Aspoň neviem.
Čiže všetko je o pocite.
Áno. Musím dodať, že väčšina horolezcov v Českej republike sa takto nepripravuje. Len my s Jarošom. Známe je, že v Himalájoch ide hlavne o psychiku. Ale ja sa poznám a viem, že čím som lepšie pripravený fyzicky, tým mám aj mentálnu silu väčšiu. Horolezci hlavne testujú sami seba. Ja som v začiatkoch napríklad "vybehol" na Mt. Blanc. Bez aklimatizácie. Rýchlo hore, hneď dole. Vybehnúť v úvodzovkách. Ale bolo to dosť tvrdé. Zvládol som to celé za šestnásť hodín. Musíte ísť do extrému.
To sa chcem práve opýtať. Zrejme organizmus ide v Himalájoch niekam centimetre k smrti, čo sa týka fyzična. Na to sa je nutné pripraviť. Simuloval si to niekedy v príprave, že si povedzme bežal nadoraz, fakt si už nemohol a potom si si ešte pridal?
Presne tak. V horách, ak už nemôžeš, tak je to psychologická vec. Som rád, že sa o tom takto bavíme, lebo viem pozitívne, že toto mi dal volejbal. Ak Belaj povedal, chlapci ideme na plné gule, za hranice, my sme skončili a on prehlásil a teraz pridáme, tak sme sa zoceľovali.
Lenže v tom máme ako tréneri problém. Jednoducho nejde o život. Hráči nie sú schopní pochopiť, že ak sa domnievajú, že už nemôžu, tak reálne sú niekde v dvoch tretinách možností. On mi povie, že už nevládze a nemôže a ja viem, že je schopný ísť ešte preďaleko. Robil si niečo zámerne v tomto smere?
V činkárni napríklad. Pri tej spomínanej leg-pressovej sérii som pri tristovke úplne grogy. Všetko bolí, páli. Ale počas tlačenia si dám za chrbát uterák, vylepším si situáciu a pokračujem.
Vy vždy niečo hore vynášate. Aj toto sa simuluje ? Koľko vlastne obvykle nesiete?
Keď som šiel na K2, tak som na terase domu chodil s vreckom cementu (50 kg). Mám tam takých sedem schodov. Hore dole. Hore čelom, späť dozadu. Do nemoty. Tak ako v kopcoch. Ak láme človek svoju hranicu, tak stúpa duševne. Počas úvodu výstupu nesieme tak do dvadsať kilogramov, v závere tak päť. Foťák, kameru a liter tekutín.
Čo tam necháte?
Nič. Na to sú prísne zákony. všetko musí odtiaľ preč. Kadíme tam napríklad do barelov a nosiči to znesú dole. Okrem lán a skôb, všetko odnesieme.
Čo tam jete?
Všetko.Hlavne musíš neustále zladiť psychiku. Musíš si tam priniesť to, čo máš rád doma. Oriešky. Čokoládu. Druh, farbu. Chipsy. Kola. Nič k šťastiu ti nesmie chýbať. Musíš byť spokojný.
Chľastáte tam?
Všetko v norme. Nejakú slivovicu. Opiť sa tam nikto neopije.
Fajčia horolezci?
Niektorí áno. Bavíme sa o tom. Nikto nehovorí, že mu to škodí vo výkone, že s tým má problémy.
Lieky.
Hlavne proti výškovej chorobe. Hlavné lieky sú Ibalgin a Paralen. Tam nás neustále bolí hlava. Z nedostatku kyslíka. Paralen je viac lokálny na hlavu, Ibalgin pokryje takmer celé telo. Síce veľmi škodí pečeni, ale to je údel. Tie bolesti hlavy by si ťažko bez lieku vydržal.
Doping?
Neexistuje. Rusi trebárs chodievajú pred výstupom do pretlakových komôr, alebo iných hypoxických foriem, ale nič iné. Chemický doping by hraničil so smrťou. Nejde to. Myslím si, že je to úplne čistý šport.
V dokumentoch máme možnosť vidieť, že sa tam trhajú zuby.
Bežne, ale dotyčný musí ísť dole. Nie je schopný pokračovať. Nemá veľkú šancu.
Už sme kadili, kde a ako sa močí?
Do bažantov. Umelohmotná nádoba s vrchnákom. To máme stále so sebou.
Učitelia horolezci na fakulte vravievali, že vraj rovno do gatí.
Blbosť. Kravina. To by okamžite zamrzlo.
Vo výške sedemtisíc metrov sa nedá čúrať normálne?
Komplikované. Si v stane, musíš von, t.z. musíš sa obuť, vyliezť, rozopnúť, strašná zima. Celé by ti to trvalo tak dvadsať minút. Takto sa v stane rozopneš, vyčúraš do nádobky, vyleješ von zo stanu a hotovo.
Síce sme kadili, ale to bolo dole. A hore?
Tam sa neserie. (takto to povedal) Tam už nič do tela nedostaneš. Aj metabolizmus je akýsi iný. Tie barely, ktoré sme spomínali, sú dole v tábore. Sú vo vykopanej jame, keď sú plné, odnesú sa sa.
Prosím Ťa, sú tam aj nejaké nosičky? Prevádza sa tam aj sex?
Ja neviem.
Nemusíš sa priznať.
Nosičky sú, ale je ich málo. Chalani vravia, že chuť je úplne normálna, biologická. Mal som tam raz klienta a ten vravel, že rekord má v šesť a pol tisícoch. Mal tam so sebou na treku partnerku a toto mi tvrdili. Ale že by to tam frčalo, to nie.
Povedz niečo o snežnej slepote.
Je tam tenká kyslíková vrstva. Nedostatočne chráni proti UV žiareniu. Navyše sa nad územie občas priženie nejaká ozónová diera. Dva mesiace máme na očiach neustále okuliare. Inak si do polhodiny slepý. Oči režú ako pri zváraní. Zapália sa a skončil si.
Výšková choroba?
To je problém nedostatku kyslíka. Zlá aklimatizácia, silná dehydratácia. Hustne krv, voda nabieha do pľúc, alebo do hlavy. Smrteľne nebezpečné. Ak by človek šiel iba hore, tak je problém. Spomínal som môj výbeh na Mt. Blanc. Ak by ma hore zasiahlo zlé počasie a nemôžem sa okamžite vrátiť, tak možno zomriem. Organizmus sa nie je schopný tak rýchlo prispôsobiť. Rieši sa to tak, že ideme nejaké výškové metre hore, vrátime sa. Znova hore, o nejakých päťsto až sedemsto metrov vyššie a zase dole. Organizmus zaznamená nedostatok kyslíka a zareaguje zásadným zvýšením tvorby červených krviniek, tie naviažu v krvi viac kyslíka a môžme sa vo výškach pohybovať bez väčších problémov.
Omrzliny?
Mal som vážne hlavne na Evereste. Chcel som meniť film vo foťáku, trvalo to okolo päť minút. Musel som dať dole rukavice. V tej výške v končekoch prstov už vôbec necirkuluje krv. Liezol som bez kyslíka, je ho tam do tridsať percent oproti tomu, čo máme tu dole. Prsty omrzli, ale rezať sa nemuseli. Rozhodujúce je, či je zasiahnutá kosť. Ak je, musia sa prsty, palce, uši, nos amputovať. Ak to nezačne meniť farbu do normálu, ale černá to, je zle. Je to hniloba, ktorá nekompromisne pokračuje ďalej smerom do tela a jediné riešenie je amputácia. Mal som chytený aj nos.
Prosím Ťa, vysvetli nám ešte rozdiely alpský a expedičný spôsob lezenia.
Alpský je taký, že počet je do dvoch ľudí, nestaviaš žiadne výškové tábory, nikdy nesmieš ísť po ceste, po ktorej idú pred tebou. To je dnes takmer nereálne, lebo na taký Everest sú ľudia pred Tebou všade. To sú interné pravidlá horolozeckej asociácie. S dôkazmi sú ale problémy. Či si lano, skoby pred tebou fixované použil, alebo nie.
Expedičný štýl je veľkopočetná výprava, šerpovia, tábory. A ešte máme tzv. ľahký štýl. Ten je bez výškových šerpov, niečo medzi.
V televízii som raz videl Rusov, že tam ťahali so sebou kadejaké rebríky. To aj dnes?
Jasné. Na Evereste je to bežné.
Zase sa vrátim k zápočtu z turistiky na FTVŠ. Vraj každý dobrý horolezec má so sebou dáždnik. Ale môj otec, keď zbadal niekoho v Tarách liezť s dáždnikom, tak si myslel o dotyčnom svoje.
Vynikajúca vec. Mám ho aj ja. Používam celý život. Aj v Himalájoch. Ak tam dôjde tlaková níž, tak je teplo. Strašné dusno tam býva. Vysoká vlhkosť. Neustále prší, ale je teplo. Ak by si mal vetrovku proti dažďu, tak si zvnútra mokrý ako myš. Takto sedíš v suchom tričku pod dáždnikom.
Moderná doba. Mobil.
Mobil nie, ale máme satelitné telefóny.
Existuje aj nejaký softvér? Alebo hra? Ako vyleziem na Everest?
Nepoznám. Ani žiadne simulácie.
Vrátim sa k tej našej hre. Čo máš na starosti v Brne?
Vzhľadom k tomu, že ja som silný v spracovávaní fotiek, filmu, tak pomáham Jarovi hlavne v tejto sfére. Analýza pohybu z videa, chystám sa ochočiť program Datavideo. Technické nedokonalosti. Rozoberám aj tímovú prácu družstva počas zápasu. Systém, kde ho kto nedodržuje. Krokové pasáže na bloku. Detaily, ktoré oko nezachytí.
T.z. že nejakému trendu, moderne ani nemusíš rozumieť.
Nemusím, ale interesuje ma. Sám chcem. Zaujímam sa o to, debatujem s trénermi, zháňam informácie, študujem.
Máš aj ambície kaučovať extraligu?
Neviem. Som voči tomu triezvy. Snáď neskôr. Momentálne samozrejme nechcem. Byť prvým trénerom je určite výzva, to je zaiste nejaký vrchol. Duševný. Stavia, modeluje, ale na to mám čas.
A ako ste vlastne s Vlkom našli spoločnú niť?
Stretli sme sa tu. Pozval som ho do pivnice, ukázal som mu, čo robím u tých mojich žiačok, video, rozbory atď. Jaro reagoval, toto by potreboval, nemá na to čas.
Ja som na horách stále filmoval, dokonale ovládam tieto softvéry, rozumiem tomu, tak to snáď zúžitkujeme.
Tak sa na záver vráťme ešte do hôr. Máš ešte nejaké túžby, vízie, sny? Chcem ísť na Gerlach, Sněžku, niečo v Alpách, ale na osemtisíc už nepôjdem. Samozrejme skialp. Určite nebudem robiť sprievodcu v Tatrách. Niekoho vodiť hore za ruku.
Veľa šťastia.
